Príkladov, ktoré hovoria, čo všetko sa dá v politike spôsobiť slovom je veľa. O jednom z bývalých predsedov slovenskej vlády sa hovorí, že svojimi rečami sa mu skoro podarilo vytlačiť krajinu na európsku perifériu. Predsedovi vlády jednej zo susedných krajín sa vraj niekoľko rokov darilo úspešne vyvolávať dojem, že práve jeho krajina je premiantom v súťaži o rýchlosť integrácie do európskych štruktúr. O jeho nasledovníkovi sa zasa hovorí, že svojou záľubou v hrách so slovami nepokazí len to, čo sa pokaziť nedá. To sú len tri príklady, toho, akú dôležitú úlohu môžu hrať v politike slová a koľko dôsledkov vyplýva z ich ľahkomyseľného používania.
Nejde nakoniec o nič nového a úloha slova v politike dokonca ani nesúvisí s tým, že dnes sa značná časť politiky odohráva v priestore vytváranom médiami. Sila slova súvisí skôr s povahou demokracie. Už antickí politici si uvedomovali, že tam, kde legitimita politika vyplýva z podpory verejnosti, tam sa práve slovo stáva hlavným spôsobom získavania (alebo odpudzovania) verejnej mienky. Jeden z antických „politických analytikov“ to vyjadril tak, že „reč je veľká vládkyňa, ktorá najbožskejšie diela vykonáva najmenším a najnepatrnejším telom; môže totiž aj strach zahnať, i zármutok odňať, aj starosť spôsobiť, i súcit znásobiť …“ Je to presný postreh, i keď dnes by sme zrejme dodali, že váha slova sa stupňuje tým, že je spojené s obrazom. Postupne totiž priestor verejnosti sa začína prekrývať s priestorom televíznych štúdií a temer už nevieme, či sa to najdôležitejšie odohráva v parlamente alebo v televíznych diskusiách. Dokonca sa môže zdať, že politika dnes ani nie je viac ako umenie používať (ne)správne slová v (ne)správny čas. Veď sa len pozrime na to, čo sa dnes verejnosti „prezentuje“ ako politika. Vo väčšine prípadov sú to „reči“ a reakcie na „reči“. Tých „rečí“ je toľko, že nám temer zakrývajú skutočnosť. Pokiaľ by tieto „reči“ boli len hrou, z ktorej nevyplývajú nijaké dôsledky, radi by sme našim politikom prenechali ich svojrázne spôsoby zábavy. Skutočnosť je však iná, slová majú svoje dôsledky, dokonca čím ľahšie slová, tým ťažšie dôsledky z nich vyplývajú. Dokonca, keby išlo len o to, ako odviesť našu pozornosť od toho, čo sa deje v politickom zákulisí, tak by sa to ešte ako tak dalo zniesť. Obyčajne sa však ukáže, že politické zákulisie sú zasa len „reči“ a rozhoduje sa niekde, kam „televízni“ politici ani nedovidia.
Je na čase vrátiť slovám ich presvedčivosť. Od politikov už ani tak veľa nechceme, dokonca by nám stačilo, keby si dali viac pozor na jazyk. Politika totiž nie je len o ich „hrách“, ale aj o „chlebe“ a to našom každodennom „chlebe“.
Stále totiž ešte platí, že reči sa hovoria a chlieb sa je.
