Nachádzame sa v paradoxnej situácii – mediálne žijeme v rozvinutej trhovej ekonomike so všetkými znakmi spoločnosti prijímajúcej vzory ekonomicky vyspelého Západu a parlamentnej demokracie. Ale skutočný život prevažnej väčšiny obyvateľstva sa úplne líši od tejto mediálnej paradigmy.
Rozpor medzi tým, čo vnímame z televízie, rozhlasu, tlače, videa a virtuálneho sveta počítačov a medzi tým, ako žijeme sami v reálnom svete, spôsobuje zmätok najmä v ekonomickom správaní sa ľudí a mládeže predovšetkým. Nezanedbateľný je aj vplyv na sebavedomie a sebaúctu. Len psychológovia dokážu objasniť duševno-fyzikálne pochody v človeku, ktorý pri slove citrón alebo jeho obrázku, zacíti kyslú chuť na jazyku a spustí tvorbu slín. Ale už teraz pri čítaní cítite citrón, však? A čo ešte tak cítiť to mrazenie v chrbte vo chvíli, keď ustatého hlavného hrdinu vítajú nadšené davy, ktoré sa práve zbavili útlaku?
Peniaze – základ života
Podobne je to so vzormi myslenia a správania sa – s paradigmami, ktoré si vštepujeme od mladosti a v neskoršom veku ich iba veľmi ťažko meníme. Moderná veda o manažmente začína zdôrazňovať význam paradigmy. Pôvodne si len sociológia všímala vplyv vzorov na život človeka, resp. na jeho úspešnosť v živote a v práci. Behavioristika a organizačné správanie sa ako odvetvia modernej vedy o manažmente intenzívnym výskumom odhalili súvislosti medzi úspešnosťou firiem, organizácií a celých spoločenstiev a vhodnosťou, rešpektovaním, zmenou, či odmietaním vzorov – paradigiem. Škoda, že ani jedna z pomáhajúcich európskych a amerických grantových organizácií nefinancuje takýto výskum na Slovensku.
Nedávny prieskum odhalil, že hlavným základom života sa pre člena slovenskej spoločnosti stali peniaze. Napriek tomu základnými hodnotami, ktoré vyznáva, sú rodina a zdravie. Môžeme si živo predstaviť, aké úlohy obdržali všetci pracovníci kreatívnych oddelení reklamných a P. R. agentúr. A aké paradigmy sa v médiách na nás spustia tak asi od polovice októbra.
Základným zmätkom v duši súčasníka na Slovensku je však otázka: „To som ja sám naozaj taký nemožný, blbý, neschopný, že neviem využiť všetky tie šance, ktoré mi ponúka trhová ekonomika a prax parlamentnej demokracie? Alebo je to inak?“ Tú druhú a kratšiu si však kladú už iba silní jedinci, schopní pochybovať nielen o sebe. Paradigmy z médií veľmi dobre poznáme – úspešní a usmievaví politici, ktorí riešia ťaživé problémy nonšalantnými prehláseniami. Alebo starostlivo zachmúrení funkcionári, objektívne rozoberajúci problémy bez pocitu vlastnej viny na nich. Tu ide o demokraciu a o ekonomiku. Alebo dobre pestovaní predstavitelia firiem, inštitúcií, organizácií, vystupujúci zo štandardne kvalitných približovadiel, večne sa niekam ponáhľajúci, usmievajúci sa zhovievavo reportérom na kameru, pestujúci imidž na kultúrnom podujatí, športovej udalosti, spoločenskom večierku, či dobročinnej akcii pre nemohúcich. Tu ide o „podnikanie“.
Vzor lenivého nezamestnaného
Ale sú aj iné paradigmy – „kečupové“ obrázky ležiacich postáv, obhoretých áut, rozmlátených dverí – akoby tieto vzory varovali, že sa netreba stavať na odpor. Vzory rozmlátených áut a postáv zakrytých plachtami, a pre mládež sa stáva hrdinom ten, čo prežil aj náraz v stošesťdesiatkilometrovej rýchlosti.
Jeden zo vzorov, ktorý sa objavil za účinkovania ľavicového ministra práce, sociálnych vecí a rodiny na televíznej obrazovke, ma obzvlášť prekvapil – vzor lenivého a lajdáckeho nezamestnaného, ležiaceho opito na lavičke, chľastajúceho z fľaše „čučo“, špinavo vyzerajúca nezamestnaná len tak bez záujmu sediaca na záhradnej stoličke. Onedlho nasledovala správa o vykradnutom košickom nezamestnanom, ktorého okradli o tisíce dolárov… a následná mediálna kampaň o zbytočne vysokých podporách v nezamestnanosti. Byť čerstvo nezamestnaným a vidieť takúto paradigmu, asi by som sa sám zo sveta spásol. A ministersvo je v rukách ľavčiarov, ktoré sa voči takej paradigme neohradilo.
V polmilióne nezamestnaných to hrklo a spoločnosti sa ponúkla nová paradigma – kto je to nezamestnaný. Buďme však spravodliví: Ak sa medializovali krádeže, výlučne sa spomínal „občan rómskeho pôvodu“, ako keby „bieli“ nekradli. Ak sa niekde odhalil podvod, výlučne išlo „o podnikateľa“. Ako keby stovky prirodzene dozrievajúcich podvodníkov nemalo aj iný ekonomický štatút ako živnostník či majiteľ firmy.
Hrozivý účinok masmédií
Účinok médií v poslednej dekáde tisícročia je veľmi silný, ale u nás hrozivý. Ľudia si prestávajú veriť. Vidia vzory, ktoré sú privysoko, alebo medzi ktoré sa nechcú zaradiť. Vnímajú sa ako obete a ak sa stotožňujú s hrdinami a vzormi, strácajú cit pre realitu. Obyčajne sa tak správajú deti a starci, ktorí sa stotožnia s hrdinami seriálov. Ako však reagovať na správanie sa dospelého, ktorý prevzal vzor správania sa politika z TV-obrazovky, úspešnej herečky zo Smotánky, či úspešného majiteľa podniku, a to napriek nízkemu kontu v Sporiteľni? Ako má riešiť jedinec rozpor medzi mediálnou ponukou tisícov pôžitkov a produktov typu Kúpte a ušetríte tisícku a vlastnou realitou malého zárobku, najmä ak nemá viac ako pármesačnú perspektívu zabezpečeného príjmu?
Keď sa Američania spamätávali z traumy prehratej vietnamskej vojny, pomohli si „spoločenskou objednávkou“ a médiá priniesli paradigmu patriotizmu – cez dobre zorganizované olympijské hry, filmy o hrdinoch z leteckého námorníctva, sériu Hviezdnych vojen. Vzostup japonského ekonomického a priemyselného centra znamenal pre Američanov a Európanov spoločenskú výzvu v tvorbe paradigiem typu „pracovití“ a „podnikaví“ občania budujúci úspešné nadnárodné spoločnosti.
Počas obtiažnej transformácie, keď „uťahovanie opaskov“ patrí k hlavnej stratégii našich politikov, nás však slovenské (i české) médiá kŕmia jednoduchými Máriami, Júliami, Esmeraldami, nervy trhajúcimi thrillermi, nadprirodzenými seriálmi. Aké paradigmy sa núkajú z týchto tzv. umeleckých diel? Príznačný je jeden z mála umeleckých slovenských filmových kúskov Správa o konci sveta. Majstre Jakubisko, nebolo by lepšie pokračovať v Tisícročnej včele na konci milénia? O Pichandovcoch súčasnosti?
Nepochopiteľná hystéria
Nechcem, aby sa polemika o vzoroch a realite zvrhla na hodnotenie umelých či umeleckých diel. Vyrastal som nakoniec na Dietlových seriáloch a „ideologický balast“ v nich alebo i v samotnom majorovi Zemanovi (od režiséra Jiřího Sequensa) je dnes už taký neškodný ako libreto k Smetanovej Predanej neveste – nerozumiem českej hystérii z nich. Boli to však vtedy užitočné paradigmy, pretože prinajmenšom viedli k premýšľaniu o tom, prečo je to tak a prečo sa veci tak dejú.
Dnes, ak sa našinec porovná s paradigmami ponúkanými súčasnými médiami, má na výber: buď zaprie svoj charakter, zlomí svoju chrbtovú kosť a pridá sa k vzorom, aj keď bude cítiť v ústach miesto citrónu blen, alebo vypne televízor, prestane čítať a počúvať a začne si žiť podľa svojho. No dobre, takto to urobí dospelý. Ale čo mladí a neskúsení – bažiaci po adrenalíne, bohatstve, svetských radostiach? Obetujeme ešte jednu generáciu, aby sa poučila na vlastných chybách?
Autor je publicista
