Socialistická strana Rakúska (SPÖ) stratila počas dvadsiatich rokov 900 000 voličov a voličiek (od vrcholu v máji 1979, keď získala viac ako 2,4 milióna hlasov až po dno októbra 1999, keď získala 1,5 milióna hlasov). Podiel SPÖ na odovzdaných hlasoch klesal od 51,1 % (z 4,7 milióna) na 33,1% (zo 4,7 milióna). Volebná účasť v rovnakom období klesla z 92 na 80%. Na porovnanie: v rovnakom období stratila ÖVP 800 000 hlasov a FPÖ získala viac ako 800 000. Zelení a Liberálne fórum, strany, ktoré v roku 1979 ešte neexistovali, získali v roku 1999 spolu o niečo viac ako 500 000 hlasov.
Aké dôvody viedli k tomu, že vedúca politická reformná sila sa stala jednou z troch strán strednej veľkosti? Na túto otázku musíme odpovedať, ak sa SPÖ má stať úspešnou opozičnou a ľavicovou reformnou stranou.
Podmienky úspechu Aby sme mohli odpovedať na túto otázku, musíme vedieť, aké vlastnosti charakterizujú úspešnú ľavicovú reformnú stranu. Sú to tieto:
1. Stála snaha zmenšovať majetkové a vlastnícke rozdiely, ktoré nie sú funkčné, teda nezakladajú sa na plnení spoločenských úloh a výkone, a tým pre sociálne slabších vytvárať sociálne istoty;
2. Stále úsilie odstraňovať funkcionálne nezdôvodnené rozdiely v moci, vplyve a prístupu k moci a vplyvu;
3. Principiálna pripravenosť k reforme inštitúcií (to znamená organizácií, zákonov, zmlúv a pod.), keď existujúce rozdiely prekážajú pokojnému a legitímnemu zmenšovaniu ľudskej biedy a utrpenia alebo rozvoju ľudských možností.
Takáto politika by vôbec nebola odtrhnutá od skutočnosti zoči-voči rastúcim rozdielom v prístupe k príjmom, moci a vplyvu, ktoré posledných 20 rokov zisťujeme tak v Rakúsku, ako aj v ostatných krajinách OECD. Možno si však položiť aj otázku, do akej miery by mala vyhliadky na úspech, keďže stojí v ceste silným záujmom a duchu doby.
Podmienky úspechu reformnej politiky Pre úspech reformnej politiky sa predpokladá niekoľko podmienok. Tri z nich sú nevyhnutné, i keď nie dostačujúce.
1. Reformná strana musí byť schopná morálnej iniciatívy. Musí vedieť dôveryhodne vysvetliť, čo považuje za zlé a čo možno zlepšiť, resp. čo považuje za dobré a hodné uchovania. Svojimi reprezentantmi a ich spôsobom života, ako aj svojou politikou musí dať najavo, že jej ide o verejné úlohy, o res publica, a nie o vlastné výhody.
2. Reformná strana musí byť schopná duchovných iniciatív. Intelektuálna iniciatíva sa musí prejaviť v reálnych vysvetleniach príčin sociálnych, politických a kultúrnych problémov, ktoré má riešiť reformná politika. Navrhnuté vysvetlenia nedostatkov, ktoré je potrené odstrániť, musia byť lepšie ako alternatívne vysvetlenia.
3. Reformná strana musí byť schopná politickej iniciatívy. Iniciatívnosť sa prejavuje predovšetkým schopnosťou stanoviť témy politických zápasov. Schopnosť iniciovať témy predpokladá, že médiá – aspoň po určitú dobu – sa budú zaujímať o témy reformnej strany a budú o nich referovať. Vzhľadom na monopolizáciu informačných trhov toto nie je samozrejmosť, ale je to možné. Reformná strana, ktorá je schopná politickej iniciatívy, musí k sebe priťahovať ľudí a informácie. Musí byť schopná úspešne organizovať akcie aj v obdobiach medzi voľbami.
Úspech ako dôsledok neúspechu iných Nevyhnutné podmienky úspechu, ktoré som tu formuloval, boli inšpirované Gramsciho úvahami o spoločenskej hegemónii. Platia však nielen o ľavicových ,ale aj o pravicových reformných stranách. Volebné úspechy strán sa dnes dosahujú aj inými spôsobmi, totiž znechutením voličov z práve vládnucej strany. Tento stav môže byť dôsledkom zostarnutia ideí, ako aj únavou vládnucich strán a osôb. Veľmi často tieto príčiny pôsobia spolu.
Sociálna demokracia nespĺňa podmienky úspešnosti Sociálnodemokratické vládne strany v mnohých krajinách nespĺňali spomenuté podmienky úspechu, veľmi často sa správali sebadeštruktívne. Toto sa prejavilo na ich volebných výsledkoch v Európe i vo svete. Rakúska sociálna demokracia sústavne porušovala spomenuté podmienky. Tomu zodpovedá aj jej kontinuálny úpadok od roku 1979. Konkrétne sa to prejavuje nasledujúcimi nedostatkami v jej politike:
1. Schopnosť morálnej iniciatívy je už desaťročia narušená a často znemožnená ilegálnym a legálnym obohacovaním v oblasti jej vplyvu. Legálna forma obohacovania sa deje prostredníctvom zmlúv o príjmoch (predovšetkým dôchodkov), ktoré sú financované verejnými inštitúciami a získavajú sa z verejného majetku (predovšetkým nehnuteľnosti, stavebné povolenia a/alebo podniky, určené na privatizáciu). S legálnym obohacovaním máme do činenia vtedy, keď tieto transakcie nezodpovedajú trhom určenému vzťahu medzi cenu a výkonom a ani predstavám zvýhodnených a pozorujúcich ľudí o spravodlivej cene. Všetky sociálnodemokratické strany v Európe boli viac alebo menej zapletené do korupcie a legálneho obohacovania sa. Michel Rocard po zdrvujúcej porážke PSF žiadal preto zrušenie starej a založenie novej sociálnodemokratickej strany. Talianska PSI hlboko zapletená do korupcie v polovici deväťdesiatych rokov zmizla z politického života, jej vodca Bettino Craxi bol odsúdený na viac ako dvadsať rokov väzenia pred nedávnom zomrel vo svojom útočisku v Tunise. Korupcia a ilegálne obohacovanie sú veľmi časté u strán, ktoré obhajujú veľký verejný sektor ako nástroj sociálnych reforiem. Toto je mimoriadne citlivá a dôležitá téma. Korupcia sa tu vraj nikdy nedá vylúčiť. Práve preto by však ľavicové reformné strany mali venovať mimoriadnu pozornosť tomu, ako sa vyhnúť legálnemu a ilegálnemu obohacovaniu. Je nápadné, že táto problematika sa nespomína nikde v sociálnodemokratických programoch. Pokusy autora tejto state presadiť tento problém do programových dokumentov SPÖ a SPD sa skončili neúspechom. (V tejto súvislosti stojí za zmienku, že v Novom katechizme katolíckej cirkvi sú korupcia a neplatenie daní považované za spoločenské hriechy, ktorým by sa bohumilí katolíci mali vyhýbať.) Korupcia a legálne obohacovanie, ktoré sociálnodemokratické strany tolerujú, torpédujú ich dôveryhodnosť a premieňajú tieto strany na udržiavateľov daného stavu. V týchto stranách prevažujú potom tí, ktorí hľadajú sinekúry („rent seeker“). Títo ľudia už nemajú záujem o politiku reforiem.
2. Schopnosť duchovnej iniciatívy je toleranciou voči ilegálnemu a legálnemu obohacovaniu niekoľkonásobne narušená. Vždy znovu sa opakujúce prípady legálneho a ilegálneho obohacovania viažu na seba čas a sily. Ďalej, priťahujú ľudí, ktorým ide o zisky, ku ktorým by sa nedokázali dostať mimo politickej sféry vplyvu. A nakoniec, tolerancia ku korupcii berie ostrie analýze socioekonomických príčin problémov, ktoré sa vyskytujú v spoločnosti. To má ďalekosiahle dôsledky. Tak napríklad sociálnodemokratické výskumné centrá (Think Thanks) a ani Socialistická internacionála nepredložili nijaké relevantné vysvetlenie implózie sovietskeho bloku a nevyvodili z toho nijaké poučenie pre svoju reformnú politiku. Nekonala sa nijaká verejná diskusia o tomto probléme. To sa vzťahuje aj na vyhodnotenie reformného potenciálu v západných demokraciách a v postkomunistických krajinách. Pritom skončenie súťaže medzi systémami silne ovplyvnilo sféru možností ľavicových reformných strán a v dôsledku redukcie odporu ich dramaticky zúžilo. Takisto sa sociálnodemokratické strany zriekli analýzy konca alebo úpadku verejnej, resp. nie čisto súkromnej ekonomiky. To platí pre zoštátnený priemysel (vrátane bánk), ako aj pre spotrebné družstvá a pre podniky, ktoré vlastnia politické strany aj v oblasti médií. Koncepcie zmiešaného hospodárstva sa tieto strany bez slova de facto zriekli. V praxi tak došlo ku skoro úplnému prijatiu neoliberálnej doktríny. Sociálna demokracia bez komentára akceptuje „washingtonský konsenzus“. Neoliberálne dogmy o deregulácii, privatizácii a vyrovnanom rozpočte nie sú predmetom skúmania. Fundovaná kritika, ktorej „washingtonský konsenzus“ podrobujú zástupcovia vedy, ako aj tá, ktorá prichádza z vnútra sociálnodemokratických strán, sa neberie do úvahy. Nemožno sa potom čudovať, že od jednotlivých strán a ani od Socialistickej internacionály neprichádzajú nijaké účinné iniciatívy proti masovej nezamestnanosti, k reforme verejného sektoru, k transformácii plánovaného hospodárstva, k inštitucionálnej reforme alebo k rozšíreniu EÚ. A pokiaľ takéto návrhy existujú, nedostanú sa z úzkeho kruhu výskumných a vzdelávacích inštitúcií sociálnej demokracie. Ešte viac to platí o iniciatívach, ktoré vznikajú mimo sféry politického vplyvu. SPÖ napríklad vôbec neuvažovala o tom, čo robiť v zmenených podmienkach konca bipolarity s ideami neutrality a neutrálnej politiky, ktoré sú tak dôležité pre identitu Rakúska. Pod vplyvom toho, že zachovanie neutrality stále nachádza u obyvateľstva silnú podporu, sa časť vedenia SPÖ uspokojila s neustálym prízvukovaním toho, že „neutralita zostane“, zatiaľ čo iná časť otvorene vystupuje za zrieknutie sa neutrality, pričom de facto sa jej už zriekli obidve tieto krídla. Uznesenia a vyhlásenia parlamentu a vlády o politike voči Juhoslávii sú jasným príkladom tohto postoja. Zoči voči tomuto stavu sa SPÖ fakticky vzdala neutrality a politiky neutrality, a tým sa zriekla podstatnej časti svojho zahraničnopolitického kapitálu.
Historický moralizmus V rakúskej sociálnej demokracii posledných dvadsiatich rokov prvýkrát po viac ako sto rokoch jej existencie nevieme nájsť intelektuálnu iniciatívu v zmysle analýzy súčasných spoločenských zmien. Na miesto analýzy nastúpil historický moralizmus, ktorý sa uspokojí s rozdelením na dobro a zlo a na k tomu sa hodiaci estetický program. V tomto hrajú nacistickí katani a exkrementy dramaturgickú úlohu ako symboly autentického. Nech už ide o klasiku alebo o súčasné umenie: nijaká inscenácia sa nezaobíde bez toho, aby sa neobjavilo zlo v čižmách SS. V divadlách nenájdeme nijakú „pokrokovú“ hru – nech už ide o Thomasa Bernarda, Petra Turriniho alebo o Elfriede Jellinek – v ktorej by Rakúsko ako celok nebolo predstavené ako útočisko nacistov.
Imitácie namiesto iniciatív Keďže chýbali vlastné analýzy, prebrala sa imitácia programov tých sociálnodemokratických strán, ktoré boli vo voľbách úspešné. Takto sa začalo hovoriť o „Tretej ceste“ a o „Novom strede“. Nevzalo sa do úvahy, že Blair a Schröder vďačia za svoj úspech v prvom rade slabosti unavených vládnucich strán. Zároveň uzurpovali svoje strany proti ich vôli pomocou médií finančných trhov a súkromných podnikateľov. Obidvaja dosiahli volebné úspechy s menším absolútnym počtom hlasov ako ich predchodcovia, ktorí voľby prehrali. „Tretia cesta“ nie je analyticky zdôvodniteľný reformný projekt, ale program prispôsobenia sa duchu doby. Tretia cesta akceptovala rastúcu nerovnosť príjmov a vlastníctva a zrieka sa efektívnych ekonomických opatrení. Zníženie masovej nezamestnanosti je možné len zvýšením dopytu, teda odstránením nerovnosti, ktorá nie je funkcionálne nevyhnutná. Tretia cesta sa zrieka inštitucionálnych reforiem, ktorými by bolo možné ľahšie ovplyvňovať ekonomický a spoločenský vývoj. Odmieta napríklad ideu reformy medzinárodných finančných trhov, odmieta zdanenie devízových transakcií. Modernizácia, ktorá je prípustná v rámci Tretej cesty, znamená „flexibilizáciu“ pri akceptácii sociálnej nerovnosti a neistoty. Príčiny problémov nie sú v spoločenskej štruktúre, ale – tak znie neoliberálna diagnóza – len u jednotlivca. Politika teda znamená: zlepšenie možností manažmentu „osobných zdrojov“. Indivíduum musí samo seba pochopiť ako bytosť, ktorej zmyslom je zhodnotenie svojho talentu na pracovnom trhu. A toto všetko je spojené s mlčanlivým uznaním dominancie USA, ktorú od roku 1989 nikto nemôže spochybniť.
Referenti fabrikujú texty Ako je to v SPÖ so schopnosťou politickej iniciatívy? Kto sa pozrie bližšie, zistí, že SPÖ už v posledných fázach Kreiského éry prešla do politickej defenzívy. Príznačným pre toto obdobie bolo množenie sa krachov podnikov, ktoré patrili do okruhu zoštátneného priemyslu. Tieto krachy boli spojené s prípadmi legálneho a ilegálneho obohacovania sa. Množenie sa takýchto prípadov sa neskoršie stane potravou úspechu pravicového populistu J. Haidera. Faktom je, že od roku 1980 nevyšla z SPÖ ani jedna politická iniciatíva. Ďalej: ku znakom sociálnodemokratickej politiky patrilo, že jej vedúci predstavitelia z času na čas predstúpili pred sympatizantov strany, jej členov a voličov a v dobre pripravených prejavoch, prednáškach alebo populárne napísaných publikáciách im vysvetlili „svet“, a predovšetkým príčiny sociálnych problémov. Bruno Kreisky a Willy Brandt boli zrejme poslední sociálni demokrati, ktorí si v Rakúsku a Nemecku uvedomovali túto významnú politickú úlohu a z vlastných myšlienkových zdrojov a úvah ponúkli svojim priaznivcom určité „vysvetlenie sveta“. Ich nástupcovia si temer vždy poslúžia textami, ktoré im fabrikujú ich referenti ako koláže iných textov. Strata politickej substancie, ktorá sa v týchto postupoch prejavuje, je ešte posilnená poklesom dopytu po dôkladných politických analýzach, ktoré by vypracovali skupiny pokrokových teoretikov a vedcov. Takto bol napr. ešte v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch v Rakúsku vypracovaný zásadný a akčný program SPÖ. Avšak v osemdesiatych rokoch namiesto náročných politických analýz nastupujú texty vypracované novinármi, publicistami a pracovníkmi reklamných agentúr. Formálne začína nahradzovať obsahové. Logo, dizajn, prezentácie je všetkým. „SPÖ je v deväťdesiatych rokoch riadená ako televízne štúdio“, poznamenáva k tomu jeden ironický pozorovateľ.
Budúcnosť sociálnej demokracie Na túto otázku sme ešte pred 20 rokmi mohli, i keď s istými podmienkami odpovedať kladne, hoci Ralf Dahrendorf už vtedy formuloval tézu o „konci sociálnodemokratického storočia“. Rakúska sociálna demokracia do značnej miery konala v rozpore s podmienkami, ktoré zodpovedajú predpokladom úspechu, teda schopnosti k reforme reformy. SPÖ stratila 900 000 voličov a voličiek, predovšetkým robotníkov a mladých voličov a voličky. Dnes volia Haidera, alebo nevolia vôbec nikoho. Práve strana ne-voličov vzrástla najviac, pribudlo jej viac ako milión členov. Haiderovu FPÖ dnes volí o 800 000 ľudí viac. To, že medzinárodná povesť Rakúska Haiderom veľmi utrpela, spôsobil predovšetkým Haider sám. Hneď po ňom však prichádza SPÖ, ktorej politika spôsobila, že 900 000 z jej bývalých voličov volilo Haidera alebo nevolilo vôbec. Tretími v poradí sú „kritickí“ intelektuáli a publicisti, ktorí svojimi reakciami na Haidera mu pomohli ovládnuť mediálnu sféru. SPÖ, ktorá chce mať opäť úspech a opäť chce získať reformnú silu, sa musí vyrovnať s touto situáciou. Ešte stále je možné, že sa jej podarí získať morálnu, intelektuálnu a politickú iniciatívu. Po mnohých rokoch spotrebovávania svojich politických zdrojov a v odpore k duchu doby je toto v roku 2000 oveľa menej pravdepodobné ako pred 20 rokmi. Politika však znamená, aby sme citovali Olofa Palmeho, vždy aj chcieť.
Autor (1946) je ekonóm, profesor na univerzite v Erfurte
