„Pred pár týždňami som stretol priateľa zo školských lavíc. Dnes dôstojne vyzerajúceho päťdesiatnika zjavne trápi už dlhšiu dobu jeden veľký problém. „Dcéra Andrea sa mi dala na drogy. Neviem dôvod, dohováram jej tak i onak, ale nič nepomáha,“ posťažoval sa mi až potom, keď som mu prisľúbil, že o probléme, ktorý má, nikomu nebudem rozprávať.
Zjavne som z rozhovoru vycítil, že prežíva veľkú vnútornú bolesť. Aj bolesť sa znáša lepšie, keď vieme, čo máme vo svojom živote napraviť. Nuž som mu prisľúbil, že aj keď sú veci medzi nebom a zemou, ktorým nemôžeme porozumieť, pokúsim sa mu pomôcť. Priznám sa, trocha mi pomohla náhoda. Susedov chlapec Marián študuje sociálnu prácu a od neho som sa dozvedel, že existuje časopis, kde sa o takých problémoch píše. Preto vám píšem. I keď som časopis v novinových stánkoch nedostal, Marián mi poskytol veľmi ochotne ZÁVISLOSŤ i adresu časopisu. Pomôžte, pekne vás o to prosím.“ Toto je úryvok z listu, akých ročne dostáva redakcia ZÁVISLOSŤ stovky. Časopis vydáva Agentúra Závislosť, ktorá sa venuje závislostiam a ľuďom, ktorí im podľahli. Na túto tému sme sa preto pozhovárali s riaditeľkou agentúry Mgr. Zuzanou MITKOVOU.
Pani riaditeľka, som rád, že vás môžem spoznať. Priznám sa, budem ešte radšej, ak poskytnete našim čitateľom dostatok informácií o probléme, ktorý sa podľa nám dostupných informácií darí viac riešiť na papieri ako v praxi. Samozrejme, mám na mysli drogy. Čo vy na to?
K problematike štátnej politiky a drogových závislostí v Slovenskej republike som sa naostatok oficiálne vyjadrila v knižnej publikácii Drogová päťročnica. Domnievam sa, že je tam načrtnuté odborné, politické i spoločenské pozadie riešenia problému. Na úrovni formovania vedomia robí naša agentúra aktivity, poviem to otvorene – spolupracujeme s tými, ktorí sa s nami stotožňujú v základnom vnímaní, t. j., že problémom nie je droga, ale život sám.
Môžete byť konkrétnejšia?
Poskytnem vám listy, ktoré do agentúry alebo do redakcie Závislosť dostávame. Vyberiete jeden a na jeho obsahu budem dokumentovať to, čo je vlastne najväčším problémom. A práve časopis je tým médiom, prostredníctvom ktorého sa snažíme informácie nielen jednosmerne vysielať k nášmu čitateľovi, ale aj spätne prijímame nekonečné množstvo podnetov, impulzov a inšpirácií na ďalšie témy. Niekedy nám prebieha mráz po chrbte, keď čítame ubolené osudy ľudí, otvárajúcich svoje srdcia na stránkach listov, ktoré nám adresujú. Častokrát pýtajú rady, pomoc, ale väčšina z nich je iba pokusom podeliť sa o skúsenosť a bolesť, ktorú závislosť so sebou prináša.
Píšu vám teda predovšetkým závislí ľudia?
Píšu aj závislí, ale závislí iba v tej fáze závislosti, keď už majú aký taký nadhľad nad svojou chorobou a snažia sa s ňou čosi robiť. Závislý človek, ktorý je vo svojej závislosti, „v ťahu“, ten nám písať nebude! On totiž každopádne berie do ruky namiesto pera pohár, ihlu, drobné do automatu. To sú predmety jeho jediného životného záujmu. Ale píšu i ľudia, ktorí sami nie sú závislí, ale takého človeka majú vo svojom najbližšom okolí. Tieto listy bývajú tiež naplnené nesmiernou dávkou bolesti a prežívaného utrpenia.
Čo s tými listami robíte? Poradíte? Pomôžete?
Snažíme sa. Zaviedli sme rubriku služba pre vás, kde MUDr. Cymbalová odpovedá na otázky čitateľov. Usilujeme sa z množstva otázok vyberať na publikovanie práve také, o ktorých si myslíme, že si ich kladú aj mnohí ďalší. Odpovedáme aj individuálne. No a predovšetkým všetko, čo sa dozvieme od našich čitateľov prostredníctvom listov, telefonátov, osobným kontaktom – toto všetko je pre nás hnacím motorom do ďalšej práce. Odtiaľto čerpáme podnety pre našu činnosť.
Môžete uviesť konkrétne?
Iste. Napríklad v našom pracovnom kolektíve sme sa stotožnili s myšlienkou, že prevencia v oblasti závislostí je minimálne taká dôležitá, ako liečba samotná. Povedali sme si, že skúsime preniesť naše poznatky a skúsenosti do preventívneho programu. Keď sme si položili prvú otázku, akú charakteristiku má cieľová skupina, rozdelili sme sa na dve časti. Jedni tvrdili, že pôsobiť treba na deti, druhí zasa, že na rodičov. Keďže obe skupiny si v polemike vedeli obhájiť svoj názor, nakoniec sme spojili oba prvky: vypracovali sme preventívny program, ktorý realizujeme prostredníctvom týždenných pobytov detí materských škôl, ale spolu s ich rodičmi…
Mám to chápať tak, že počas jedného týždňa robíte prednášky rodičom a zároveň aj deťom? Je vôbec možné poúčať o drogách päťročné dieťa?
Kladiete mi otázky, ktoré si pred nástupom na pobyt kládli i naši frekventanti – rodičia. Bohužiaľ, prevencia závislostí v našej spoločnosti je väčšinou chápaná a aj realizovaná jednosmerným odovzdaním teoretických informácií. Nemyslíme si, že toto je ten správny spôsob. Veľa ľudí, ktorí sú veľmi inteligentní a majú i dostatok vedomostí o drogách, začnú ich užívať aj napriek tomu. Takže nie nedostatok informácií, ale život v komplexe svojej zložitosti je niekedy dôvodom, že človek skĺzne na šikmú plochu. A tak prevencia realizovaná v našom projekte – to sú presne naplánované hodiny hravých aktivít s deťmi zamerané na posilňovanie sociálnych zručností, ktoré dieťaťu v dospelom veku pomôžu povedať závislosti nie. Patria medzi ne napríklad sebaúcta, zdravá komunikatívnosť, schopnosť presadiť sa, schopnosť vcítenia sa do duše iného človeka i skúsené a primerané odmietanie. Rodičia majú možnosť byť celý deň so svojimi deťmi, hrať sa spolu s nimi, zároveň ich pozorovať pri činnosti v kolektíve vrstovníkov pod odborným vedením pedagóga. Večer, keď deti spia po spoločnej rozprávke na dobrú noc, prebieha vyhodnotenie činnosti dňa, reakcií detí a ich správania sa. Psychológ zároveň navrhuje výchovné intervencie.
Máte spätnú väzbu? Čo na takto ponímanú prevenciu hovoria rodičia?
Áno, máme spätnú väzbu. Neformálne je v tom, že vidíme, ako sa mení prístup rodičov k projektu i k problému závislostí vôbec. Od pondelka do piatku. Tou formálnou sú naše dotazníky, ktoré rodičia vypĺňajú na záver pobytu. Nebudem citovať, čo v nich píšu, pretože by to mohlo vyznieť ako samochvála. Ale jedno uviesť môžem: všetci sa dožadujú možnosti pokračovania v ďalších rokoch.
Porozumel som správne, že prevenciu závislostí ste umiestnili do rodiny?
Iste. Každý človek si totiž preberá do života návyky a vzorce správania sa, ktoré odpozoruje v rodine, v ktorej vyrastal. Bez toho, aby si to uvedomoval, bez toho, aby to tak chcel. Myslíme si, že prevencia, realizovaná v školách, v médiách a iných inštitúciách je iba 50% úspechu. Dôležité je, aby si rodičia uvedomili, že ak sami pri každej rodinnej udalosti vyťahujú doma na stôl alkohol, zrejme sa minie účinkom ich varovne zdvihnutý prst, ktorým mieria na dieťa a slovne ho pred drogami varujú. Už v staroveku totiž bolo známe, že príklady priťahujú.
Myslíte si, že ak by sa zmenila prodrogová klíma v našich rodinách na protidrogovú, mali by sme šancu vyrovnať sa so závislosťami v našej spoločnosti?
To si nemyslím. Rodina je síce základná bunka spoločnosti, avšak ako taká si nemôže v širšom sociálnom prostredí zachovať svoje zdravie, ak jej „membránami“ prúdia dnu negatívne javy, ktoré objektívne vo svete existujú. To znamená, že svoj diel zodpovednosti pri formovaní života spoločnosti preberajú všetky inštitucionalizované ustanovizne: školy, štátne štruktúry, médiá a iné. Spoločenské podmienky sa vždy odrazia na fungovaní rodiny a prostredníctvom nej i na živote jej jednotlivých členov. Dôkazom toho môže byť aj to, že po spoločenskej zmene v roku 1989 sa výrazne zmenila i situácia v užívaní hlavne nelegalizovaných drog v našom štáte.
Štatistiky hovoria o stále stúpajúcom počte narkomanov…
Áno, niekoľkotisícovú skupinu ľudí, u ktorých je už na prevenciu prineskoro. Potrebné je začať liečbu a pokračovať resocializačnou fázou. Tu však narážame na ďalší problém. Väčšina rodičov, ktorí majú závislé dieťa vám potvrdí, že nemajú možnosť ponúknuť mu takúto terapeutickú šancu. Oficiálne síce máme lôžka, tie sú však väčšinou v rámci psychiatrických oddelení nemocníc. Dlhoročné skúsenosti a prax vo svete však dokazujú, že to nie je správny spôsob. Nemocnica nemôže poskytnúť závislému to, čo potrebuje zo všetkého najviac: prebrať zodpovednosť za svoj život. Je to sterilné prostredie, kde narkoman dostane naservírované všetko: od jedla, cez teplo až po čistú bielizeň. Svet dnes ide inou cestou.
Prečo nejdeme touto cestou i my?
Neviem to presne. Možno preto, že túto cestu rysujú nesprávni ľudia, možno preto, že problém nevidíme v dostatočnej šírke. Alebo preto, že sme pohodlní. Nechať na seba narkomana zvracať a byť blízko jeho duše 24 hodín denne jetotiž oveľa náročnejšie, ako podať tabletky. Závislosť je choroba duše. Avšak nemám ambície posudzovať skutky iných. To je vždy najľahšie. Myslím, že sa nemôžeme snažiť o to, čo nemôžeme objektívne ovplyvniť, ale máme konať tak, aby sme my sami posunuli veci dopredu tam, kde sa to dá.
Takže krédo: začni každý sám od seba?
Áno. V podmienkach našej agentúry to znamená, že naše snaženie – okrem mediálnej a preventívnej oblasti – smeruje do založenia komunity, v ktorej budeme môcť realizovať liečbu a resocializáciu závislých spôsobom, ako sme to videli v Nemecku, Rakúsku, Holandsku, spôsobom, ktorý je podľa nás správny, pretože dáva šancu závislému po liečbe nie upadnúť do novej recidívy, ale zapojiť sa do plnohodnotného života.
Spracované podľa Bardejovských novostí, 51-52/99, stranu pripravil Braňo Ondruš
