S výnimkou neúspešnej kampane na zvolenie Vladimíra Mečiara na prezidentský stolec sa HZDS takmer poldruha roka oddávalo pasívnej rezistencii na protest proti tomu, že mu občania neuštedrili v parlamentných voľbách viac hlasov. S príchodom nového roka sa však rozhodli prelomiť izoláciu. Po výmene stráží na čele SNS to s poddajnejšou Annou Malíkovou a Jaroslavom Paškom nebol až taký problém. Ani s Robertom Ficom a Ivanom Mjartanom, túžiacimi po zviditeľnení, hoci im ponuky na užšiu spoluprácu neboli práve po srsti. Aj Rudolf Schuster ako hlava štátu považoval za svoju povinnosť, aby prijal náčelníkov subjektu s najpočetnejším parlamentným klubom. Len predstavitelia vládnych strán sa akosi ozlomkrky nehrnuli do roztvoreného Mečiarovho náručia. Možno si prečítali novoročné číslo týždenníka Extra, ktorý vedie niekdajší známy spravodajca-komentátor STV Pavel Kapusta. Hneď v úvodníku a potom v ďalších dvoch statiach sa kladne píše o vojnovom slovenskom štáte. Podľa toho by mala ihneď odmietnuť podávanú ruku SDĽ a DS. SMK dostala po krížoch na niekoľkých stranách za svätoštefánsku korunu, Csurku, „barbarizmus našich južných susedov a netolerantný maďarský henleinizmus“, liberáli z DU za presadzovanie homosexuálnych partnerstiev a svetoobčianskeho kompromisu. Lídrom SOP redakcia zase venovala rubriku Perly. Po tomto prehľade by k HZDS názorovo mohlo byť najbližšie KDH. Lenže Ján Čarnogurský a jeho hnutie je preklínané zďaleka najčastejšie. Ak by sme mali hodnotiť podľa periodika, ktorého slovník je autentický s verejnými vystúpeniami predstaviteľov HZDS, tak potom musíme dať za pravdu Ficovi. Ten na stretnutí s Mečiarom konštatoval, že súčasný koaličný potenciál tohto hnutia sa rovná nule.
