Každý má právo na vlastný názor. Neupierame ho ani E. Chmelárovi (Môj socializmus, SLOVO č. 1/2000), aj keď naše predstavy o socializme a o cestách k nemu sú do určitej miery odlišné. Nie z hľadiska humanistických cieľov socializmu, ale ciest pri jeho dosahovaní.
Nazdávame sa totiž, že je ťažké dosahovať morálnu obrodu ľudstva, keď sa jednoduchý občan denne presviedča o tom, že byť nemorálnym sa vypláca, že je možné beztrestne sa obohacovať na úkor spoločnosti, vykrádať podniky, ktoré celé desaťročia budovali robotníci a inžinieri, stavať doma i v zahraničí súkromné paláce za nečestne získané peniaze, dokonca i terorizovať občanov. V mnohých závažných prípadoch si s týmito javmi nevie poradiť zákon, tým menej morálne pôsobenie. V blízkom zahraničí majú prezidenta, ktorý rád propaguje morálku, ale efekt jeho slov akosi nebadať.
Rozhodovanie občanov na všetkých úrovniach Bez toho, že by sme podceňovali úlohu morálky v procese predpokladaných socialistických premien, ich ťažisko vidíme predovšetkým v zmenách organizácie spoločnosti. Za ich hlavný smer považujeme prehlbovanie účasti občanov na kontrole riadenia i na samotnom riadení spoločnosti ako celku a jej jednotlivých častí. Máme tým na mysli nielen voľbu a kontrolu práce poslancov a vlády, čo napokon majú v programe aj liberáli. Socializmus v našom ponímaní predstavuje predovšetkým rozširovanie princípu samosprávy, t. j. čo najširšej a najvšestrannejšej demokracie. Ide o formovanie participačnej spoločnosti, čo znamená zabezpečovať spoluúčasť občanov na všetkých stupňoch a vo všetkých formách rozhodovania. Tam, kde je to možné, treba rozširovať právomoci najnižších článkov politického systému a na plnenie tohto cieľa dať priestor nielen politickým stranám, ale aj rozličným organizáciám občianskej iniciatívy. Široké kompetencie je potrebné zaručiť v obciach, v regiónoch, a rozvíjať spoluprácu s hraničnými regiónmi susedných štátov.
V hospodárskej oblasti je potrebné podporovať demokratizáciu vlastníctva s cieľom vytvoriť „ekonomickú demokraciu“. Keď sa v minulom storočí rozvíjalo socialistické hnutie a mnohé jeho strany vznikali pod názvom „sociálna demokracia“, už samotný názov vyjadroval myšlienku, že demokratický princíp sa nemôže zastaviť iba na všeobecnodemokratickej úrovni, ako to propagovali liberáli. Treba ho rozšíriť na sociálnu sféru a na postavenie pracujúcich v nej. Z toho vyplynula požiadavka umožniť im hovoriť aj do otázok riadenia v takých oblastiach, ktoré liberáli ponechávali výlučne podnikateľom.
Takéto ponímanie socialistického vývoja však mení poradie úloh v prístupe k nemu v porovnaní s názormi E. Chmelára – ak sme ho dobre pochopili. Predovšetkým spoločenskú oporu tohto prístupu zďaleka nestačí viazať iba na nositeľov novej morálky. Oporu treba vytvoriť čo najmasovejšiu a rátať v nej najmä s tými, ktorých postavenie sa má predpokladanými opatreniami pozitívne zmeniť. Túžba po spravodlivejšom svete je totiž oveľa viac viazaná na spoločenské vrstvy umiestnené v dolnej časti spoločenskej pyramídy, niekedy označované ako neprivilegované. Menovite ich uvádza 4. časť súčasného politického programu SDĽ, na ktorej, podľa nášho názoru, po tejto stránke netreba nič meniť. Treba sa však jednoznačne dištancovať od praxe vulgarizátorov marxizmu z päťdesiatych, ale i neskorších rokov, podľa ktorých „triedna príslušnosť“ automaticky determinovala „kádrový profil“ jednotlivca.
Samotná etika nestačí Skutočnosť je vždy pestrejšia, lebo každého jednotlivca ovplyvňujú napríklad viaceré kultúrne faktory a ďalšie zložky spoločenského okolia. Mravnú obrodu ľudstva nestačí riešiť iba verbálnym poučovaním, ani len vzorným individuálnym správaním sa. Treba ju oprieť o opatrenia aj materiálneho charakteru. Materiálny záujem jednotlivcov aj skupín sa musí využívať na výchovu k ľavicovým hodnotám solidarity oproti pravicovému egoizmu, a tým k ľavicovému ponímaniu humanizácie.
Na presadzovanie uvedených demokratizujúcich zmien je nevyhnutné vytvárať príslušný právny rámec, čo nejde bez účasti ľavicovej strany na politickej moci. Jej podiel na centrálnej moci je všeobecným predpokladom pre rozvíjanie demokracie aj „dole“ v decentralizovaných oblastiach a uplatňovanie participačného princípu. Taktiež je potrebný na presadzovanie zákonov a opatrení riešiacich alebo ovplyvňujúcich sociálne postavenie občanov a ich životné istoty. V tomto smere majú svoje miesto aj spoločenské organizácie a organizácie charity, ale garantovať ich môže iba štát.
V neposlednom rade pomáha účasť ľavice vo vláde významne obmedzovať rôzne protispoločenské aktivity. Bez podielu na moci ľavica skutočne nepresadí nič alebo presadí len žalostne málo. V súčasných slovenských podmienkach má vstup SDĽ do vlády navyše mimoriadne závažnú úlohu v posilnení demokratického charakteru zriadenia a právneho štátu proti predchádzajúcim autoritárskym formám vlády, medzinárodnej izolácii Slovenska a nebezpečenstvu recidívy takejto vlády. Zodpovednosť ľavice za štát je preto zodpovednosťou za jeho občanov.
Leo Malcárek, Jaromír Mach, Žilina
