Napokon som predsa len neodolal, špehujúca zvedavosť a zároveň niekde hlboko vrytá, skryte tlejúca iskierka nádeje prevážila nad skepsou, pochybnosťami a beznádejnosťou, ktorej som už dávno a natrvalo podľahol, no ktorá ma doteraz zakaždým s jasnozrivou prezieravosťou bezpečne vystríhala pred akoukoľvek planou dôverčivosťou v dobro ľudskej povahy, či v možnosť zmeny spoločenských pomerov.
Z belasej oblohy husto snežilo, ostrý a štipľavo mrazivý vietor cez bočné ulice, ústiace do námestia, svištiac a skuvíňajúc vrážal do preplneného priestoru námestia a strhával so sebou padajúce snehové vločky, víriac nimi zhlukoval ich do chumáčov, ktoré potom strmo metal na uzimenú masu ľudí. Dav sa kolísal, vlnil, nepredvídavo presúval z miesta na miesto podľa toho, z ktorého smeru prichádzal tlak tých, ktorí sa rázne a viac-menej bezohľadne snažili pretlačiť čo najbližšie k tribúne, aby na vlastné uši počuli a na vlastné oči videli toto doposiaľ nepočuté a nevidené divadlo, toto predstavenie, ktoré sa snažilo búrať doterajšie zadúšajúce pomery komunistického režimu.
Stál som tu na námestí, na ktorom sa tlačiaci dav spoločne pokúšal zrozumiteľne vysloviť svoje názory a stanoviská k odchádzajúcemu zriadeniu a k jeho predstaviteľom a zároveň živelne, ale jednotne skoncipovať vlastné postoje a vyjadriť ich pomocou novorodiacich sa hodnotiacich formuliek, myšlienkových konštrukcií, sloganov a ideologických fráz. Počúvajúc neustále návaly nových a nových hesiel som sa snažil otupovať ich hrany, zmierňovať ich ostrie, ospravedlňovať ich bojovný a útočný charakter. Ich agresivitu som si vysvetľoval a zdôvodňoval novosťou a nezrelosťou situácie, v ktorej vznikali, no napriek tomu vo mne so silnejúcou nástojčivosťou narastala zvieravá obava z novej prítomnosti starých známych sektárskych postojov, iba zabalených do módnych výrazových prostriedkov.
A naraz sa to ozvalo. Cez celé námestie sa prevalilo burácajúce mohutné kolektívne skandovanie nadšenej masy, ktorá konečne našla spôsob potrestania vinníkov minulého režimu – k lopate, k lopate, k lopate. A odvtedy každé zamatové zhromaždenie na námestí hľadalo a so železnou logikou pravoverných aj nachádzalo tento trest pre svojich vinníkov.
V mihu ma premklo presvedčenie o nenormálnosti tohto spôsobu odčinenia viny a potrestania previnilcov, istota, že sa tu na námestí zasa zjavil starý známy neznášanlivý a zákerný boľševizmus so svojou ustavičnou potrebou vyhľadávať vinníkov, ukameňovávať nepohodlných, ničiť nevhodných. Vzniká stále nanovo zrejme z nevykoreniteľnej potreby ľudí byť pravovernými, patriť k rovnako zmýšľajúcim, vyžadovať od všetkých jediný a jednotný správny postoj. A tých, ktorí sa odvážia postaviť proti novej unifikovanej názorovej ortodoxii, znova čaká prenasledovanie, neminie ich hnev a trest väčšiny. S nezvratnou istotou som vedel, že týmto ľuďom znova ide o to, o čo šlo všetkým predchádzajúcim konformistickym malomeštiakom, o vlastnú prosperitu, hrabivosť, prospechárstvo, výhody a výsady. No vonkoncom ich nezaujíma človek pracujúci a obzvlášť nie znovunastolenie dôstojnosti pre poctivú, hoc lopotnú prácu. Naopak, prácu chápu ako menejcennú činnosť a za manuálnu prácu sa dokonca hanbia. Preto sú odhodlaní použiť ju ako najhoršiu a najtvrdšiu formu trestu.
Zatriasla mnou hrôza a zmocnila sa ma jediná nutkavá potreba: vymaniť sa z davu a ujsť odtiaľto čo najďalej. Rozrážajúc zástup som sa predieral pomedzi rozpálené telá, len aby som sa čo najskôr vyslobodil zo zovretia jeho neskrotne sršiacej nevraživosti.
Autor (1947) je slobodne rozmýšľajúci človek
