Milujem prázdniny, lebo je v nich leto, a leto preto, lebo je v ňom slnko a prázdniny. Tie moje sa nedelia na niektorú z troch možností: poznanie, polepšenie si zdravia a prácu. Pretože ich mám odrazu, pijem smädnými dúškami všetky tri možnosti súčasne.
Ako aperitív leta pripíjala som si v Paríži s leknami Clauda Moneta, ktoré sem pozvážali z celého sveta. Aby kvitli, zvádzali, očarúvali a inšpirovali v Orangerii, kúsok od kráľovských palácov Louvru a Tuilerií. Hneď vedľa Námestia Svornosti, kde odkväcli pod gilotínou hlavy revolucionárov, kráľov aj kráľovnej, aby sa do nich zamilovala akási len kráľovičová. Móda mi povedala pramálo. Vonkoncom nič ma neprekvapilo, čo by nedokázali naši návrhári. Mojím modelárom, ktorého šperky dodnes nosím a sú stále modernejšie, je moskovský Slavo Zajcev ešte z čias, keď nebol slávny, ba nemohol ani vycestovať. A v Paríži? Vždy a znova Dior, jeho staronový „new-look“, spočívajúci v tom, že žena je kvetina, ktorú móda nemá vysušiť do herbára, ani ošklbať, ale nechať rozkvitnúť. Pre mňa kvitli kvety v Luxemburskej záhrade a boli takmer také pekné a skutočné ako tie, čo kvitnú v tretej etáži galérie Orsay, ako ich namaľovali Matisse, Gauguin a van Gogh. Strom, ktorý sa zelenie podľa básnikovho želania nad hrobom Alfreda de Musseta a kvety mien jeho kolegýň a kolegov, čo vôkol neho prebývajú v tej veľkej záhrade dejín a umenia zvanej Pére – Lachaise, mi povedali viac ako slová kníh, a zabalili mi hŕbu inšpirácií na cestu: Sarah Bernhardtová, Talma, Isadora Duncanová, Chopin, Apollinaire, Editka Piaff, Oskar Wilde, pamätník našim vojakom, padlým za Francúzsko, a krvou postriekaný Múr komunardov…
Slnkom postriekané milované Piešťany boli potom mojím domovom pre pohodu, narovnanie sa, zohriatie, nabratie síl a slastného pocitu, akému pri Seine hovoria: plezír.
A do tretice a predsa – práca. Prijala som neodolateľnú ponuku dvoch žien – mladučkej zanietenej režisérky a senzačnej módnej návrhárky nakrúcať film, ktorý sa volá Amálka, ja sa zbláznim. Milé, však? A bol to plezír s priateľmi, kolegami a inými fanatikmi opálená z Piešťan, nabitá inšpiráciami z Diorovho mesta často cez polnoc všetko toto míňať v Senci, Bratislave a iných metropolách. Ešte ako bodka, do pomaly babieho leta mi prišla pekná rolička v rozhlase: mama Štefánika, ženička z Košarísk, slovenská mama číslo 1.
Akokoľvek ustatá, no stále sa tešiaca na nové úlohy v ďalšej sezóne SND myslím na končiace sa prekrásne leto, opätovne nové a neopakovateľné, pretože bolo moje. Ešte sedím s Dominikom Tatarkom v prútených kreslách na Bulvári kapucínov, sledujem jedinečné divadlo a čakám, či sa nevynorí spoza rohu Alexander Matuška, Laco Holdoš, či Ďuro Špitzer. Ešte bývam na Montparnasse, presne v hotelíku Rue de Cels, možno v izbe, kde strávil ťažké noci počas odboja Jean – Paul Sartre, ale aj premiloval úžasné noci so Simonkou. A som zas doma, v slnečnom kúte svojej izby. Listujem spomienkami na básnikov od brehu Seiny, medzi ktorými nechýbal môj diabol a dobrý Pánboh, moja Svätá Jana a moja nádej, že po tomto lete nám bude aj doma slnečne, hrejivo a pekne.
