Takto sa vyjadril Joseph Eugen Stiglitz, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu a doyen americkej ekonomickej vedy. Ďalej platí, že dlhodobá vízia sveta bez hraníc už prestala byť hodnovernou. Lenže nestačí iba uznať tento zásadný fakt, aby sme sa dokázali patrične vyrovnať s chybami minulosti.
Stiglitz pôsobí nielen ako akademik, ale v rokoch 1997-2000 bol viceprezidentom Svetovej banky, kde skončil výpoveďou ako disident. Bol poradcom prezidentov Clintona a Obamu, plán Obamovej administratívy na záchranu bánk však skritizoval a odmietol. V roku 2008 bol vymenovaný Valným zhromaždením OSN za predsedu komisie, ktorá vypracovala správu a návrh riešenia finančnej krízy (the Stiglitz Report). Stiglitz sa zaoberal narastajúcou monopolizáciou hospodárstva (monopolistic competition), kedy monopoly dosahujú nadmerné zisky, čo označil ako vykorisťovanie. Zdôrazňoval férové, to znamená súťaživé trhy, odvolávajúc sa na A.Smitha a dvesto rokov napredovania kapitalizmu. Férové trhy sú nielen podmienkou demokracie, ale aj výkonnosti a zdieľanej prosperity. Je významným teoretikom globalizácie, pričom okrem ekonomickej rozlišuje politickú a kultúrnu dimenziu týchto procesov. Súčasný stav globalizácie charakterizoval ako globálne vládnutie bez globálnej vlády („global governance without global government“) – ide o to, že na rozdiel od národných štátov s fungujúcou deľbou moci, inštitúcie ako Svetová banka, Medzinárodný menový fond a Svetová obchodná organizácia (WTO) žiadnym mechanizmom kontroly a rovnováhy nedisponujú, slúžia teda predovšetkým záujmom finančných skupín.
Titulok je autentický, ale pochádza zo záveru Stiglitzovho stĺpčeka. Jeho pôvodný názov je Správne fungovanie deglobalizácie (Getting Deglobalization Right). Ostatné zasadnutie Svetového ekonomického fóra (WEF) sa zásadne líšilo od minulých konferencií. Namiesto presadzovania globalizácie sa účastníci fóra sústredili na zlyhania: prerušené zásobovacie reťazce, inflácia cien potravín a energií, režim intelektuálneho vlastníctva ponechávajúci miliardy ľudí bez vakcín proti kovidu, len aby niekoľko málo farmaceutických korporácií zarobilo mimoriadne miliardové zisky.
Riešenie týchto problémov predpokladá obnovenie výroby a zvýšenie výrobných kapacít vo vlastnej krajine (friend-shore production). Svet bez hraníc už neexistuje, v podstate každý uznáva, že aspoň nejaké národné hranice sú zárukou ekonomického rozvoja a bezpečnosti. Tento radikálny odklon od neobmedzenej globalizácie znamená, že dlhodobé pravidlá medzinárodného obchodovania prestávajú platiť. Výroba vo vlastnej krajine je nezlučiteľná s princípom slobodného a nediskriminovaného obchodu, čo väčšina lídrov v Davose obišla frázami. Samozrejme problém nepredstavuje iba globalizácia, naša trhová ekonomika nemá dostatočnú odolnosť. Vyrábame autá bez náhradných pneumatík, zopár dolárov naviac neznamená nič vzhľadom na budúce nároky. Dodávky presne na čas (JIT) boli vynikajúcou inováciou, pokiaľ hospodárstvo fungovalo bez porúch. Lenže katastrofa C-19 vyvolala nedostatky v zásobovacích reťazcoch, napríklad nedostatok mikročipov zapríčinil nedostatok nových áut.
Stiglitz sa odvoláva na svoju najznámejšiu monografiu Making Globalization Work (2006). Upozorňuje, že trhy zlyhávajú pri oceňovaní rizík podobne ako nezapočítavajú emisie CO2. Príkladom je Nemecko, urobilo svoje hospodárstvo závislým od dodávok plynu z Ruska, podľa jeho názoru „obvykle nespoľahlivého obchodného partnera“.
Už A.Smith v 18.storočí rozpoznal, že kapitalizmus nie je samoudržateľný systém, lebo prirodzene tenduje k monopolizácii. Lenže v období deregulácie (R.Reagan, M.Thatcherová) narastanie trhovej koncentrácie sa stalo normou. Katastrofický nedostatok mlieka na dojčenie v USA je dôsledkom monopolizácie.
Čo sa týka politického rámca zlyhávania globalizácie, Kremeľ bol okamžite po invázii na Ukrajinu vystavený všeobecnému odsúdeniu. Lenže po troch mesiacoch rozvojové trhy a krajiny zaujali dvojznačný postoj. Mnohí poukazujú na americké pokrytectvo ohľadom invázie do Iraku (2003). Tieto krajiny argumentujú aj očkovacím nacionalizmom v Európe a USA prostredníctvom WTO. Práve tieto krajiny budú znášať záťaž vysokých cien potravín a energií. Uvedené spolu s historickou nespravodlivosťou diskredituje západnú obhajobu demokracie a vlády medzinárodného práva. Navyše mnohé krajiny, ktoré odmietajú podporovať americkú podporu demokracie, samé nie sú demokratickými. Lenže iné také krajiny sú demokratické, pričom Amerika svoje vedúce postavenie v boji podrývala vlastnými chybami. Počnúc systematickým rasizmom a flirtovaním Trumpovej administratívy s autoritármi až po trvalé úsilie Republikánskej strany o potlačenie hlasovania a odvrátenie pozornosti od útoku na Kapitol v januári 2021. USA by mali preukázať väčšiu solidaritu s rozvojovými krajinami ohľadom pomoci s rastúcimi cenami potravín a energií, ako aj vzdať sa duševného vlastníctva vakcín proti C-19. Ak majú USA a Európa (sic!) preukázať globálne vodcovstvo, mali by prestať podporovať veľké banky a veriteľov, ktorí krajiny podnecujú, aby nabrali viac dlžôb ako dokážu uniesť.
Stiglitzov záver:
Štyridsať rokov presadzovania globalizácie je dôkazom chybného manažmentu zo strany protagonistov Davosu. Títo sľubovali prosperitu tak pre rozvinuté, ako aj rozvojové krajiny. Lenže kým gigantické korporácie Globálneho Severu zbohatli, procesy, ktoré údajne mali slúžiť na prospech všetkým, vyvolali všeobecné nepriateľstvo. Útlmová ekonomika („trickle-down economy“ – ekonomika znížených daní v prospech najbohatších), ktorá mala obohatením bohatých automaticky obohatiť všetkých, bola podvodom: táto predstava nie je založená ani na teórii, ani na dôkazoch.
Stretnutie v Davose bolo premárnenou príležitosťou. Snáď mohlo byť príležitosťou na zodpovednú reflexiu rozhodnutí a politík, ktoré zapríčinili súčasný stav sveta. Naša jediná nádej po vyvrcholení globalizácie spočíva v tom, že úpadok globalizácie dokážeme zvládnuť lepšie než ako sme riadili jej vzostup.
© Project Syndicate
