Aj rebeli a disidenti využívajú možnosti internetu na to, aby útočili či aspoň znepokojovali svojich protivníkov. Zapatistické partizánske oddiely, ktoré bojovali za práva mayských roľníkov v polovici 90. rokov v džungliach mexického štátu Chiapas (ležiaceho na juhu krajiny), vyvinuli novú metódu boja – „kybernetickú vojnu“. Tento spôsob zápasu, kde sa využíva internet a ďalšie moderné telekomunikačné prostriedky, potom často používali aj iní povstalci, teroristi, ale aj vlády na celom svete.
Vojna na internete môže mať podobu „číreho“ propagandistického pôsobenia, vychádzajúceho z predpokladu, že konflikt v modernej dobe sa vyhráva nielen dobýjaním území, ale aj pozornosťou verejnosti v moderných elektronických médiách. Lenže takýto druh vojny môže mať aj nebezpečnejšie podoby ako šírenie počítačových vírusov alebo elektronické rušenie prostriedkov protivníka, čo sa napríklad dialo počas krízy v Kosove, keď hackeri Srbov a NATO sa vzájomne snažili vyradiť nepriateľské telekomunikačné systémy.
Útoky zapatistov na internete
Keď zle vyzbrojení zapatisti začali svoj boj v roku 1994, zdalo sa, že nemajú voči mexickej armáde žiadne šance. Ale hovorca zapatistov, subcomandant Marcos sa ukázal ako bystrý manipulátor s médiami. Bývalý vysokoškolský profesor Marcos, ktorý svoju tvár skrýval pod lyžiarskou kuklou, nazval svoju doktorskú dizertáciu Moc slova. V boji o sympatie verejnosti si uvedomil, že jeho laptop je mocnejšou zbraňou než povestný samopal ruského konštruktéra Kalašnikova. Marcosovi sa podarilo využiť počítačové siete univerzít, cirkví a nevládnych organizácií v Mexiku, USA a Kanade, ktoré boli napojené na internet, a tak vytvárať medzinárodný nátlak na mexickú vládu, aby prestala s ozbrojenými útokmi proti zapatistom. Keď mexická armáda v decembri 1994 oznámila, že obkľúčila 12 000 povstalcov, Marcos rozšíril správu, že zapatisti unikli z obkľúčenia a navyše dobyli viacero dedín. Nebola to pravda, ale podľa odborníkov na kybernetickú vojnu sa zapatistická dezinformačná kampaň napríklad odrazila na zväčšení nestability mexickej meny – peso – a prehĺbení ekonomickej recesie v Mexiku.
Zapatistická taktika upútala pozornosť aj vojenských stratégov. Americká armáda napríklad sponzorovala výskum tejto problematiky skupinou expertov v Rand Corporation. „Marcos nie je až taký veľký počítačový odborník“, povedal John Arquilla, expert na obrannú informatiku z Postgraduálneho inštitútu amerického námorníctva v Monterey a spoluautor správy spomínanej skupiny expertov Zapatistická internetová vojna v Mexiku. „On skôr pochopil možnosti informačnej revolúcie.“
Informačná vojna a informačná revolúcia
Pôsobenie informačnej revolúcie sa čoraz viac rozširuje. Dnes rakety nie sú vyzbrojované iba bojovými hlavicami, ale aj videokamerami, rozhlas a televízia šíria správy o vojnových udalostiach hneď ako sa udiali, údajní očití svedkovia opisujú boje a masakre na internete, a tak správam tohto druhu otvárajú cestu do iných médií. Podľa Arquillu ide v dnešných konfliktoch o to, „koho príbeh zvíťazí“. Nie je teda prekvapujúce, že 12 z 30 najväčších teroristických organizácií má, podľa údajov amerického State Departementu, svoju vlastnú webovskú stránku. Dnes na digitálnu arénu nezriedka vstupujú aj armády. Napríklad na poprednej švédskej vojenskej škole pripravujú špecialistov na informačnú vojnu, na americkej vojenskej akadémii vo West Pointe sa do učebných plánov dostáva vedenie vojny na počítačových sieťach či na internete.
Keď sa začína vojna na internete, vlády sa voči povstaleckým alebo teroristickým skupinám ocitajú nezriedka v nevýhodnom postavení. Kvôli svojej zložitej hierarchickej štruktúre sa práve vlády môžu veľmi ľahko stať obeťou elektronického útoku. Na druhej strane, také skupiny ako zapatisti alebo burmskí disidenti, ktorí bojujú proti vojenskému režimu v Rangúne, používajú služby voľne spojených skupín „hacktivistov“ (od hacker – poz. red.) pre útoky na vládne počítačové siete. Stopy po útokoch týchto hackerov v internetovskej sieti rýchlo miznú, umožňuje im to štruktúra samotného internetu, kde neexistuje hlavná centrála, ale počítače sú iba voľne prepojené. Povstalecké centrály elektronického boja sa málokedy nachádzajú na území krajiny, kde sa útok odohráva, a preto hľadanie stôp po ich elektronickom útoku je asi také ľahké, ako hľadanie dverí v miestnosti, kde je množstvo zrkadiel. Napríklad prvá webovská stránka zapatistov bola utvorená na území USA, kým Ozbrojené revolučné sily Kolumbie (FARC) ju mali niekde v Európe a symptizanti so Srbmi, ktorí viedli propagandu v ich prospech počas kosovskej krízy, sa nachádzali niekde vo východnej Európe.
„Hacktivista“ Ricardo Dominguez
Jedna z najoriginálnejších zbraní zo zapatistického digitálneho arzenálu je Centrála elektronických útokov, ktorá pôsobí v okolí New Yorku. Internetovskí aktivisti, ktorí v nej pôsobia, sa špecializujú na poškodzovanie vládnych internetovských stránok. Používajú pri tom programovací jazyk Java, ktorého vlastnosti sú mimoriadne vhodné na používanie v internete. Podarilo sa im získať tisícky sympatizantov, ktorí by zaútočili na webovské stránky mexickej vlády, niekedy až so 600 000 zásahmi za minútu, čo by malo nedozierne dôsledky.
„Nechceme rozoštvávať ľudí alebo zo zábavy útočiť na internetovské stránky“, povedal jeden zo zakladateľov centrály, Ricardo Dominguez. „Chceli by sme vytvoriť centrum, ktoré by dokázalo rušiť chod moci.“ Predpovedal, že mayskí roľníci v mexickom štáte Chiapas onedlho budú schopní brániť sa pred útokmi vládnych bezpečnostných síl aj prostredníctvom „bezdrôtových videorekordérov“, ktoré by tajne mohli zaznamenávať incidenty, kde sa prejavila brutalita polície alebo armády, a umožňovať ich priamy prenos do internetu. Podľa Rodrigueza to umožní, aby sa na internete zjavili tváre a služobné čísla útočníkov porušujúcich ľudské práva mayských roľníkov.
Nový druh vedenia vojny
Umenie viesť internetovú vojnu sa neprestajne vyvíja. Kybernetické vojny sú v „počiatočnom štádiu“, povedal John Arquilla, expert na obrannú informatiku z Postgraduálneho inštitútu amerického námorníctva v Monterey, „ale je to príznak nového druhu vedenia vojny“. Podľa Dorothy Denningovej, profesorky informatiky na Georgetownskej univerzite, konflikt v Kosove bol „prvou vojnou vybojovanou na internete“. Vzdušné útoky zasiahli televízne a rozhlasové stanice kontrolované Srbmi, ale NATO v Juhoslávii zámerne nebombardovalo internetovské servery. Bol tu úmysel neuzavrieť Juhoslovanom prístup k správam o konflikte, ktoré by neboli cenzúrované juhoslovanskou vládou. Tento postup bol však dvojsečný. Juhoslovanská vláda sa zmocnila kontroly nad servermi a použila ich na šírenie prosrbskej propagandy. Týmto zámerom, skoro úspešným, bolo oslabiť rozhodnosť krajín NATO.
Bez možnosti skutočnej odozvy na nadvládu NATO vo vzduchu, Srbi zasa získali prevahu v pomyselných zákopoch internetovej vojny. Srbskí hackeri tiež používali servery a satelitné spojenia slúžiace na útoky proti NATO, na útoky proti vládnym a priemyselným počítačovým sieťam členských krajín NATO, na rušenie servisu a znefunkčňovanie webovských stránok. Hackeri z krajín NATO robili to isté so srbskými webovskými stránkami. Srbskí počítačoví experti tiež posielali „e-mailové bomby“ americkým vládnym inštitúciám, čím tieto systémy vyraďovali z prevádzky.
Nekrvavý terorizmus
Digitálne sabotáže sú bežné aj v Ázii. Týždeň po vyhlásení výsledkov referenda vo Východnom Timore, kde obyvateľstvo dalo jednoznačne najavo, že si želá nezávislosť, indonézske ministerstvo zahraničných vecí dostalo stovky e-mailových „listových bômb“, ktoré mali vládne počítače vyradiť z prevádzky. „Ak by sme nemali dobrú ochranu pred počítačovými vírusmi, tieto e-maily mohli kontaminovať systém“, vyhlásil zdroj blízky ministerstvu.
Na Taiwane a v Číne prívrženci a odporcovia nezávislého ostrovného štátu často útočia na webovské stránky názorových protivníkov.
Niektorí experti na internetovú vojnu pripúšťajú isté obmedzenia tohto druhu konfliktu. Poškodzovanie vládnych internetovských webovských stránok môže byť mrzutosťou napríklad pre Mexičanov, ale je otázne, či u mexickej vlády vyvolá naozaj strach pred zapatistickými povstalcami. Profesorka Denningová tvrdí, že „elektronická petícia s miliónom podpisov môže mať väčší politický vplyv než útok, ktorý poškodil núdzové zariadenia“.
Iní, ako napríklad zapatistický aktivista Dominguez, chápu internetovskú vojnu ako civilizovanejšiu alternatívu voči doterajším krvavým bojom. „Radšej vidím extrémistov, ktorí demontujú internetovský server, než tých, čo zabíjajú ľudí“, povedal. Internetovský boj môže zapatistov chrániť pred vyhladením a navyše pre povstalcov môže získať medzinárodnú podporu. Marcos sa často prirovnáva k postave kreslených filmov, k myšiakovi Speedy Gonzalesovi. Podobne ako táto chápavá myš, Marcos používa internet ako nástroj boja proti svojim mohutným nepriateľom. Jeho druhovia v iných krajinách môžu veľmi dobre nasledovať jeho príklad.
(Podľa časopisu Time č. 15, ročník 1999, spracoval a upravil Peter Greguš)
