„Skutočne si myslím, že jadrová energetika má nádej na úspech aj v budúcnosti. Prečítal som si v tlači, že zásoby uránu sú na 60 až 80 rokov, kým zásoby uhlia máme na 300 rokov, lenže táto informácia je úplne pomýlená, lebo je to presne naopak. Fosílne palivá nám dôjdu asi do 100 rokov, ale zásoby uránu máme na niekoľko sto až tisíc Srokov“, povedal na úvod nášho stretnutia Alexander Tóth, riaditeľ odboru jadrovej a radiačnej bezpečnosti Slovenských elektrární, a.s.
V našom týždenníku sme napísali, že jadrová energetika je ako lietadlo, ktoré už vzlietlo, a pritom ešte nemá pristávaciu plochu. Aké pristátie ponúkajú Slovenské elektrárne?
Keď si predstavíme jadrovú energetiku ako letiace lietadlo, tak ucelená koncepcia nakladania s rádioaktívnym odpadom v Slovenských elektrárňach, a.s. predstavuje dobre vybavené letisko pre pristátie lietadla. V Bohuniciach sa momentálne uvádza do prevádzky Bohunické spracovateľské centrum rádioaktívnych odpadov (BSC RAO), kde sa budú spracovávať len všetky nízko a stredne aktívne kvapalné aj tuhé rádioaktívne odpady, ktoré potom budú bezpečne trvalo uložené v povrchovom Republikovom úložisku RAO v lokalite Mochovce. Spracovaný vysoko aktívny odpad, ktorý nie je možné umiestniť v povrchovom úložisku v Mochovciach plánujeme uložiť v hlbinnom úložisku. Pre vyhorené jadrové palivo (VJP), ktoré predstavuje špeciálny typ vysoko aktívneho odpadu, stále zostávajú dve možnosti: alebo bude vyvezené do Ruska na prepracovanie, alebo bude priamo bez prepracovania uložené do hlbinného úložiska. Obe možnosti sú technicky realizovateľné a v odbornej diskusii treba posúdiť, ktorú sa rozhodneme realizovať u nás. Toto sú tie pristávacie plochy pre lietadlo jadrovej energie na Slovensku.
Existujú okrem jadrových elektrární ešte ďalšie zdroje, ktoré produkujú rádioaktívny odpad?
Samozrejme, ide napríklad o nemocnice, rôzne výskumné ústavy alebo priemyselné podniky a inštitúcie, a preto ho nazývame „inštitucionálny rádioaktívny odpad“. Hoci sa tieto zdroje na vzniku odpadu podieľajú v oveľa menšej miere ako jadrové elektrárne, tiež ho treba niekam bezpečne uložiť. Zatiaľ je tento odpad skladovaný u pôvodných užívateľov, ale SE sú pripravené na jeho zber, spracovanie a bezpečné uloženie. Existuje ešte ďalšia kategória odpadu – je to takzvaný „zachytený rádioaktívny odpad“. Stáva sa, že polícia či colníci takýto materiál náhodne zachytia a vtedy – pokiaľ je to možné – ho vracajú majiteľovi do krajiny, odkiaľ k nám prišiel. V prípade, že nie je možné určiť pôvodcu rádioaktívneho odpadu, SE je na základe príslušných zmlúv schopné bezpečne ho previesť, spracovať a uskladniť. Takýto odpad môže vzniknúť tak, ako pred dvomi rokmi v Španielsku, keď vrak so zabudnutým céziovým žiaričom nič netušiaca zlieváreň roztavila a tak vznikla rádioaktívna oceľ.
Aký je váš názor na vývoz vyhoreného paliva na prepracovanie ako uplatnenie deblokácií?
Deblokácie dlhu Ruskej federácie nepredstavujú reálne finančné prostriedky, ktoré by SR niekedy mohla dostať naspäť. Jediná šanca, ako v prospech Slovenska zniesť tento dlh zo sveta je buď získať nejaký tovar, alebo si objednať nejakú službu. Tovar môže predstavovať napríklad fosílne alebo jadrové palivo a službu by reprezentovalo prepracovanie vyhoreného jadrového paliva. Myslím si, že je to oveľa výhodnejšie ako dodávka vojenskej techniky a je škoda ponúkanú možnosť týmto spôsobom nevyužiť. Môže sa stať, že pohľadávky voči ruskému dlhu skončia v Parížskom klube a tak Slovensko o túto šancu príde.
Vidíte ešte nejaké iné riešenia okrem vývozu VJP do Ruska?
Naznačil som už, že paralelne s možnosťou vývozu prebieha v SE výskum s cieľom nájsť na Slovensku vhodnú lokalitu pre vybudovanie hlbinného úložiska, ktoré by mohlo slúžiť na ukladanie vysoko aktívneho RAO i priame uloženie neprepracovaného vyhoreného jadrového paliva. V rámci Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu i Európskej únie sa rozpracovávajú podobné projekty, podľa ktorých by dve – tri tzv. „regionálne hlbinné úložiská“ v Európe slúžili pre potrebu všetkých krajín. Výskum a odborné diskusie dajú odpoveď na otázku, či sa hlbinné úložisko vybuduje na Slovensku, v Rusku alebo sa nájde iná lokalita pre regionálne úložisko. Správu v slovenských médiách o tom, že Európska únia uvažuje nad jedným z možných miest pre regionálne hlbinné úložisko na území Slovenskej republiky, považujem za nedopatrenie – žiadna lokalita v rámci týchto projektov doteraz nebola vybratá. Naviac si myslím, že v Európe sú oveľa vhodnejšie lokality, či už z hľadiska geológie, seizmicity či demografie.
Spomenuli ste Bohunické spracovateľské centrum RAO. Mohli by ste nám objasniť, ako sa odpady spracovávajú, čo vzniká týmito procesmi a aký produkt sa vlastne do úložiska ukladá?
V BSC RAO v Bohuniciach budú spracovávané všetky tuhé a kvapalné odpady niekoľkými spôsobmi – spaľovaním, lisovaním a bitúmenáciou. Toto centrum je v európskom meradle jedinečné tým, že v jednom komplexe zahŕňa rôzne, navzájom naväzujúce technológie bez potreby transportu medziproduktov. Pri spracovaní RAO je dôležitý faktor redukcie objemu. Spáliteľné odpady preto sa spaľujú, lisovateľné odpady lisujú na vysokotlakovom lise a pre zahustené kvapalné odpady sa používa systém tzv. bitúmenácie – zapracovanie RAO do asfaltového média (bitúmenu) a následné uloženie do oceľových sudov. Všetky medziprodukty spracovania (napr. popol a pracia voda spalín zo spaľovne) spolu so spracovanými RAO budú potom na cementačnej linke zapracované do špeciálnych vlákno-betónových kontajneroch. Uvedenými technológiami tak dosahujeme jediný výsledný produkt: vlákno-betónový kontajner v podobe kocky veľkej asi 2x2m, v ktorej budú fixované všetky odpady i sprievodné produkty zo spracovania. Ide o veľmi bezpečné uloženie, pretože je zaručená nevyluhovateľnosť odpadov na niekoľko sto rokov. Kontajnery sa budú ukladať do povrchového Republikového úložiska RAO, ktoré je v lokalite Mochovce.
V akej fáze výstavby sa v súčasnosti nachádza uvedené Bohunické spracovateľské centrum rádioaktívnych odpadov?
V Bohunickom spracovateľskom centre RAO boli úspešne dokončené neaktívne skúšky, teda testy so simulovanými neaktívnymi odpadmi. Úrad jadrového dozoru SR vydal pre obe tieto miesta povolenie na začatie skúšobnej prevádzky, teda aktívnych skúšok. Práve prebiehajú posledné prípravné práce pred začiatkom skúšobnej prevádzky zariadení.
Kedy sa plánuje so začiatkom prevádzky uvedeného úložiska? Vyrieši toto úložisko v plnej miere slovenský problém s jadrovým odpadom?
Skúšobnú prevádzku povrchového Republikového úložiska RAO v Mochovciach začneme na základe vydaných príslušných povolení už v prvom polroku tohto roku, pričom úložisko plne pokryje potreby pre nízko a stredne rádioaktívny odpad. Vysoko aktívny odpad (nie však vyhorené palivo) je spracovávaný na vitrifikačnej linke, čo je technológia zatavenia RAO do skla. Výsledný produkt v budúcnosti uložíme v hlbinnom úložisku, do ktorého tiež plánujeme uložiť buď priamo vyhorené jadrové palivo alebo vysokoaktívne produkty z jeho prepracovania, ak to bude potrebné. Teda do hlbinného úložiska plánujeme ukladať vysoko aktívne odpady, ktoré nie je možné umiestniť v povrchovom úložisku v Mochovciach. Ak má niekto predstavu, že odpad natrvalo „kdesi“ uložíme a už nikdy sa naň nikto nepozrie, treba spomenúť, že odpad je v úložisku chránený niekoľkými bariérami pred možným únikom do životného prostredia – pevná matrica odpadu, vlákno-betónový kontajner, betónové ukladacie boxy, hrubá ílová vrstva podložia, nepriepustné prekrytie a ďalšie bariéry. Pod celým týmto priestorom je naviac vybudovaný rozsiahly monitorovací systém a zberná monitorovacia štôlňa. Všetko bude vodotesne uzavreté, ak by však došlo k nejakým priesakom – tie sa budú monitorovať a na základe výsledkov vyhodnocovania vzoriek bude možné prijať účinné opatrenia. Nikdy odpady neukladáme tak, že by sme ich nemali pod kontrolou.
Ktoré lokality pripadajú do úvahy v prípade, že by došlo k výberu miesta na hlbinné úložiska pre naše potreby?
Jedná sa o územia, ktoré majú vhodné dlhodobo stále geologické formácie a minimálne seizmické ohrozenie. Zatiaľ sa skúma niekoľko desiatok lokalít, ale dnes je ešte veľmi predčasné hovoriť o tom, ktoré sú to konkrétne. Výskum je časovo dosť náročný a podľa harmonogramu by výber tejto lokality mal byť dokončený až v roku 2010.
Kedy sa u nás stane otázka hlbinného uloženia rádioaktívneho odpadu aktuálnou?
Samotné budovanie úložiska by malo začať niekedy v rozmedzí rokov 2020 až 2030. Z tohto hľadiska (a keď uvážime, že takéto hlbinné úložisko ešte nikto nevybudoval) je zrejmé, že náklady na jeho výstavbu sa dnes iba hrubo odhadujú. Ceny za prepracovanie sú však reálne, stanovené na základe reálne fungujúcich technológií.
Ku ktorej z týchto dvoch možností riešenia problému čo s vyhoreným jadrovým palivom sa prikláňate vy?
Pôvodná koncepcia SE bola VJP odvážať do Ruskej federácie (RF) na prepracovanie a trvalé uloženie. To sa v plnej miere udialo s palivom z Bohunickej elektrárne A-1, ktorá je už odstavená a všetko palivo je odtiaľto odvezené. Do roku 1986 sa odvážalo do Ruskej federácie aj palivo priamo z blokov V-1v Bohuniciach. Neskôr sa postavil medzisklad vyhoreného paliva, odkiaľ sa palivo do roku 1991 vyvážalo do RF. Po zmene legislatívy RF, ktorá umožňovala prepracovanie, nie však trvalé uloženie odpadov, sa začala v rámci SE rozvíjať koncepcia priameho hlbinného uloženia VJP na Slovensku. Z globálneho hľadiska považujem prepracovanie VJP za všeobecne výhodnejšie. Mnohí čitatelia si neuvedomujú, že reaktor nefunguje ako kotol do ktorého nahádžeme uhlie: všetko zhorí a popol je už nevyužiteľný. S jadrovým reaktorom je to trochu inak. Zavezieme do neho niekoľko ton uránového paliva, z ktorého sa „spália“ iba dve až tri percentá z celkovej hmotnosti jadier uránu. Prepracovaním tohto vyhoreného paliva až 97% z pôvodnej hmoty môžeme ďalej použiť ako palivo, teda predstavuje hodnotnú energetickú surovinu. Energetické potreby vo svete stále narastajú, primárnych zdrojov ubúda. Prepracovanie vyhoreného jadrového paliva umožní veľmi efektívne využiť primárne energetické zdroje. Pre SE je vývoz VJP na prepracovanie výhodnejší z iných dôvodov. Priamy účinok na slovenskú energetiku je v budúcnosti taký, že nebudeme musieť postaviť alebo minimálne na niekoľko rokov odsunieme výstavbu medziskladu vyhoreného jadrového paliva v Mochovciach. Ak dôjde k rozhodnutiu v prospech priameho hlbinného uloženia, tak uložené vyhorené palivo už odtiaľ nikdy nebudeme môcť použiť. Treba si tiež uvedomiť, že prepracovaním 1000 kg vyhoreného paliva vznikne okrem ďalej využiteľného materiálu len 30 kg vysoko aktívneho odpadu bez uránu a plutónia, ktorý bude treba uskladniť v hlbinnom úložisku. Preto nároky na hlbinné úložisko určené na tieto produkty prepracovania sú oveľa nižšie ako v prípade priameho ukladania VJP.
Dá sa proces prepracovania realizovať na Slovensku?
Slovensko nemá prepracovateľský závod – také sú iba vo Francúzsku, Veľkej Británii, Rusku, buduje sa v Japonsku. V Nemecku, Japonsku sa dnes bežne používa tzv. MOX palivo (z angl. „mixed oxid“ – zmiešaný kysličník), čo je jadrové palivo vyrobené z prepracovaného vyhoreného paliva. Reaktory na Slovensku na to nemajú povolenie, teoreticky sa však toto palivo dá využiť v každom druhu reaktorov. Je to len otázka rekonštrukcie aktívnej zóny reaktora. Pretože nepoužívame prepracované, kupujeme čerstvé jadrové palivo. Dnes je naším dodávateľom jadrového paliva Ruská federácia. Z hľadiska diverzifikácie sú možní aj iní dodávatelia, v minulých rokoch však prebehol tender, v ktorom sa na základe kvality a cenovej ponuky sa stal víťazom opäť dodávateľ z Ruskej federácie.
Počítate teda do budúcnosti aj s možnosťou využitia paliva vyrobeného prepracovaním vyhoreného paliva?
Ak by sme nemohli využiť MOX palivo priamo u nás, zvyšok uránu a plutónia, ktorý z prepracovania vznikne, zostáva majetkom Slovenských elektrární, a.s. Myslím, že v budúcnosti bude toto strategickou energetickou surovinou, ktorá určite nájde uplatnenie.
Aký je objem republikového úložiska v Mochovciach a ako dlho bude schopné slúžiť?
Plne pokryje potreby SR na stredne a nízko aktívne odpady z jadrových zariadení v SR. V súčasnosti vybudovaná časť pojme okolo 7000 betónových kontajnerov naplnených odpadom, pričom pripravený priestor sa ešte dá rozširovať o ďalšie dvojrady. Úložisko je budované tak, aby bezpečne uložilo odpady minimálne na 300 rokov, čo zodpovedá dĺžke „vymretia“ – teda úplného rozpadu, jedného z hlavných prvkov v odpadoch – Cézia.
Aké šance na realizáciu má v rámci zneškodnenia jadrového odpadu proces transmutácie (premena aktívnych rádioizotopov na neaktívne)?
Už dnes sú známe metódy tzv. „plazmového tavenia“ odpadov a ich fixácie do sklenej formy. Verím tomu, že v budúcnosti sa nájdu iné vhodné metódy spracovávania rádioaktívneho odpadu, ktorý už je ďalej nevyužiteľný. Projektov pre proces „transmutácie“ sa zúčastňujú aj slovenskí výskumníci z VÚJE Trnava, a.s. i z Katedry jadrovej fyziky a techniky z FEI STU v Bratislave. Tento objav bol publikovaný len pred niekoľkými rokmi, zatiaľ sa robia experimentálne pokusy, ale možno v najbližších desiatich rokoch bude možné priemyselne RAO spracovávať formou transmutácie.
Myslíte si, že raz bude možné celkom zastaviť používanie jadrového paliva a nájde sa iná alternatíva energetických zdrojov?
Jadrové palivo, ktoré sa dnes v reaktoroch využíva, funguje na princípe štiepenia ťažkých jadier uránu a plutónia. Už dlhší čas sa pracuje na tom, aby sa začala využívať energia, ktorá vzniká tiež vplyvom termojadrovej reakcie, ale na presne opačnom princípe – syntézou, teda spájaním dvoch ľahkých vodíkových jadier. n Reakcia tohto druhu už prebieha na Slnku už niekoľko miliónov rokov a vzniká pri nej obrovské množstvo tepla a svetla. Ľudia celkom nedoceňujú fakt, že vďaka týmto jadrovým reakciám je možná existencia života na Zemi. Práve v tomto vidím veľkú šancu do budúcnosti.
zhovárala sa Barbora Obuchová
