Július Lenko len nedávno oslávil svoje 85. narodeniny. Rodák z Liptova, kde študoval a neskôr aj vyučoval ako stredoškolský profesor na mikulášskom gymnáziu, odišiel neskôr do Bratislavy. Tu sa venoval najmä vydávaniu poézie vo vydavateľstve Tatran.
Básnik, zrastený s rodným krajom, už v mladosti prekročil rámec svojho regiónu a hľadal nové cesty v poézií. Prechádza od symbolizmu k nadrealistickej básnickej tvorbe. Listujem v jeho debute V nás a mimo nás vydanom v roku v roku 1941, kde zobrazuje neľútostný svet úzkostí a utrpenia ľudí, svet nenávisti, teroru a vojnových mračien. Stavia sa, i keď v inotajoch, ako odporca vtedajšieho vojnového režimu.
Július Lenko rástol zakorenený v rodnej pôde a preto ďalších štrnásť kníh svojej poézie venuje širšiemu okruhu čitateľov. O sebe píše v zbierke v zbierke básní Stužková slávnosť: Ty tiež si ako strom: hrčavý, doráňaný, Zrodený pre búrky, blesky a pre orkány. Predsa sa zelenieš, kým stojíš prostred ľudí kým ti šteboce to vtáčie hniezdo v hrudi.
Keď hynula hydra, ktorú v zbierke V nás a mimo nás „odreťazila“ zradná ruka a vypustila medzi nás, do našich dvorov, na naše polia“, básnik oslávil nezabudnuteľné dni Slovenského národného povstania v dvoch zbierkach, a to Salvy bojovníkov a Epocha. V niektorých veršoch sa však neskoršie nevyhol poplatnosti doby a popisnému zobrazeniu skutočnosti. Kedysi sme spolu pochodili mnohé školy a obce Liptova v rámci spoločných literárnych besied, keď ľudia – starší i mladší- siahali po knihe viac ako dnes. Július Lenko sa nikdy nezaprel ako rodák týchto čitateľov a ako človek, pre ktorého pokrok a všeľudský záujem o spravodlivosť sveta boli všetkým. Na besedách, doma i v cudzine, vždy vystupoval ako vlastenec, ktorý si však okrem vlastnej kultúry, vážil aj kultúru iných národov. Rád prekladal verše ruských a nemeckých klasikov. Práve jeho zásluhou vyšiel vo vydavateľstve Tatran celý rad prekladov z poézie svetových básnikov.
Žiaľ, zdravie Júliusa Lenka v posledných rokoch opúšťalo a kedysi študentského bežca zradili práve nohy. No básnik nebol nikdy pesimistom, aj keď ťažko znášal mnohé nespravodlivosti minulých desaťročí i posledných rokov. Ani čo by cítil, že ho nejedna báseň prežije, ani čo by si uvedomoval, že nežil nadarmo a urobil čosi aj pre iných. V básni Kolobeh vody sa už pred storočím zdôveruje mládeži: Čierna zem čaká dobré zrno. Vysoko nad ňou oblak pláva. Pokropí sad a zvlaží truhlu, Ktorá sa náhle zrnom stáva. Zabudnú ľudia po rozchode. No oblak nie. Vždy späť sa vracia. Zo zŕn vyrastú kvety, stromy Aj pokolenia: sestry, bratia.
Na rozlúčku s Júliusom Lenkom (12. 12. 1914 – 18. 1. 2000) môžeme povedať: Básnik umiera, no dielo ostáva.
Autor (1922) je spisovateľ
