Najvyšší zákon Slovenskej republiky, Ústava, okrem iného, zaručuje aj právo na informácie. V jej 3. oddieli, ktorý vymedzuje prirodzené politické práva v demokratickej spoločnosti podľa článku 26 má každý právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
V dnešnej dobe, nazývanej informačným vekom, je naplnenie ústavného práva na informácie, ktoré majú k dispozícií štátne orgány alebo orgány územnej samosprávy, kľúčovým prvkom vzťahu medzi štátom a občanom a v boji s korupciou. Zákony upravujúce naplnenie práva verejnosti na informácie a povinnosti štátu tieto informácie sprístupňovať, často nazývané zákonom o slobode informácií, sa postupne stávajú súčasťou zákonodarstva všetkých vypelých krajín. Vo Švédsku je toto právo zakotvené už od 18. storočia, americký Zákon o slobode informácií (Freedom of Information Act) sa datuje od roku 1966, francúzsky z roku 1978, kanadský, austrálsky a novozélandský z roku 1982, holandský z roku 1991. Český parlament prijal takýto zákon po dvojročnom prerokúvaní v máji tohto roku.
Genéza zákona
V právnom poriadku SR však doteraz chýba všeobecne záväzný právny predpis, vykonávajúci čl. 26 Ústavy SR. Práve túto medzeru v našej legislatíve mal zaplniť Zákon o prístupe k informáciám predkladaný poslancom Jánom Langošom (DS). Pôvodná predloha bola pripravovaná v spolupráci s Ivanom Šimkom (SDK). Neskôr sa ich predstavy začali líšiť, a preto Ivan Šimko začal pracovať na vlastnej právnej norme. Bohužiaľ, iniciatíva Jána Langoša aj vďaka jeho „schopnosti komunikovať“ na pôde parlamentu, nenašla širšiu politickú podporu. Tento donkichotský prístup, Jánovi Langošovi tak vlastný, sa nestretol s pochopením ani v radoch poslancov SDK. Takmer s istotou možno predpokladať, že v danej podobe za predpokladanú novelu budú hlasovať len šiesti statoční z DS.
Legislatívna rada vlády v polovici decembra návrh zákona o prístupe k informáciám, ktorý vypracoval Občianska iniciatíva v spolupráci s Jozefom Langošom neschválila. Ivan Šimko to okomentoval slovami: „Ján Langoš sa jednoducho nezdržal a podal svoj návrh ešte skôr, ako sme predložili takú verziu, ktorá by mala šancu byť priechodnou.“ Prijatie uvedeného zákona pri,tom podporujú všetky vládne strany. Veľakrát bola SDĽ obviňovaná, že je proti prijatiu tohto zákona. Ladislav Orosz však takéto vyjadrenia označil za nezmysel. SDĽ sa podľa neho chce vecne zapojiť do legislatívneho procesu a hľadať optimálne formy riešenia. Návrh zákona môže výraznou mierou prispieť k očiste verejného života. „Ja som mal pripravený celý rad pripomienok, ktoré by smerovali k jeho zlepšeniu. Po ich zapracovaní môže byť schválený,“ uviedol Orosz. Na schôdzu parlamentu by sa mal Langošov návrh dostať v januári. Okrem neho existuje už spomenutá verzia Ivana Šimka a verzia ministerstva vnútra.
Pri nedávnej verejnej diskusii zorganizovanej Občianskou iniciatívou za dobrý zákon o prístupe k informáciám pôsobili povrchné argumenty poslanca NR SR Petra Zajaca (DS) nie veľmi presvedčivo. Právnička zastupujúca ministerstvo vnútra porovnávajúc novelu s podobnými právnymi normami v krajinách západnej Európy skonštatovala, že Langošov návrh je až príliš liberálny, nemá obdobu ani v členských štátoch Európskej únie. Podľa Petra Zajaca takto môžeme byť aspoň v niečom v predstihu pred EÚ. Nuž, na margo tohto výroku snáď len toľko: niekedy je menej viac. A či práve v tomto smere by sme mali byť premiantmi…?
Langošova novela
Napriek kritike a mnohým pripomienkam môže Langošova novela predstavovať dobrý základ, o ktorý sa pri zapracovaní pripomienok legislatívcov bude možné oprieť. Zákon je koncipovaný v duchu neodňatelnosti práva občana – daňového poplatníka vedieť, ako štát narába s verejným majetkom. Zákon bezprostredne nadväzuje na nedávno schválený zákon o verejnom obstarávaní. Jednoducho povedané: štátne orgány si nebudú môcť v budúcnosti svojvoľne vyhlasovať výberové konania (ako tomu bolo napríklad pri hľadaní partnera pri privatizácií Slovenských telekomunikácií, či pri sprostredkovateľovi deblokácií ruských dlhov pre Slovenské elektrárne), ktoré mierou utajenia prispeli k škandalizácii celého procesu. Doteraz neexistovala možnosť postihu voči úradníkovi, ktorý odmietol poskytnúť informácie. Tzv. „sankčným ustanovením“ v § 24 sa tento stav mení: „Odmietnutie vydať písomné potvrdenie podľa tohto zákona, neposkytnutie informácie, poskytnutie neúplnej informácie alebo poskytnutie informácie po uplynutí lehoty ustanovenej týmto zákonom pracovníkom, ktorému je uložená povinnosť poskytovať informácie v mene povinnej osoby sa považuje za porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom.“
Na druhej strane je obmedzenie prístupu k informáciám špecifikované pri ochrane osobnosti a súkromia, ochrane obchodného tajomstva a ochrane majetku.
Kto a o čom je povinný informovať
Medzi tzv. „povinné osoby“ patria štátne orgány, obce a ich orgány ako aj tie právnické a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach v oblasti verejnej správy. Povinnými osobami sú ďalej právnické osoby, ktoré hospodária s verejnými prostriedkami alebo nakladajú s majetkom štátu a obcí. Povinné osoby musia zverejniť informácie o spôsobe zriadenia povinných osôb (obecný úrad či ministerstvo), jej kompetencie a popis organizačnej štruktúry, alebo aj miesto, čas a spôsob získavania informácií. Zverejňuje sa aj postup, ktorý musí povinná osoba dodržiavať pri vybavovaní žiadostí a prehľad predpisov, podľa ktorých úradník rozhoduje. Tak by sa napríklad pri fungovaní tohto zákona nemohlo viac stať, že sa občania nikdy nedozvedeli, na základe čoho boli Štátnym fondom pre rozvoj bývania v roku 1998 poskytované pôžičky aj žiadateľom s dostatočne vysokými príjmami, alebo prečo ministerstvo financií za Mečiarovej vlády odmietalo zverejniť zoznam neplatičov daní.
Stop od legislatívcov _
Štrnásteho decembra sa Legislatívna rada vlády SR zaoberala aj návrhom skupiny poslancov (tzv. Langošov návrh) na vydanie zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Po všestrannom posúdení odporučila vláde zaujať k poslaneckému návrhu nesúhlasné stanovisko, čo viacerí poslanci interpretovali ako ideologické bariéry. Návrh má totiž viaceré ústavnoprávne, vecné aj legislatívne nedostatky a odporuje štandardným pravidlám tvorby právnych predpisov. Napríklad časť týkajúca sa rozhodovacej činnosti súdov a orgánov činných v trestnom konaní odporuje čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého právo slobodne šíriť informácie možno vo verejnom záujme obmedziť. Okrem toho návrh nepriamo novelizuje viaceré právne predpisy, čo je v legislatívnej praxi neprípustné. Ide najmä o nepriame novely Občianskeho súdneho poriadku, Trestného poriadku, Zákonníka práce, Obchodného zákonníka a Správneho poriadku. V poslaneckom návrhu zákona treba zladiť niektoré ustanovenia aj so zákonom o ochrane štátneho tajomstva, služobného tajomstva, o šifrovanej ochrane informácií a o zmene a doplnení Trestného zákona v znení neskorších predpisov.
Informačné (samo)spasiteľstvo
Najdôležitejšie zo všetkého však bude zákon o slobode informácií uviesť do života, čo pri tunajšom natureli potrvá dosť dlho. Zatiaľ je celkom bežné, že viazne vzájomná komunikácia v štruktúre verejných orgánov. Každý v úrade si akoby stráži „svoje bohatstvo“ – informácie. Duch K.u.K. úradníkov z čias monarchie v našich kanceláriách prežíva dodnes. Nejeden zahraničný novinár sa začudoval, keď sa nemohol „dobyť“ k hovorcom, či k úplne elementárnym informáciám. Slobodný prístup k informáciám nie je sám o sebe všeliekom, najmä pri prevládajúcej pasivite našich občanov. Bez zmeny politickej kultúry a zmeny v prístupe občanov k veciam verejným nevyrieši naše nahromadené problémy.
