So zvedavosťou a vzrastajúcimi pochybnosťami som vchádzal do budovy univerzity, z ktorej ma v sedemdesiatom roku spolu so štyrmi spolužiakmi vtedajší predstavitelia školy vyšmarili, aby som teraz prevzal od nich zdrap papiera o svojej rehabilitácii. Bol som postihnutý nielen pre svoju aktívnu účasť na podujatiach, organizovaných po okupácii našej krajiny vojskami Varšavskej dohody, ale aj pre následné odmietnutie previerkovou komisiou ponúknutej možnosti odvolať svoje názory, vzdať sa svojich postojov a odôvodniť ich tým, že vo svojej mladíckej nerozvážnosti a naivite som podľahol propagande antisocialistických živlov, že som bol nimi oklamaný a zneužitý.
A hoci som sa na stretnutie so svojimi bývalými konškolákmi tešil, zároveň som pochyboval o zmysluplnosti tohto aktu, lebo týmto ľuďom som už dávno prestal dôverovať. Na dôvažok som sa dlhé roky nedokázal vyrovnať ani s faktom, že jeden z vylúčených sa vzápätí po previerkach prostredníctvom komunistických známych svojich príbuzných dostal späť do školy a dokonca ju dokončil. Pre svoje budúce spoločenské postavenie odvolal vlastné postoje, klesol na úroveň prisluhovača moci. Pre mňa to bolo hrozné, najmä preto, že to bol môj vtedajší najlepší priateľ. Takisto som sa nevedel vyrovnať s tým, že spolužiaci, ktorí zostali na škole, bezbolestne sa prispôsobili dobovej požiadavke a napriek okupácii vstúpili do komunistickej strany. Uzavrúc kompromis s vlastným svedomím sa v tichosti spolupodieľali na marazme normalizácie. Navonok do omrzenia opakovali otupné frázy a klišé straníckej hantýrky, pričom v úzadí budovali svoju vlastnú existenciu. Za službičku strane potom dostávali relatívne slušné prebendy a nezanedbateľný dôchodok. A k tomu ešte tituly, ktoré im poskytovali nielen finančné zvýhodnenia, ale aj pocit dôstojnosti a vážnosti.
***
Už pri vstupe do vestibulu sa ma zmocnil nepokoj, a keď som vychádzal po schodoch na prvé poschodie a prechádzal dlhou úzkou kľukatou chodbou k dekanátu, postupne sa vo mne premieňal na tieseň, lebo všetko, čo som míňal, steny, dvere, okná, podlaha, nástenky, lustre, nábytok, boli rovnako ošarpané, zanedbané, neošetrované ako vtedy pred dvadsiatimi rokmi. Všetko bolo ponechané svojmu osudu, presne tak isto, ako aj vonku celé toto prízračné mesto. Zaiste, veď kto z týchto ľudí, všetkých tých dekanov, prodekanov, funkcionárov, úradníkov, pedelov má skutočný záujem o školu? Do svojich funkcií boli predsa dosadení ako marxisticko-leninské kádre strany. Za celé obdobie normalizácie sa nesnažili o obecné blaho, ale výlučne o svoju vlastnú kariéru, bojujúc o obsadenie dobre platených flekov pre seba a svojich známych. Ako sluhovia komunistickej strany boli starostlivo preverení a spoľahlivo vybratí. Chceš, aby ťa rehabilitovali tieto pačmagy, ktoré podupali ľudskú dôstojnosť mnohým výsostne čestným a odborne i mravne vysoko prečnievajúcim osobnostiam, ba niekoľkým pomohli aj na onen svet? Prečo sa tam trepeš, čo sa im podlizuješ, prečo očakávaš zadostiučinenie práve od nich?
***
Navrával som si, že túto trápnosť nejako prežijem, preglgnem guču, ktorá mi v hrdle nebadane narastala. Chlácholil som sa, že najprv dokončím školu a potom hádam nájdem nejaké odľahlé pokojné miesto, kde sa budem nerušene venovať tomu, od čoho ma onehdy odstavili a bez čoho bol môj život okyptený. A okrem toho, v mojom veku a v odbore, v ktorom pracujem teraz, nečaká ma už nič povzbudzujúce, veď sa v ňom môžu uplatniť už iba mladí, svieži, zdraví a hlavne draví. Ja som však vyčerpaný, chorý a nevládny.
***
Keď nás vtedajšie vedenie školy zo strachu pred možnosťou vlastného nepreverenia, úporne hľadajúc a aj nájduc medzi študentmi niekoľko obetných baranov, zvaliac na nás zodpovednosť za všetky aktivity voči zákonnej moci, označiac nás za protisocialistické živly a nepriateľov socialistického zriadenia, vylúčilo zo školy, bol to pre nás krutý a zničujúci trest, malo to za následok nemožnosť zamestnať sa, lebo sme nemali ani školu, ani remeslo. Boli sme vlastne bez akejkoľvek kvalifikácie. Síce nás nechali žiť, no bolo to skôr živorenie na okraji spoločnosti. Však o to premileným súdružkom aj šlo, zbaviť ľudí dôstojnosti, sebavedomia, pokoriť ich, potupiť. Na oficiálnej časti rehabilitácie sa v aule školy zišlo veľa najmä starších postihnutých kolegov. Zväčša prežili ešte bolestnejšie časy, než ja, veď sa stali obeťami zničujúcich päťdesiatich rokov, kedy zúril neúprosný a neľútostne krvavý boj komunistickej strany voči všetkému a všetkým. Mnohí z týchto prenasledovaných neboli zbavení len funkcií a postov, ale aj súdmi odsúdení, dlhoročne väznení, v žalároch týraní a mučení. Pri počúvaní ich životných príbehov ma premkýnala hanba za obludy v podobe ľudských bytostí, ktorí vo svojej ľahostajnosti a skazenosti spôsobili toľko utrpenia.
***
A zrazu som zbadal, ako si do lavice za predsednícky pult prisadol môj dobre známy súdruh dekan, ktorý ako člen celoškolskej rehabilitačnej komisie prišiel pomôcť staronovým kádrovačom odčiniť neprávosti minulosti. Bolo to na neuverenie. Ten istý človek, ktorý podpisoval likvidačné doklady (pravda, spolu so všetkými ostatnými členmi vtedajšej previerkovej komisie), teraz bez hanby a akejkoľvek výčitky svedomia rehabilituje tých, ktorým zničil život a zmaril ich najkrajšie a najvýkonnejšie roky. To je ono, to je ono, to je ono! Z mnohých vystúpení kolegov som sa dozvedel, že členmi rehabilitačných komisií boli aj ďalší podobní vtáci, odsudzujúci a vyhadzujúci ľudí zo školy najprv v päťdesiatych rokoch, potom zas v sedemdesiatom. A táto ľudská čvarga sa aj teraz chystá bez zapýrenia a so srdcom zarasteným tučným lojom znešváriť akúkoľvek snahu o dôstojný život postihnutých. Týmto totiž nejde o nič menšie, než o vlastné korytá, prachy, výsady a moc. A to v každom režime a za každého počasia.
V okamihu som sa skalopevne rozhodol, že odmietnem túto bohapustú frašku, tento ďalší scénický výstup pre hlúpych a tupých plebejcov, ktorých eskamotéri zo slávnej podvodníckej pártije teraz akože rehabilitujú, aby sa sami mohli primknúť k novým mocenským štruktúram.
