Človek sa ocitol v zajatí obrazov. Zo všetkých strán ho zaplavujú časopisy, plagáty, filmové plátno či televízia. Stali sa médiá nástrojmi ohlupovania miliónov ľudí, ktorí osamelo sedia pred svojou obrazovkou a miesto skutočnosti uprednostňujú „realitu“ ponúkaných obrazov? Ocitla sa ich pôvodná úloha informovať na vedľajšej koľaji?
Grécky filozof Platón si vymyslel obraz jaskyne, kde sa nachádzajú ľudia spútaní v okovách bez možnosti pohybu. Svet poznajú len prostredníctvom ohňa, ktorý vrhá na stenu tiene tých, čo prechádzajú vonku. Neveria, že existuje žena s košom na hlave, pre nich je skutočný len tieň tejto ženy. Podľa mysliteľa Güntera Andersa sa s podobným javom stretávame aj dnes. Človeka súčasnosti možno porovnať s tým v jaskyni, lebo aj jemu sa skutočnosť predstavuje len v obrazoch. Stali sme sa „masovými pustovníkmi“ v našich súkromných jaskyniach.
Reprodukčné techniky dnes všade a všetkými prostriedkami lákajú človeka, aby neustále civel na obrazy z celého sveta a tak sa zdanlivo cítil v jeho centre. V skutočnosti však ide o akési zastieranie očí: čím viac môžeme vidieť, tým menej rozoznávame, že táto „ikonománia“ nás vychováva k voyerizmu. Obrazy, ktoré zaplavili svet, priniesli so sebou nebezpečenstvo, že sa stanú nástrojmi ohlupovania. Podľa Andersa obrazy na rozdiel od textov nezviditeľňujú nijaké súvislosti, iba vytrhnuté zdrapy sveta. Ukazujúc svet akoby ho zároveň zahaľovali.
Kde zmizla realita? Masmédiá nám dnes dodávajú skutočnosť takpovediac do domu, (často dokonca „live“) a tak sme spohodlneli a prestali sa zaoberať ozajstnou realitou. Každý deň sme svedkami znásobovania sveta cez fotografie a tlač, televíziu a film. Inscenovaná skutočnosť sa dokonale premiešava s reprodukciou reálnych udalostí, až tieto celkom splývajú. Žijeme v čase prikrášľovania, médiá uprednostňujú oslňujúce, senzačné, až nadskutočné obrazy a senzačnosť sa stáva ekvivalentom reality. Médiá produkujú zmanipulovanú realitu. Reprodukovaná podoba udalosti sa stáva sociálne dôležitejšou, ako jej originál a skutočné sa stáva obrazom svojich obrazov.
Rádio a obrazovka sa stali fantómami konzumu s obrovskou spoločenskou silou, ktorá im umožňuje určovať, čo je skutočné a čo sa vôbec stalo. Túto škandalóznu situáciu kedysi K. Kraus pranieroval slovami: „Na počiatku bola tlač, a potom sa objavil svet“, ktoré však dnes znejú pomerne neškodne. Ich súčasná podoba znie: „Na počiatku bolo vysielanie, preň sa deje všetko vo svete“. Skutočné ako údajný predobraz sa už musí prispôsobiť, pretvoriť podľa svojej reprodukcie. Mnohé udalosti sa dejú len preto, že sú žiaduce či potrebné do vysielania. Ako teda posúdiť, kde sú hranice reality a kde sa začína táto nebezpečná hra…
Priemysel obrazu Produkty kultúrneho a masmediálneho priemyslu – filmy, televízne inscenácie, muzikály alebo zábavné programy – majú podľa Andersa rozhodujúci význam pre udržanie „stavu zaslepenosti“, pričom ich výroba a distribúcia sa riadi ekonomickými kritériami. Tento priemysel bombarduje úbohých konzumentov obrazmi, informáciami, reklamnými sloganmi. Cieľ spočíva v ovládnutí ľudí prostredníctvom nastolenia pocitu „šťastného vedomia“. Technické zvládnutie prírody sa stáva masovým podvodom, spútava vedomie, bráni utváraniu autonómnych, samostatne mysliacich a konajúcich indivíduí. Hlavnú úlohu v procese manipulácie zohráva televízia, ktorá predstavuje ideálny nástroj uspokojovania potrieb a je zárukou, že všetci upadneme do priemeru. Už dávno prestala byť prostriedkom šírenia informácií, no stala sa centrom ich spracovania a duchom novodobého ovládnutia. Zároveň je zodpovedná za „výrobu“ tzv. masového pustovníka, lebo milióny ľudí osamelo vysedávajú pred obrazovkou, odrezaní jeden od druhého a hoci sa s postupujúcou izoláciou na seba čoraz viac podobajú, ich vzájomná komunikácia viazne.
Továreň na sny Skvelým príkladom súhry ilúzií, fantázie a konzumných prianí je Disnyeland. Tento vzor amerického spôsobu života a chválospev na americké hodnoty predstavuje idealizované sprostredkovanie reality. Disneyland zakrýva reálnu krajinu, skutočnú Ameriku a vyhlasuje sa za imaginárny, aby vzbudil zdanie, že ostatný svet je reálny. Imaginárnosť Disneylandu funguje ako stroj na klamanie ľudí, ako inscenácia oživujúca fikciu reálneho. Náš svet chce byť detinský, všade vládne infantilnosť, dospelí sa hrajú na deti, aby mohli svoju reálnu infantilnosť vydávať za ilúziu. Pravdivé sa už nedá odlíšiť od nepravdivého, reálne od umelo vytvoreného, vzniká tzv. hyperrealita.
