Dušou dejín európskej civilizácie sú dejiny kultúry a myslenia. Bola to predovšetkým práve kultúra „par excelence“, ktorá pomáhala – v najširšom zmysle slova – kultivovať medziľudské vzťahy. Svojím humanistickým obsahom stála vždy nad slúžiacou (lokajskou) tzv. oficiálnou kultúrou. Takou kultúrou, ktorú si často elity svetského i kresťanského sveta v rôznych obdobiach prispôsobovali svojim ideovým zámerom a cieľom. Panovník, imperátor, vládca musel byť chválený, čistý a zbožštený.
Dejiny Európy poskytujú mnoho príkladov o hodnote, význame národných kultúr. Vytvárali sa v „zrážkach kultúr“, pretože bez interakcií, recepcií a potrebnej otvorenosti by degenerovali a boli odsúdené na zánik. Bez národných kultúr s väzbami na už spomínané „zrážky kultúr“ nebola by európska civilizácia a nebolo by ani mnohých pokusov o európanstvo. V tomto dlhom historickom čase a priestore práve na pilieroch národných kultúr spočíval a rozvíjal sa neopakovateľný kultúrno-historický fenomén európskej civilizácie, ktorý tvorili a tvoria hodnoty ducha rozličných etnických a národných spoločenstiev. Nesporne sa stali dôležitým základom mozaiky multietnickej a internárodnej – nie však nadnárodnej – kultúry prastarého kontinentu.
Európa je syntézou
Spolu prežívame koniec druhého tisícročia po narodení Krista, slovom, žijeme na sklonku dvoch tisícročí šírenia kresťanstva – dôležitého kultúrno-historického, duchovného a mravného fenoménu a pilieru v dobách formovania európskych národných kultúr. Tieto dve tisícročia však obohatili aj reformačné, osvietenecké – hlboké humanistické idey, hodnoty. Predchádzajúce storočia pre prítomnosť zachovali skúsenosť zo zápasov myšlienok slobody a demokracie s akýmkoľvek násilím a neslobodou – tyraniou, despotizmom, slovom nielen duchovným útlakom v európskych dejinách. Mnohí príslušníci intelektuálnej elity kráčali európskymi dejinami cez kultúru zweigovsky, t.j. „svedomím proti násiliu“. Bolo to prevažne v časoch, keď sa vládnucou svetskou i cirkevnou mocou mnohé hodnotné myšlienky inštitucionalizovali – za lokajskej pomoci ideových prisluhovačov upravovali a prispôsobovali na zdôvodnenie moci panovníkov, diktátorov a cirkevných predstaviteľov. Obrazne sa tak konalo v mene moci trónu a oltáru, vládnutia založenom na etnickom, náboženskom alebo straníckom „učení“. Predovšetkým prostredníctvom nacionálnych, religióznych a triednych ideológií uplatňovaných aj v kultúre, ktoré v dejinách vždy rozdeľovali spoločnosť na anjelov a diablov.
Globalizácia ako výzva revitalizovať národné kultúry
Kultúra bola veľmi citlivým miestom, kde sa tieto experimenty a necitlivé zásahy nechutne, ba až obludne uplatňovali. Obsiahli predovšetkým tzv. oficiálnu kultúru mocných. Tradičné národné kultúrne hodnoty však len dočasne likvidovali aj preto, že tie žili, pretrvali v kultúrno-historickej pamäti spoločenstiev. Dnes vo svete expanzívnej globalizácie, práve z uvedeného historického poznania, ešte viac vystupuje význam zachovávania, ba pestovania národných kultúr v pamäti národov, a tým aj celého spoločenstva Európy.
Duch európanstva vždy nasával z každého hodnotného národného kultúrneho impulzu a bohatého prameňa, ktorý prebúdzal a obohacoval súveké európske kultúrne pohyby. Netreba zabúdať, že každá národná kultúra si najmä svojou otvorenosťou vystavuje nielen prihlášku do európskej a svetovej kultúrnej tvorby človečenstva. Pre existenciu dvoch Blížencov – národných kultúr a európanstva – je dôležitá Vasilijom Šukšinom vyslovená prostá a pravdivá myšlienka: Mravnosť je pravda. Aj v nej treba nachádzať veľkú hodnotu kultúry dneška, oporu pri kultivovaní ľudských vzťahov.
Musíme myslieť multipolárne
Národné kultúry a európanstvo, spomínaní Blíženci, stoja dnes pred aktuálnou úlohou, pred formovaním novej kvality života na prahu tretieho tisícročia. Konkrétne s väzbami na tendencie civilizačného vývoja ľudstva – v tomto prípade formovania kontinentálneho európanstva je doslova potrebné sa stotožniť s myšlienkou, ktorú napísal či vyjadril Iľja Prigogine, že „žijeme – ako sa vraví – v spoločnej dedine, a preto nemôžeme ďalej premýšľať unipolárne, ale multipolárne“. Znamená to odmietnuť myšlienku vzájomného stavania národných kultúr proti novému európanstvu a naopak, ako nehistorický, kultúrno-historickému poznaniu nezodpovedajúci záver. Podobne je potrebné pristupovať pri hodnotení a rozvíjaní interakcií, akulturačných procesov európanstva a európskych kultúr ku kultúram neeurópskym. Opakujú sa tak mnohé známe javy z dejín: vzťah kultúry gréckeho antického sveta ku negréckym súvekým kultúram. Hodnoty gréckej starovekej kultúry sa vďaka svojej otvorenosti nelikvidovali, ale v akulturačnom procese sa rozvíjali. Obohacovali nielen svoju, ale aj okolité kultúry. Kultúra je ako vodná riava, ktorá časom vyplavuje špinavú – nekultúrnu, pseudokultúrnu penu na okraj svojho kultivujúceho toku.
Príklad Mateja Bela
Uviedol by som jeden príklad, tentoraz zo stredoeurópskych dejín kultúry a myslenia, príklad pre tých, čo sústavne stavajú v kultúre národné proti európskemu a európske proti národnému. Tohto roku sme si u nás doma skôr nepripomenuli ako pripomenuli 250. rokov od smrti Mateja Bela (zomrel 29. augusta 1749 v Bratislave), rodáka z Očovej pri Zvolene na strednom Slovensku, vzdelanca a člena mnohých učených spoločností v Európe. Bol rodom Slovák, štátnou príslušnosťou Uhor a svojim dielom Európan. Jeho malými životnými dejinami sa tiahla ako zlatá niť väzba národnej, stredoeurópskej kultúry, európskych kultúr a vzdelanosti v prvých storočiach novoveku. A takýchto príkladov máme v národných európskych kultúrach na tisíce.
Nové európanstvo
V prítomnom čase vplyvu nielen elektronických médií, éry internetu a ovplyvňovania myslenia človeka profesionálne nasmerovanou virtuálnou realitou, nesmierne vzrástol význam revitalizácie tradičných väzieb národných kultúr, kultúr regiónov na tvorbu nového európanstva. Nové európanstvo vyžaduje práve cez kultúru kultivovať vzťahy, ktoré dnes odrážajú pokles mravov a odklon od tradičných európskych hodnôt. V tom spočíva jedna z významných úloh prítomného európanstva v procesoch deštrukčnej globalizácie kultúry prostredníctvom amerických „nových hodnôt“ – glorifikovaných víťaziacich supermanov, streľby do ľudských terčov, krvi a násilia, nechutného konzumu všetkého, predovšetkým amerického. Cez telo európskych kultúr však nemôže smerovať ohlasovaná a novodobými ideovými artistami zbožňovaná globalizácia k zjednodušenosti a plochosti myslenia, k odstráneniu rozmanitosti a akémusi uniformnému usporiadaniu a prijímaniu, tentoraz vraj už len samospasiteľných amerických hodnôt. Poznali sme a odmietali plochostropú ideologizovanú sovietizáciu kultúry a dnes opäť stojíme a čelíme prítomnej konzumnej, prevažne antihumánnej amerikanizácii kultúry prenikajúcej ako metastáza do všetkých oblastí života. V Spojených štátoch amerických dnes už sledujeme aj návrat k tradičným afroamerickým kultúrnym hodnotám, avšak v Európe, predovšetkým v krajinách stredovýchodnej Európy pričasto zbožňujeme americký amorálny brak, produkovaný americkými fabrikami na tento druh „kultúry“, „umenia“.
Hľadanie rovnováhy medzi tradíciou a novátorstvom
Nezabúdajme, že univerzálne (napríklad kresťanstvo, humanizmus, osvietenstvo, demokracia), ktoré spájalo Európu, nachádzame predovšetkým v studni hodnôt národných kultúr. Pamätajme, že európske zjednotenie a naše európanstvo je dieťaťom osvietenstva. Preto našou povinnosťou je využívať tento bohatý prameň hodnôt kultúrno-historického procesu dlhého veku civilizovanej Európy. Odmietam tento prístup spájať so staromilstvom či rurálnosťou v prítomnom myslení, uvažovaní. Uvedomujem si, že niektoré problémy nie je možné riešiť len univerzálne, veď univerzálny a jednoznačný nie je ani ľudský život. Opakujem, že za aktuálnu nevyhnutnosť považujem uplatňovať vyváženosť: na jednej strane tradicionalizmu v jeho častej rozličnosti a na strane druhej univerzalizmu s prienikom jeho hodnôt do prítomnej rozsiahlej jednostrannej globalizácie. V čase, keď sa všetko, aj človek, hodnotí cez peniaze, duch kultúry je a bude nezaplatiteľný, cez správanie sa ľudí a sociálnych inštitúcií, cez kultúrnu tradíciu. Príklad si opäť zoberiem zo slovenskej histórie. Z uvažovania jednoduchej, ale duchom bohatej ženy – Albertíny Štefánikovej. Na začiatku nášho storočia v liste z Košarísk svojmu synovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi za hranice Uhorska okrem iného napísala: „…mám len dušenku a za tú mi vo svete nič nedajú.“ Tak je to i dnes s nezaplatiteľným duchovnom v jedinečnej národnej kultúre, ale aj v kultúre malých dejín jedného rodu, rodiny – tradície.
Od intelektuálov v oblasti kultúry, vzdelania a vedy sa očakáva, že tak v národnom, ako aj európskom priestore budú kultivovať často napäté vzťahy človeka k človeku, spoločenstva k inému spoločenstvu, kresťanstva k židovstvu alebo k iným náboženstvám a k ateistom, etnika k inému etniku a štátu k inému štátu. Budú presadzovať hodnoty demokracie a demokratického poriadku, slobody, tolerancie a spravodlivosti.
Úloha intelektuálov
V programovom dokumente o úlohách a poslaní akadémií 21. storočia, ktorý vypracovala Európska akadémia vied a umení v Salzburgu, sa popri inom pripomína, aby „reprezentanti umení, kultúry a náboženských inštitúcií zodpovedne posúdili dnešné i budúce problémy, aby napomáhali interpretácii základných humanitných otázok“. Rozhodne sa to týka národných kultúr a spoločenstiev s dôrazom na nový univerzálny charakter európanstva, uchovávania európskej identity v strategicky nasmerovanej konzumnej americkej globalizácii.
Čakajú nás časy sporu s nositeľmi podceňovania kontaktov s domácou ľudovou, národnou tradíciou, ale aj s obhajcami doslovne bigotnej uzavretosti národných kultúr, nositeľmi jednostranného vyhraneného akéhosi provincionalizmu v kultúre. Tento spor na prahu ďalšieho tisícročia musíme zviesť aj s nositeľmi dogmatického, strnulého stavania kultúry Západu proti kultúram Východu v Európe a naopak. Nemecký sociológ Wolf Lepenies pripomenul, že fundamentalizmus nie je len problémom Východu, ale rovnakým problémom Západu. Veľmi výstižne charakterizuje význam a postavenie národných kultúr v Európe správa Z okraja do stredu, ktorú pre Radu Európy – Kultúrny výbor – v roku 1997 vypracovala nezávislá skupina výskumných pracovníkov z oblasti kultúry. Konštatovala, že Európa je kultúra kultúr, podporuje kultúrny pluralizmus, v ktorom odlišnosť nie je cieľom, ale prostriedkom na dosiahnutie slobodnej a rovnocennej výmeny medzi jednotlivými kultúrami. Ďalej uvádza, že vzdať sa vlastnej národnej identity nie je ľahké, ani želateľné a napokon si autori kladú otázku: Ako možno toto zlúčiť so spoločnou európskou identitou? Či je možné „patriť“ krajine a zároveň celému kontinentu? Pokúsim sa odpovedať: Je to možné, ak už konečne pochopíme, že národné kultúrne hodnoty sú súčasťou európskych hodnôt a je dnes absurdné stavať národné proti európskemu a naopak.
Odmietam vedenie hraničných čiar kultúr v smere poludníkov alebo rovnobežiek. Hraničné čiary kultúr naďalej vedú, tak ako pred viac ako polstoročím povedal Ladislav Novomeský, medzi barbarstvom a kultúrnosťou, vzdelanosťou a nevzdelanou nadutosťou, kultivovanosťou a obmedzenosťou či nekultúrnosťou, ba aj arogantnosťou nedovzdelaných mocných u nás doma i tohto sveta. Nový vek Európy, moderný charakter európanstva potrebuje otvorené a uchované národné kultúry využiť proti recidívam národnej výlučnosti – nacionalizmu, rasovej, etnickej diskriminácii a náboženskej netolerantnosti, potrebuje ich postaviť proti šíriacemu sa etnickému nacionalizmu a separistickému banditizmu.
Viac rozumom ako silou
Skutočným znakom európanstva v kultúre musí byť odmietanie násilia a kultivovanie svedomia. Dokázať pokračovať, či tvorivo nadviazať na dielo veľkého Čecha a Európana Jana Amosa Komenského a dosiahnuť predovšetkým cez kultúru, cez kultiváciu vzájomných vzťahov „…poriadok, nie mocou, násilím, ale dorozumením…“, pretože „…takýto poriadok vzniká z mieru, vytvoriť ho je potrebné v národoch a potom medzi národmi, v Európe a potom na celom svete“. To je úloha predstaviteľov národných kultúr – cieľ skutočného európanstva, to je konkrétny praktický príspevok vstupu národnej kultúry do prítomnej Európy so zámerom pomôcť pri zachovaní civilizácie na našej planéte Zem. Plus ratio quam vis, konať viac rozumom ako silou. V kultúre nenastal ani čas Západu, ani čas Východu, ale čas porozumenia a dorozumenia, zmierenia medzi národmi a etnikami, čo znamená čas pre prítomnú novú Európu od Atlantiku po Ural a od Antarktídy po Stredozemné more. Verím, že práve národné kultúry budú v tom zohrávať dôležitú úlohu a budú mať zodpovedajúce, nezastupiteľné poslanie. Identita Európy a existencia nového európanstva potrebuje rozvoj národných kultúr a ich kultúrne dedičstvo – dedičstvo ducha a práce generácií spoločenstiev, etník a národov.
Autor je archeológ a podpredseda SAV
