Mýlia si pojmy
V číslach vašich novín v mesiaci august a september t.r. (č. 26 a 31) sa vraciate k problematike tzv. Tretej cesty. Články autorov I. Štefunka a M. Kuglu sú síce plné slovných zvratov – naoko vedeckých, ale v skutočnosti veľmi vzdialených od politickej reality. Obidva články sú poznačené mladosťou autorov, nezrelosťou názorov a naivnými predstavami o tom, že kdesi v Európe – napr. v Anglicku a v NSR sa dnes realizuje akási tretia cesta. Obaja mladí páni autori si mýlia také základné pojmy politickej terminológie ako napríklad kapitalizmus a demokracia, ktoré považujú div nie za totožné. Za kvalifikovanejší možno považovať tretí článok od autora J. Brabca v č. 31 s názvom Nemecký debakel „tretej cesty“. Tento článok, čo do praktického videnia presadzovanej a predvolebne hlásanej politiky o tretej ceste vyvracia všetko, čo predchádzajúci dvaja autori velebia vo svojich výplodoch. Vy novinári radi hovoríte o slobode prejavu, ale v praxi zverejňujete len to, čomu sami fandíte, ako keby iní ľudia už nemali právo na myslenie. Píšem o týchto veciach preto, že práve týždenník SLOVO môže byť novinami bojujúcimi za čosi nové. Verím, že SLOVO naozaj chce prispieť k zlepšeniu života, a to nielen u nás.
Ing. Zoltán Kramec, Slovenská Ľupča
Plavby mornára T. J. Gašpara
Potešilo ma, že ste priniesli v č. 29 profilový rozhovor s vnukom T. J. Gašpara Borisom Zalom. Takisto úprimný, rozvravený, veľmi pravdivý a aj dosť márnomyseľný tón, ktorý umožňuje čitateľovi predstaviť si spovedaného tvárou v tvár. O to viac ma sklamal zbytočný a skresľujúci prológ, ktorý servírovala redakcia. Ak ponecháme bokom sporné zdôvodňovanie Zalovej „disidentúry“ (údajná kádrová škvrna mu „znemožnila uplatniť sa v odbore, ktorý vyštudoval“, hoci je oblepený, ako sa dočítame, hojnosťou titulov), celkom sporné je hodnotenie jeho veľkého príbuzného, Tida. J. Gašpara (TJG).
Predovšetkým: TJG nikdy nemohol byť „slovenským Goebbelsom“, lebo sa nezúčastňoval na rozbíjaní Československa, nebol ani ľudákom a nemal komplex fyzickej menejcennosti. Bol naopak štramák na pohľadanie. Dôvodom, prečo prijal účasť vo vláde, bola jeho vášeň k herectvu a divadlu, možno aj márnomyseľná snaha predvádzať sa. Dramaturg SND chodieval s kvetinou v klope kabáta. Kvety, pesničky a hudba – to bolo jeho. Osobne som ho spoznal, keď ma raz E. B. Lukáč, vtedy poslanec slovenského snemu, vzal pod pazuchu a vraví: „Poď, ideme na oslavu narodenín k Tidovi si vypiť.“ Žasol som, keď som sa stal účastníkom malej politickej debaty: Lukáč, kňaz a Tido, člen vlády, presviedčali vo „vládnej budove“ na nábreží komunistu J. R. Poničana, že Nemci už majú prehratú vojnu. Komunistický burič im hovoril, že führer má tajnú zbraň. To bolo smiechu! Keď prišiel Tido do Luxorky v gardistickej uniforme a s vyblýskanými čižmami, Laco Novomeský vravel: „Pochopte, Tido je divadelník v tej bábkovej vláde, ibaže sám nevie, či je hercom alebo len kulisou.“
Tido iste urobil a povedal mnoho sporného, hodného odmietnutia. Treba odlíšiť „povinné jazdy“ od jeho názorov. Odmietam tvrdenie, že bol „ideológom vtedajšieho režimu“. Ten režim predsa nemal žiadnu ideológiu. Tido J. Gašpar nasadol do idúceho vlaku, keď bol dávno rozbehnutý. Preto je čudná formulácia, že mal „istý dištanc“ od „nemeckej ideológie“! Vášnivo odsúdil „vzdušných pirátov“ za bombardovanie Bratislavy! Úplná lož je hovoriť o TJG ako o „ostrom antikomunistovi“. Odhliadnuc od toho, že mu bola cudzia akákoľvek nenávisť a predsudky, bol členom Spoločnosti pre kultúrne a hospodárske styky so ZSSR už vtedy, keď táto spoločnosť bola dobrovoľná! Jeho objatia s Iľjom Erenburgom boli preúprimné, priateľstvá s Clementisom, Jilemnickým, jeho zastávanie sa komunistov nie pre ich ideály ani gesto voči nim, ale jednoducho pre humanistické hodnoty, ktoré TJG po celý život vášnivo vyznával.
Miro Procházka, Bratislava
