
Šen-čen, november 2026. Foto: kremlin.ru
Musím priznať, že výsledok stretnutia v Šen-čene sa pre mňa osobne nezaobišiel bez prekvapení, vrátane niektorých príjemných. Hoci sa spočiatku zdalo, že všetko sa obmedzí na abstraktné vyhlásenia v zmysle „za všetko dobré, proti všetkému zlému“.
Napríklad, ak sa pozrieme iba na spoločné vyhlásenie Ruska, Číny a Spojených štátov prijaté po rokovaniach, môže sa zdať dosť bezzubé. Navyše, niektoré jeho ustanovenia umožňujú Zelenskému osobne aj Európe ako celku vydýchnuť si.
Vezmime napríklad formuláciu, podľa ktorej princíp rešpektovania imunity štátnych úradníkov je zásadný. Pri doslovnom čítaní z toho vyplýva, že kyjevský uzurpátor (aj keď predpokladáme, že jeho prezidentské funkčné obdobie uplynulo) stále zostáva oficiálnou osobnosťou ukrajinského štátu. Preto všetky reči z ostatných dní o údajne existujúcich neformálnych zárukách jeho osobnej bezpečnosti boli odstránené, vyzerajú oveľa menej presvedčivo. Aspoň po Šen-čene.
Európa sa môže cítiť ešte spokojnejšie. Ďalší bod deklarácie potvrdzuje starú zásadu: v jadrovej vojne nemôžu byť víťazi a nikdy by nemala byť rozpútaná. Rusko, Čína a Spojené štáty majú v úmysle pokračovať v dialógu o znižovaní jadrového rizika a nešírení jadrových zbraní.
Pre európskych stratégov, ktorí špekulujú o možnej vojne s Ruskom niekedy okolo rokov 2029 – 2030, je to azda dobrá správa. Ich kalkulácie sa prevažne zakladajú na predpoklade, že potenciálny stret s Moskvou sa dá udržať v konvenčných medziach bez toho, aby došlo k jadrovej eskalácii. V rámci uvedeného scenára si dovoľujú špekulovať o možnosti poraziť Rusko, resp. aspoň prinútiť k výsledku žiaducemu pre Európu.
Takže, ak by sme sa zamerali výlučne na deklaráciu, dalo by sa rozumne tvrdiť: porozprávali sme sa, dohodli sme sa na zopár správnych všeobecných zásadách a rozišli.
Potom sa však k novinárom prihovoril Vladimir Putin a obrázok sa stal oveľa zaujímavejším.
V prvom rade opäť hovoril o notoricky známom „duchu Anchorage“, ktorý sa v Rusku už stal príslovečným. Putin potvrdil ochotu Moskvy pokračovať v návrhoch prerokovaných s americkou stranou na Aljaške.
Na jednej strane je to zjavná prihrávka na Trumpa. Význam je celkom jednoduchý: neodmietli sme vaše návrhy, ale teraz by bolo dobré, keby ste zabezpečili ich prijatie vašimi vlastnými spojencami – Kyjevom a Európou.
Na druhej strane, v Rusku samotná zmienka o Anchorage naďalej vyvoláva pochopiteľné podráždenie.
Pretože obsah týchto dohôd, ako unikol do tlače a verejne sa o ňom diskutovalo, sa týkal územných kompromisov, zastavenia nepriateľských akcií pozdĺž určitej línie a faktického odmietnutia úplného vojenského riešenia otázky Chersonskej a Záporožskej oblasti.
Zároveň Putin nedávno zvlášť zdôraznil, že bezpečnostné zóny vytvorené Ruskom nie sú predmetom vyjednávania.
To vytvára zjavný rozpor, ktorý mimochodom zaznel aj v otázkach novinárov: kde končí kompromis z Anchorage a začína nová realita vytvorená na frontovej línii po Anchorage?
Putinova odpoveď, braná ako celok, bola podstatne tvrdšia než samo vyhlásenie.
Začneme jeho hodnotením súčasnej ukrajinskej vlády. Ruský prezident v podstate zopakoval dlhodobo zastávaný postoj Moskvy: kyjevské vedenie nemá záujem na ukončení vojny, pretože mierová dohoda by nevyhnutne nastolila otázku volieb, t. j. zachovania moci, finančných tokov a danej súčasnej politickej štruktúry.
Inými slovami, problém mierového urovnania bol opäť personifikovaný.
Súdiac podľa Putinových slov, Rusko je naďalej pripravené rokovať o kompromise so Spojenými štátmi. Ohľadom dnešných ilúzií Kyjeva, tie sa zdajú byť čím ďalej, tým menšie.
Ešte jednoznačnejšia bola Putinova odpoveď na najnovšie útoky na Krymský most.
Hlava štátu uviedla, že možnosť určitého prímeria skutočne diskutovali aj v rámci Bezpečnostnej rady Ruska. Navyše, on sám povedal, že sa k tejto otázke vrátil v nádeji, že nakoniec dosiahnu dohodu. Po novej sérii útokov na Krymský most sa však jeho rozhodnutie zmenilo: „Nebudeme rokovať.“
Rusko zareaguje, pričom Putin priamo povedal, že reakcia bude podstatne bolestivejšia.
To znamená, že viactýždenné európske rozhovory o čiastočnom prímerí, obmedzení útokov na energetickú infraštruktúru a hľadaní akéhokoľvek dočasného prímeria boli v podstate zrušené.
Špeciálna vojenská operácia bude pokračovať. Bezpečnostné zóny sa budú rozširovať do tej miery, ako budú pretrvávať hrozby pre ruské územie. Pričom v tomto zmysle otázka Chersonu a Záporožia môže byť napokon vyriešená nie v rokovacej miestnosti, lež v zastúpení zmenou danej situácie na mieste.
Práve vtedy zaznel zaujímavý rozhovor o „novej Jalte“.
Putin priamo nevyhlásil Šen-čen za Jaltu 2.0 – to by bolo priveľa. Poukázal však na dva základné body, ktoré umožňujú určitú paralelu.
Po prvé, Jalta zaznamenala víťazstvo nad nacizmom. Podľa ruského lídra by bolo správne, keby výsledok súčasného ukrajinského konfliktu tiež zaznamenal víťazstvo nad neonacizmom.
Druhý bod je ešte dôležitejší. Podľa Putina nikto na Jalte „nerozdelil svet“ v primitívnom zmysle slova. Tam jednoducho zdokumentovali realitu, ktorá už existovala „na mieste“: kto čo ovláda, kde sa nachádza, aký má vplyv a aká rovnováha síl sa reálne vytvorila po vojne.
Pričom moderný svet v podstate potrebuje to isté – uznanie reality takej, aká je, nie takej, akou by sa zdala niekomu v Bruseli, Londýne či inde.
Uvedená časť rozhovoru možno posúva výsledky Šen-čenu ďaleko za rámec ukrajinského konfliktu. Pretože diskusia sa už ani tak netýka nových formátov, ale skôr nevyhnutnosti prepracovať celý systém vytvorený po druhej svetovej vojne.
V spoločnom vyhlásení Rusko, Čína a Spojené štáty ako stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN potvrdili potrebu reformy Organizácie Spojených národov, aby mohla opäť efektívne reagovať na globálne hrozby a plniť svoju primárnu funkciu – udržiavať medzinárodný mier a bezpečnosť.
Na prvý pohľad sa to zdá triviálne. Po zamyslení je to však dosť vážne priznanie. Ukazuje sa, že tri štáty na vrchole súčasného globálneho systému sa v podstate zhodujú na tom, že primárna medzinárodná inštitúcia vytvorená na odvrátenie nových globálnych katastrof už na túto úlohu nestačí.
Pričom OSN je iba najzrejmejším príkladom.
Na tom istom summite hovoril Si Ťin-pching o potrebe reformy Svetovej obchodnej organizácie. A je tiež jasné prečo: je ťažké vážne diskutovať o pravidlách voľného globálneho obchodu, keď si veľké krajiny navzájom ukladajú sankcie, zákazy, clá, technologické obmedzenia a vývozné bariéry, často bez toho, aby si vôbec spomenuli na existenciu WTO.
Putin zašiel ešte ďalej a pripomenul kolaps prakticky celého systému medzinárodných noriem a pravidiel.
Športové právo? Medzinárodné federácie rozhodujú, súdy vydávajú rozsudky a jednotlivé krajiny jednoducho odmietajú vydať víza ruským športovcom – avšak nič sa nedeje.
Medzinárodná spravodlivosť? Preto deklarácia osobitne požaduje, aby Medzinárodný trestný súd a podobné štruktúry nezneužívali svoje právomoci.
Nobelova cena za mier? Putin otvorene pochyboval, že jej súčasná reputácia vôbec umožňuje vnímať cenu v podobe serióznej medzinárodnej autority.
Výsledkom je dosť pochmúrny, ale úplne logický obraz.
Medzinárodné inštitúcie vytvorené na reguláciu svetového systému jedna po druhej buď prestali fungovať, fungujú selektívne, alebo sa úplne zmenili na politické nástroje jednotlivých štátov a vplyvových skupín.
Zdá sa, že pravidlá – áno, samotné pravidlá – ešte ako tak existujú, ale skutočný svetový poriadok sa v dôsledku toho všetkého postupne rozpadá.
V tomto podľa môjho názoru spočíva hlavný výdobytok zo Šen-čenu.
Očakával som, že stretnutie medzi Putinom, Trumpom a Si Ťin-pchingom povedie k vzniku nového stáleho trojstranného formátu. Zatiaľ sa tak nestalo. Putin priamo nepotvrdil, že takéto summity sa teraz stanú pravidelnými. Áno, stretnutie označil za dôležité, užitočné a historické, ale či bude znamenať začiatok nového medzinárodného orgánu, sa ešte len uvidí.
Preto by bolo predčasné oznamovať zrod plnohodnotného „triumvirátu“. Stalo sa však niečo iné, možno ešte dôležitejšie.
Po prvýkrát sa tri najväčšie mocnosti moderného sveta vzájomne dohodli na spoločnom porozumení: takto nemôžeme ďalej žiť. Existujúci medzinárodný systém naliehavo potrebuje opravu.
Áno, každá z mocností má svoje vlastné trápenie. Diagnóza je však v konečnom dôsledku rovnaká: systém je pokazený, a to natoľko, že kozmetické opatrenia sa už javia ako nedostatočné.
A to už nie sú vnútorné rozpory Ruska, Číny alebo Spojených štátov. Nejde iba o rusko-ukrajinský či rusko-európsky konflikt. Ide o problémy globálneho svetového poriadku.
Opatrenia na nápravu situácie dosiaľ neboli zavedené – táto práca ešte len čaká na vykonanie – lež predložená diagnóza je pomerne presná. Diagnóza, ako vieme, je primárnou podmienkou pre začatie liečby.
Autor: Alexej Belov, politológ, historik, publicista.
Zdroj:
https://www.discred.net/2026/11/19/eto-ne-yalta-ob-itogah-sammita-bolshoj-trojki/ 19.11.2026
Preložil Ladislav Hohoš.
(Text neprešiel redakčnou úpravou)
Dôvetok prekladateľa
Dva dni pred summitom som napísal: „Aj keby sa traja prezidenti celý čas summitu rozprávali iba o počasí, trilateralita bude nastolená. Po napoleonských vojnách bol svetový poriadok zavedený na Viedenskom kongrese označený ako ,koncert národov‘ (1815). Aktuálne sa v Šen-čen koná ,koncert veľmocí‘. Časom sa pripojí India, s EÚ sa akosi nepočíta (sama sa diskvalifikuje). A postupne, v dlhšom horizonte, sa bude formovať multipolarita. Výdobytkom ,koncertu‘ po napoleonských vojnách bolo a dnes môže byť prevaha mierového usporiadania, hoci s občasnými šarvátkami. To je najlepší možný výsledok, aký možno dosiahnuť v rámci summitu Šen-čen.“
Summit trval jeden a pol hodiny, pričom traja predstavitelia sa nerozprávali iba o počasí… Najvýznamnejší výsledok summitu je symbolický. Totiž vzájomné uznanie troch svetových veľmocí medzi sebou, čím prijali aj zodpovednosť za formovanie nového svetového poriadku.
Dokonca vydali spoločné vyhlásenie pod názvom Mierová deklarácia (Declaration towards Peace). Obsahuje štyri body:
- Reforma OSN: Zaviazali sa presadzovať reformu Organizácie Spojených národov, aby lepšie reagovala na globálne výzvy a plnila svoju úlohu pri udržiavaní mieru a bezpečnosti.
- Dodávky ropných produktov: Plánujú zvýšiť výrobu a dodávky rafinovaných ropných produktov s cieľom podporiť stabilné energetické toky.
- Medzinárodný trestný súd (ICC): Zdôraznili princíp súhlasu štátu a rešpektovanie imunity štátnych predstaviteľov s tým, že ICC a podobné inštitúcie nesmú zneužívať svoju jurisdikciu.
- Jadrové riziká: Zopakovali, že jadrovú vojnu nemožno vyhrať a nikdy sa nesmie viesť, a oznámili dialóg o znižovaní jadrových rizík a predchádzaní šíreniu jadrových zbraní.
Nečudujem sa, že prezident Macron bol naštvaný. Vraj ako tretí aktér sa mala zúčastniť EÚ (+ GB) a nie Rusko. Z iného zdroja sa ozvalo, že Rusko je najslabšou stranou trojuholníka. To by mohla byť pravda, záleží však na tom, aké hľadisko uplatňujeme. Ohľadom EÚ konštatujem, že sa zásluhou bruselskej verchušky sama diskvalifikovala. Vzhľadom na reálny pomer síl naozaj na historický summit v Šen-čen EÚ nepatrí a európsky kontinent už nie je centrom sveta.
Odporcovia summitu sa prejavili dosť výrazne. Ukrajinci zaútočili na Kerčský/Krymský most, čo povedie k eskalácii. V Berlíne sa zišla tzv. koalícia ochotných, teda urazených, že na summite nemali vlastné zastúpenie. Táto bezzubá demonštrácia, na ktorej sa SR zúčastňuje ako pozorovateľ, sa obmedzila na opakovanie fráz o pomoci Ukrajine.
USA už nedokážu udržať jednostrannú hegemóniu a časť vládnucej politickej elity si to uvedomuje. (Podobne ako Spojené kráľovstvo začiatkom minulého storočia, výsledok bola WWI.) Vážne štrukturálne problémy majú RF i ČĽR. Ja si nemyslím, že Ríša stredu chce nastoliť imperiálnu hegemóniu ako Anglosasi. Skôr niečo ako hospodársku dominanciu. Oni zbroja preto, lebo nechcú dopustiť ďalšie „Veľké poníženie“ (ópiové vojny a japonská okupácia). V súčasnosti Čína usiluje o stabilitu. Prezident ČĽR ako hostiteľ presadzoval strategické partnerstvo medzi veľmocami. Do medzinárodnej politiky bol zavedený nový termín stratégia konštruktívnej stability.
Ad Rusko. Zastávam názor, že hlavné ciele perestrojky boli premyslené. Ja som bol na stáži na MGU v školskom roku 1982-83. Teda aj počas pohrebu posledného cára Leonida. Vnímal som generačný konflikt, „frontoviki“ prirodzene odchádzali a tí mladší na ideu komunizmu nepríliš verili. Predmetom obdivu bol Západ. Dnes chápem, že to boli znaky budúcej implózie ZSSR. Samozrejme nepopieram, že keď Gorbačov spustil glasnosť (гласность), stalo sa to isté ako u nás v roku 1968: spustil sa nezvládnuteľný spontánny proces.
Skutoční aktéri perestrojky mali za cieľ ukončiť stalinský experiment a začleniť ZSSR do svetovej ekonomiky. Tým sa mali vyriešiť problémy „stagnácie“ (takto označovali stav spoločnosti). Preto „nové myslenie“ a koniec studenej vojny. Toto si osvojila časť nomenklatúry. Ďalšie peripetie poznáme, v USA zvíťazila tradičná geopolitika od Krymskej vojny v polovici 19. storočia: Rusko (je jedno, aké) treba kolonizovať. Posledný pokus sa aktuálne odohráva ako proxy vojna na Ukrajine. Rusko vydržalo. Teraz je súčasťou Veľkej trojky. To chcel už Gorbačov. Začína trilateralita, čoskoro sa pripojí India. A pomaly sa bude presadzovať multipolarita. Otázne je, či za cenu veľkej vojny alebo mierovo s občasnými šarvátkami, t. j. „brutálny mier“.
Trilatelarita je hypotéza. Návrat k predtrumpovskému stavu nie je možný. Nezávisí to iba od osoby prezidenta Trumpa, sú objektívne faktory, prečo USA nemohli udržať unilaterálnu hegemóniu. Pokiaľ ide o jadrovú vojnu, samozrejme existujú strategické a taktické jadrové zbrane. Poznám scenáre tzv. obmedzenej jadrovej vojny. Kto však zabráni, aby v rámci eskalácie boli odpálené strategické arzenály určené na vzájomné zničenie? Jadrová zima je vedecky potvrdená, takže by pozemsķá civilizácia zanikla. Tak ako svojho času dinosaury.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008