Tretia cesta je ideovým, či vari ideologickým hitom neskorého leta posledného roku tohto tisícročia. Manifest, ktorý spoločne podpísali T. Blair a G. Schröder pritiahol k sebe mimo riadne veľkú pozornosť európskych médií. Do akej miery môže byť táto diskusia zaujímavá aj pre nás?
O možnostiach Tretej cesty sa dnes intenzívne diskutuje v nedeľných prílohách veľkých svetových denníkov, schádzajú sa pre ňu konferencie, k veci sa vyjadrujú ľudia tak vznešených povolaní, ako sú politickí analytici, ale aj sami politici a novinári. Voličov zatiaľ, ako ukazujú krajinské voľby v Nemecku a parlamentné v Rakúsku, Tretia cesta, pokiaľ vôbec odbočenie na ňu zaregistrovali, nenadchla a sociálni demokrati ich podporu strácajú, i keď zatiaľ len v miere, ktorú môžeme považovať za varovanie.
Politická schéma umiernenej ľavice
Keď sa niekto rozhodne ísť „treťou cestou“, zrejme vie, že tou cestou sa ľahšie dostane do cieľa ako druhou alebo prvou. Je teda určitou voľbou, výberom z možností, a aby sme pochopili zmysel tejto voľby, musíme určiť, medzi čím si to vlastne volíme, čo odmietame a čo si vyberáme. Samotné označenie totiž nie je nijakou inováciu, skôr sa zdá, že Blairovi a Schröderovi konceptívni ideológovia nadviazali na jeden z najstarších ideologických motívov, na niečo ako politicky archetyp, využili už zavedenú značku: Tretia cesta sa totiž hľadá v Európe aspoň od druhej polovice 19. storočia, teda od čias, keď sa presadilo vedomie, že ekonomický systém nie je niečo dané, ale niečo, čo je výtvorom ľudí a môžeme si ho teda voliť. Tretiu cestu hľadali sociálne orientovaní katolíci, pravicoví socialisti, hľadali ju predstavitelia korporativizmu a aj reformní komunisti.
Kto rozvíjal vedomie možností
Vedomie, že je možné zmeniť politický systém, spôsob výkonu politickej moci, bolo pozadím všetkých veľkých revolúcií. V 19. storoči sa začína presadzovať vedomie, že je možné zmeniť nielen politický, ale aj ekonomický systém. Toto vedomie posilňovali a kultivovali predovšetkým socialisti, a to nielen tí, ktorí sa rozhodli ísť od utópie k vede, ale aj tí, ktorí sa rozhodli, že či už revolučná alebo postupná zmena systému musí byť legitimovaná v prvom rade morálkou a až potom (ak vôbec) vedou. Keď sa však socialisti sa začali zaujímať nielen o to, ako má vyzerať budúca spoločnosť, ale aj o to, ako ju realizovať, rozdelili sa na dve skupiny. Jedna sa odvolávala na morálku, druhá na dejinnú nevyhnutnosť, na zákony dejín. Medzi tými, ktorí sa pri kritike kapitalizmu odvolávali predovšetkým na morálku (etickí socialisti), sa postupne presadilo vedomie, že kapitalizmus je potrebné korigovať, usmerniť jeho vývoj tak, aby sa nedostával do príkreho rozporu so základnými hodnotami ľudskej existencie. Tretiu cestu teda začali hlásať ľudia, ktorí si uvedomovali konfliktnosť a problémy kapitalizmu, neverili však, že existuje zásadné riešenie. Skôr boli presvedčení, že kapitalizmus má isté „chronické choroby“, je však potrebné sa naučiť s nimi žiť, teda donútiť ho politicky k istému režimu, ktorý by miernil účinky kríz. Takouto Treťou cestou kráčali sociálni demokrati už od začiatku tohto storočia. Kombinácia radikálnych hesiel s praxou miernosti sa nakoniec osvedčila a koncipienti Tretej cesty prispeli k vytvoreniu sociálneho štátu, ktorý zostáva – napriek všetkým kritikám a redukciám – stále základnou formou usporiadania vzťahu medzi prácou a kapitálom v západoeurópskych krajinách.
Zablúdenie na inú Tretiu cestu
V sovietskom Rusku sa k moci dostali tí, ktorí sa domnievali, že tretích ciest niet, že problém sa dá formulovať výlučne v podobe striktného buď – alebo, buď kapitalizmus a nadvláda veci nad človekom, alebo socializmus, ktorý znamená skutočnú vládu ľudu. Ukázalo sa však, že tento liek na neduhy kapitalizmu bol horší ako jeho samotné choroby. Lež i tak sa podarilo vytvoriť systém, ktorý – aspoň do istého času – ukazoval pozoruhodnú dynamiku. Preto sa na začiatku šesťdesiatych rokov začali objavovať nové varianty Tretej cesty: teórie konvergencie, ktoré hlásali, že budúcnosť ide smerom zbližovania socializmu a kapitalizmu. Napokon bolo všetko inak a „reálny socializmus“ – aspoň ten v Rusku a v Európe – ticho rezignoval na svoje dejinné poslanie a zišiel zo scény. Na jeho miesto sa vnútil ekonomický systém, ktorý vykazuje niektoré formálne znaky trhovej ekonomiky. Bližší pohľad však ukáže, že ide o jej nie veľmi šikovnú napodobeninu. V tomto zmysle, či sa to niekomu páči alebo nie, ešte dlho budeme na Tretej ceste, teda kdesi, kde to nie je ani tak, ani onak, resp. kde inštitucionálne štruktúry už pripomínajú kapitalizmus, mentalita väčšiny z nás je však ešte „reálnosocialistická“. O ceste smerom ku kapitalizmu sa u nás rozhodlo hneď na začiatku deväťdesiatych rokov, možno vtedy, keď sa V. Klausovi podarilo odstaviť V. Komárka na druhú koľaj. O tom, kto vlastne bol pri tom, a ako padlo rozhodnutie spustiť kupónovú privatizáciu, píše V. Ježek v pôvabnej knihe rozhovorov Budování kapitalizmu v Čechách. Nie som si však istý, či stojí za to pripomenúť, ako sa toto kľúčové rozhodnutie uskutočnilo. Pretože nech to bolo ako bolo, bola to len pena na vlne, ktorá sa zdvihla stratou geopolitickej sily Sovietskeho zväzu, jeho neschopnosťou dať perestrojke reálny obsah. Lež i tak, kapitalizmus zostane zrejme nadlho „horizontom doby“ a pre realisticky zmýšľajúce politické zoskupenia zrejme otázka ešte dlho nebude, či kapitalizmus áno alebo nie, ale len aký kapitalizmus.
Čo s našim kapitalizmom
Máme teda kapitalizmus, diskutovať môžeme, či je to to, čo sme chceli. Alebo je to niečo celkom iné, čo nám niekto v nestráženej chvíli podstrčil, či sme si ho zvolili, alebo nás do neho niekto šikovné vlákal Či sme „kúpili“ dobre, alebo či sme naleteli. Diskutovať môžeme dokonca i o tom, či to, čo sa stalo, je dobré alebo zlé, môžeme uvádzať čísla, pocity, dovolávať sa noriem spravodlivosti. Nezmeníme však základný fakt: zásadne sa zmenil politický systém, zmenil sa systém vlastníckych vzťahov a reálna politika je možná len na tomto pozadí. To nechce byť fatalizmom, presviedčaním, že nič sa nedá robiť, len držať hubu a krok. Skôr naopak, každá premena systému je vždy výberom medzi rôznymi možnosťami. Dokonca ani kapitalizmus nie je len jeden, má rôzne podoby, ináč vyzerá v USA, ináč v Kanade. Ináč vyzerá vo Veľkej Británii a ináč vo Francúzsku, ináč v Nemecku a ináč v Rakúsku. To nie sú len rozdiely v „bohatstve“, to sú i rozdiely v tom, ako je toto bohatstvo vytvárané a rozdeľované, to sú rozdiely v spôsobe života.
Čo môže znamenať Tretia cesta pre nás
Nie je teda kapitalizmus ako kapitalizmus. To, akým bude, sa dá ovplyvňovať rôznym spôsobom, na úrovni toho, čo sa dnes nazýva občianska spoločnosť, ale aj na úrovni politickej spoločnosti. V politike zdrojom sily, predovšetkým v krízových situáciách, je aj jasná programová profilácia. Tam, kde jej niet, nastupuje politika improvizácie, intríg, káuz, fráz. Žiaľ, do tejto polohy dnes skĺzli temer všetky slovenské politické zoskupenia. Politika všetkých politických zoskupení je dnes improvizáciou, i keď – našťastie – aspoň u rozhodujúcich politických zoskupení je to improvizácia na tému integrácia Slovenska do západoeurópskych štruktúr.
Tretia cesta, o ktorej uvažujú T. Blair a G. Schröder, nie je ešte pre nás. Predsa len zatiaľ zápasíme s elementárnymi problémami poriadku, právneho štátu, fungujúcej ekonomiky. Pokiaľ nejakým spôsobom manifest Tretia cesta má pre nás aj politický význam (nielen čisto intelektuálny), tak len ako výzva uvažovať o našich problémoch aspoň v európskom kontexte a s výhľadom do budúcnosti. Ľavicové politické myslenie stále ešte nevie prekonať traumu z rozpadu systému reálneho socializmu, a preto je príliš zahľadené do minulosti. Reálna politika sa dá však robiť len s výhľadom do budúcnosti, na pozadí jasnej predstavy o tom, čo chceme a ktorým smerom sme sa rozhodli ísť. Práve o tom, kam a ako, je ich Tretia cesta. O čom bude naša Tretia cesta?
