V poslednom období sa slovenský čitateľ azda až priveľmi často stretáva s memoárovou literatúrou, do ktorej môžeme zaradiť zväčša aj denník. Memoáre, spomienky, či denník všetky tieto pojmy označujú príbuzný literárny žáner. Stávajú sa pre širšiu verejnosť zaujímavé najmä vtedy, ak ich píše známy autor, ktorý nevydáva svedectvo len o sebe, ale aj o dobe, v ktorej žil.
Medzi takto orientovanú memoárovú prózu patrí aj posmrtne vydaný denník slovenského básnika, prekladateľa, kultúrneho pracovníka a esejistu Ivana Kupca. Jeho denníkové zápisky sa stali plynutím času vlastne spomienkami na roky, v ktorých sa spisovatelia usilovali o prinavrátenie demokratického charakteru slovenskej literatúre. Denník Ivana Kupca obsahuje jeho poznámky z rokov 1962 – 1968. Zachoval sa v rukopise, ktorý bol čiastočne pripravený na vydanie samotným básnikom. Do podoby, v ktorej sa s ním môže zoznámiť čitateľ, text editorsky pripravil Ivan Mojík. Kupcov Denník obsahuje veľmi rôznorodé a žánrovo odlišné texty. Nie je to tradičný denník, obsahuje len veľmi málo poznámok dotýkajúcich sa intímnej časti básnikovho života. Do popredia sa dostávajú objektivizujúce záznamy evidujúce udalosti, ktoré sa odohrávali v spoločenskom a kultúrnom živote, ale najmä udalosti, ktorých bol priamym aktérom. Denník je však žánrom, v ktorom sa prelínajú objektivizujúce tendencie, úsilie autora podať akýsi objektívny záznam o odohrávajúcich sa udalostiach s ich subjektívnym zhodnocovaním či so subjektívnym výberom faktov. Preto je lepšie, ak čitateľ takýto text číta s určitou rezervou a dokáže o určitých faktoch aj trochu pochybovať. V Kupcovom denníku sa striedajú faktograficky nasýtené poznámky s beletrizovanými pasážami, ukážkami konkrétnych básnických a prozaických textov, ale aj s akýmisi literárnohistorickými portrétami. Kupec nám napríklad relatívne podrobne približuje prostredníctvom portrétov tvorbu, ale najmä ľudské osudy Ľuda Ondrejova, Jána Smreka a Štefana Krčméryho.
Ivan Kupec vstúpil do slovenskej literatúry roku 1940 básnickou zbierkou Podľa hviezd meniť masky, ktorú vydal ešte pod svojim civilným menom Ivan Kunoš. Poetika zbierky bola veľmi blízka nadrealizmu a jeho sympatie k tomuto hnutiu sú celkom zreteľné aj z jeho denníka. Vo svojom denníku sa však dotýka až renesancie nadrealizmu v 60. tych rokoch a o predchádzajúcich osudoch slovenského nadrealizmu a aj pôsobení nadrealistov v období vypätého schematického socialistického realizmu hovorí len okrajovo. Ivan Kupec, ak máme veriť jeho poznámkam, sa dosť ťažko vyrovnával so schematizujúcimi tendenciami v slovenskej kultúre v 50. rokoch a vývin na Slovensku nechápal izolovane, ale v úzkych kontaktoch s európskym dianím, najmä dianím v sovietskej literatúre. Jeho záber je široký a čitateľ sa môže z jeho poznámok dozvedieť aj všeličo o situácii v slovenskom výtvarnom umení a všeličo z vydavateľskej praxe v 50. a 60. rokoch.
Žáner denníka, ak sa zaoberá rokmi už vzdialenými, chápeme dnes už ako spomienky, nie ako reakcie na súčasné udalosti. Takéto poznámky však v sebe môžu obsahovať aj množstvo skreslených faktov, či pre mnohých neakceptovateľné autorské postoje. Je celkom možné, že niektoré Kupcove postrehy vyvolajú určité protesty, či nesúhlas, najmä u žijúcich osobností (Feldek, Mihálik,…). Kupcov Denník je napísaný zväčša dynamickou formou, neraz až príliš vecne a so svojráznou štylizáciou (autor veľmi často vynecháva pomocné sloveso som a zvratné zámeno sa). Je napísaný so snahou o pochopenie dobového diania a je aj ďalším dokladom odmýtizovania viacerých významných osobností slovenského kultúrneho života.
Autor (1950) je literárny kritik a pedagóg na FFUK Ivan Kupec: Denník (1962 – 1968) Slovenský spisovateľ, Bratislava 1999
