Priznávam sa, že patrím k tým členom SDĽ, ktorých aj Peter Weiss (SLOVO č. 43/1999) označuje za „nostalgikov“. Veľmi pozorne som si preštudoval obsiahly článok Eduarda Chmelára Môj socializmus, ktorý ma zaujal hneď od začiatku svojou kritickosťou. Bol som však z neho na rozpakoch. Moje výhrady mi potvrdil Braňo Ondruš v SLOVE č. 6/2000. Potešilo ma to o to viac, že to nenapísal „nostalgik“ či marxisticky vzdelaný „neoboľševik“, o ktorých píše E. Chmelár, ale mladý ambiciózny človek, terajší hovorca SDĽ. Napísal to veľmi pekne, zrozumiteľne a na dvesto percent sformuloval môj dojem, že autor článku Môj socializmus nečítal program SDĽ. Koncepcia tzv. etického socializmu, ktorú predostiera E. Chmelár, je veľmi idealistická. S E. Chmelárom možno súhlasiť v tom, že „pragmatizmus nikdy nevedie k vytýčenému cieľu, pretože sa prispôsobuje danému stavu“. To však bola (a je) filozofia politiky sociálnych demokratov. SDĽ je však (dúfam) socialistická strana, neuplatňuje pragmatizmus ako princíp svojej politiky. Preto nie je možné súhlasiť s E. Chmelárom, že „ľavica sa príliš upla k moci, stala sa pre ňu fetišom“. Sú to veľmi ostré a zavádzajúce slová, ktoré posúvajú SDĽ vo vedomí ľudí do polohy tých strán, ktoré spôsobili terajšiu mizériu. A to je zlé. Verím, že vedenie SDĽ si všimne tieto kritické i pozitívne námety z článku E. Chmelára. Nakoniec ešte jedna poznámka: E. Chmelár vytýka predstaviteľom SDĽ, že obhajujú a vyzdvihujú výdobytky bývalého režimu, čo je podľa neho podobné, ako keď Haider obdivuje zamestnaneckú politiku Tretej ríše, lebo, ako píše, princíp je tu ten istý – neprihliada sa na cenu, za akú sa tieto výdobytky dosiahli. Ale, preboha, to je absurdné takto uvažovať. To je výsmech miliónom padlých vojakov armád bývalého Sovietskeho zväzu v 2. svetovej vojne. To som od takého vzdelanca, akým je E. Chmelár, nečakal.
Emil Smrek, Bratislava
