Oslavy 17. novembra a hybridná vojna voči vlastným občanom

Deň 17. november sa v súčasnosti podľa zákona č. 241/1993 Z.z. považuje za Deň boja za slobodu a demokraciu a za štátny sviatok. A práve vzhľadom na význam slobody a demokracie je dôležité o oboch týchto hodnotách hovoriť práve pri uvedenom štátnom sviatku, pričom v súčasnosti je dôvod na značný pesimizmus. Dokonca možno povedať, že vlády európskych štátov vedú voči vlastným občanom „hybridnú vojnu“.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Prosperita a demokracia na ústupe
Západ a jeho disidenti
Špicľovací režim v Európe
Hybridná  vojna proti občanom

Ako je známe, jedným z hlavných dôvodov pre politické zmeny v roku 1989 boli nedostatky socialistického bloku vo východnej Európe. Mnohí občania túžili po modeli sociálne orientovanej trhovej ekonomiky či po demokracii a slobode, ku ktorým sa v 2. polovici 20. storočia hlásila západná Európa. A hoci ani vtedy nebolo všetko ideálne, od roku 1989 sa v západnej Európe mnohé zmenilo k horšiemu. EÚ síce heslá o slobode a demokracii stále rada používa, v 21. storočí však vytvorila model, ktorý je v príkrom rozpore s danými ideálmi. Po roku 1989 sa západná oligarchia prestala obávať skutočnej alternatívy a tak vytvorila ekonomický systém, pri ktorom sa zisky privatizujú a straty socializujú. To vedie nielen k vysokému verejnému dlhu, ale aj zmene tých, ktorí rozhodujú. Dnes sa len ťažko dá zakrývať fakt, že vládne v Európe oligarchia, ktorá neplatí dane a prostredníctvom daňovej „optimalizácie“ prenáša bremeno fungovania štátu na masy obyvateľov. Rovnako platí, že infraštruktúra západnej Európy, ktorá bola v 2. polovici 20. storočia svetu vzorom, je v troskách. Známym príkladom je privatizácia nemeckých železníc na konci 20. storočia s cieľom znížiť prevádzkové náklady a dosiahnuť priamy finančný zisk. To viedlo k zanedbaniu údržby železničnej infraštruktúry a v roku 2024 sa kedysi presné nemecké vlaky stali veľkou medzinárodnou hanbou kvôli meškaniam počas ME 2024 vo futbale – na rozdiel od turnajov, ktoré sa v Nemecku konali v minulosti.

Okrem ekonomického úpadku v súčasnej Európe cítiť aj kolaps demokratických princípov. Vôľa väčšiny sa nerešpektuje a to, čo platilo pred voľbami, po voľbách už neplatí. A ak nič iné nepomôže, voľby, ktoré vyhrali nepohodlní kandidáti, sa jednoducho zrušia – ako v prípade Rumunska. Držitelia skutočnej moci tiež často obchádzajú  zástupcov zvolených ľudom. Napr. vo Francúzsku sa už niekoľko rokov vládne bez súhlasu parlamentu: v roku 2023 bola bez demokratickej legitimity od parlamentu a proti vôli verejnosti zavedená liberálna dôchodková reforma. Podobne bez súhlasu parlamentu sa schválil rozpočet na rok 2026, keď vláda využila mimoriadne ustanovenia v čl. 49.3 ústavy. A posledná ignorácia parlamentu, ktorá sa odhalila celkom nedávno, ukázala, že oligarchický prezident Macron tajne vyslal vojakov na Ukrajinu, pričom opäť obišiel zvolených zástupcov ľudu. Popri strate moci volených štruktúr sa veľká časť rozhodnutí presunula do inštitúcií EÚ a vytvára sa i tlak na odstránenie tzv. práva veta národných vlád pri hlasovaní v Rade EÚ. Samotná EÚ pritom politiku ignorovania zástupcov ľudu dlhodobo presadzuje vo svojich inštitúciách, keď Európsky parlament, jediný občanmi priamo volený orgán EÚ, nemôže navrhnúť dokonca ani žiadny právny predpis. So stratou moci volených orgánov sa v mnohých krajinách skresávajú i možnosti občanov rozhodovať priamym hlasovaním. Práve SR je skvelým príkladom toho, ako štátne orgány v posledných rokoch referendum doslova zdecimovali (tu, tu).

Spolu s odstraňovaním demokracie prichádza v EÚ aj k neustálemu znižovaniu miery slobody. V súčasnej EÚ čelia vážnym hrozbám najmä sloboda prejavu a právo na informácie. Netreba pripomínať totalitné praktiky vypínania nepohodlných webových stránok, ktoré zažili mnohé krajiny EÚ a aj SR v roku 2022. NBÚ vtedy dotknutým médiám vypnutie ani len neoznámil, pričom neproporcionalita jeho zásahu bola očividná. Samozrejme, mnohí nepohodlní novinári boli zo strany EÚ umlčaní oveľa brutálnejším spôsobom, keď boli zaradení na protiruský sankčný zoznam (pozri tu). Ich majetok bol „zmrazený“, zakázali im slobodne sa zamestnať či pohybovať, čo ohrozovalo aj ich materiálnu existenciu. Niektorým z nich sa pred represívnym bruselským režimom podarilo včas utiecť do zahraničia, napr. nemeckým novinárom Thomasovi Röpperovi a Aline Lipp. Je paradoxné, že jednou z destinácií, kam utekajú západní disidenti, je práve Rusko, teda krajina, ktorá inak vôbec nie je garantom slobody. Preto keď sa pri oslavách 17. novembra poukazuje na osud ľudí, ktorí pred rokom 1989 utekali kvôli slobode z východného bloku na Západ, treba si rovnako pripomenúť aj súčasných disidentov utekajúcich pred západným útlakom do iných krajín.

Mimochodom, do Ruska utiekol aj slávny whistleblower Edward Snowden, ktorý odhalil obrovské množstvo neoimperiálnych zločinov USA a bol preto vystavený pomste tamojších štátnych orgánov. Je zjavné, že ani v iných krajinách, najmä v EÚ, by nebol v bezpečí. To potvrdil i prípad núteného pristania bolívijského prezidenta Eva Moralesa vo Viedni v júli 2013. Viaceré štáty EÚ mu vtedy uzavreli svoj vzdušný priestor pre podozrenie, že sa na palube nachádza práve Edward Snowden. Európski „demokrati“ sa takýmto protiprávnym spôsobom pokúsili whistleblowera „uloviť“ a vydať do USA. Našťastie, Edward Snowden sa na palube lietadla nenachádzal… Naopak, Julian Assange sa naivne spoliehal na právny štát v Európe. V roku 2010 však švédske orgány proti nemu začali účelové vyšetrovanie pre podozrenia zo sexuálnych trestných činov, ktoré boli neskôr zastavené pre nedostatok dôkazov. A pretože sa obával vydania do USA, kde mu mohol hroziť aj trest smrti, uchýlil sa v roku 2012 na ekvádorské veľvyslanectvo v Londýne, kde získal aj azyl. Po nástupe novej vlády v Ekvádore mu ale azyl odňali a v roku 2019 bol Britmi zatknutý, pričom vo väzbe zostal až do roku 2024, keď sa dohodol s prokuratúrou USA. Žiaľ, v súčasnosti existuje veľa dôkazov, že práve Veľká Británia sa v 21. storočí stala jedným z najhorších nepriateľov slobody prejavu vo svete, napr. pri umlčovaní propalestínskych aktivistov. A možno pridať ešte aj skúsenosť najslávnejšieho žijúceho čínskeho disidenta, ktorý pred pár rokmi opustil Nemecko práve kvôli nesúhlasu s narastajúcou neslobodou v krajine.

Jedným z hlavných dôvodov kritiky obdobia pred rokom 1989 bola téma nedostatočnej ochrany vlastníckeho práva. To je známy problém, treba ale dodať, že aj v súčasnej EÚ sa ochrana vlastníctva berie vážne len pri majetkoch oligarchov. Tí požívajú väčšiu ochranu než zvyšní občania – najmä prostredníctvom zmlúv o ochrane investícií a investičných arbitráží. Naopak, osoby s „nesprávnymi názormi“ si majetkom isté byť nemôžu: zvlášť hanebný bol spôsob, akým štátne orgány zbavili majetku slovenského občana Jozefa Hambálka. Formálne bol zaradený na protiruský sankčný zoznam, čo znamenalo „zmrazenie“ majetku. Toto „zmrazenie“ však malo znaky faktického vyvlastnenia, pričom nerozhodol žiadny súd, ale skupina politikov v rade EÚ na základe niekoľkých manipulatívnych článkov režimových médií. Nevinný občan SR, ktorý sa ničoho protiprávneho nedopustil, tak kvôli „zmrazeniu“ majetku nemohol ani len platiť účty, vďaka čomu stratil vlastnú firmu. Dotklo sa to i iných jeho majetkových práv, a to spôsobom, ktorý bol v zjavnom rozpore s článkom 20 ústavy (vyvlastnenie za primeranú náhradu). A len vďaka nástupu „autokrata“ Fica bol Jozef Hambálek vyradený zo sankčného zoznamu EÚ. Podobné faktické vyvlastňovanie sa však týka aj množstva ďalších občanov EÚ, ktorí sa ocitli na sankčných zoznamoch, pričom neporušili žiadny zákon, žiadny súd ich neodsúdil, ale aj tak stratili svoje majetkové práva.

Pod tlakom sa ocitajú aj ďalšie slobody, najmä pokiaľ ide o ochranu súkromia. Jednou z hlavných výhrad voči režimu pred rokom 1989 bolo masívne sledovanie občanov. Stačí si to však porovnať so smutnou realitou v súčasnosti, keď mobilná komunikácia umožňuje totálne sledovanie všetkých a štátne orgány sa miesto ochrany občanov usilujú o využitie daných nástrojov proti občanom. Žiaľ, nové technológie umožňujú masívne sledovanie, aké ani režim pred rokom 1989 nepoznal. Špicľovanie tu vykonávajú veľké súkromné kybernetické spoločnosti, ktoré však intenzívne spolupracujú s tajnými službami vybraných štátov. A ako súkromné subjekty majú podstatne menej obmedzení než štátne orgány. Samozrejme, občas sa objavujú škandály, napr. pri odhaleniach spomínaného Edwarda Snowdena, ktorý potvrdil, že kybernetické monopoly z USA sledovali skutočne všetkých, ktorých mohli a pritom spolupracovali s tajnými službami. Ďalším škandálom bol zasa izraelský špicľovací systém Pegasus, ktorý používali rôzne európske vlády proti vlastným občanom. EÚ o túto „spoluprácu“ s kybernetickými monopolmi veľmi aktívne usiluje a dokonca sa snaží vytvárať na nich v danej veci nátlak. Ako uviedol miliardár Elon Musk: „EÚ ponúkla X nelegálnu tajnú dohodu: ak potichu scenzurujeme prejavy a nepovieme o tom, nedostaneme pokutu. Iné platformy tú dohodu akceptovali.“

A keď sa nejaká vplyvná osobnosť v kyberpriestore postaví proti snahe európskych tajných služieb o špicľovanie občanov, tak ho štátne orgány šikanujú vymyslenými monsterprocesmi, napr. v kauze Pavla Durova vo Francúzsku (pozri tu). Ide o ruského podnikateľa, ktorý pôvodne založil platformu VKontakte, ale odmietol spolupracovať s ruským štátom pri špicľovaní. A keď túto platformu nakoniec dostal ruský štát pod kontrolu, tak Pavel Durov emigroval a neskôr založil aj Telegram. Pôvodne chcel podnikať v EÚ, ale nakoniec sa radšej usídlil v Dubaji. A práve tí, ktorí si chcú čestne pripomínať ideály Novembra 1989, by si mali spomenúť na to, čo v čase šikany francúzskymi trestnými orgánmi Pavel Durov uviedol: „Prístup k niektorým ruským médiám bol v EÚ obmedzený na základe aktu o digitálnych službách/sankčných zákonov. Pritom všetky Telegram kanály západných médií zostávajú v Rusku voľne prístupné. Kto by si pomyslel, že v roku 2025 budú mať ruskí používatelia Telegramu väčšiu slobodu ako európski?“

Vo všeobecnosti sa dá konštatovať, že v Európe sa stále viac stiera hranica medzi vonkajšou obranou a vnútornou bezpečnosťou. V mene boja proti hybridným hrozbám sa mocenské zložky stále intenzívnejšie zapájajú do boja proti vnútornému nepriateľovi. Tento trend „sekuritizácie“ a „militarizácie“ štátnych orgánov sa oficiálne vytvoril voči „ruským hrozbám“, ale používa sa aj voči tým, ktorí nesúhlasia s vládnucou bruselskou oligarchiou. Občania tak už nie sú slobodnými osobami s občianskymi a ľudskými právami, ale objektom akejsi bezpečnostnej akcie proti „hybridnému“ pôsobeniu. Hybridné pôsobenie je ako také veľmi neurčitý pojem, ktorý sa dá aplikovať prakticky na akýkoľvek nesúhlas s vládnou mocou. Vzhľadom na uvedené sa v súčasnosti dá hovoriť o stave, v ktorom vládnuce elity vedú „hybridnú vojnu“ voči nepohodlným vlastným občanom a nazývajú to bezpečnosťou. Paradoxne, v demokratickom štáte by na také zásadné obmedzovanie ľudských práv bolo potrebné prinajmenšom vojnový alebo výnimočný stav. V súčasnej Európe však výnimočné stavy zovšedneli. Je celkom zaujímavé, že napr. pri masových protestoch vo Francúzsku vláda vôbec nepristúpila k vyhláseniu výnimočného stavu, ale napriek tomu aplikovala obmedzenia, ktoré sú typické pre výnimočný stav. V posledných rokoch boli totiž vytvorené nové nástroje boja proti „hybridným hrozbám“, napr. stav výstrahy pre národnú bezpečnosť (état d’alerte de sécurité nationale). Ten i bez ingerencie parlamentu nadobúda účinnosť prijatím dekrétu v Rade ministrov v prípade „vážneho ohrozenia“ národnej bezpečnosti.

Zvyšujúca sa podriadenosť štátnych orgánov a verejných služieb doktrínam hybridnej vojny mení povahu súčasného európskeho štátu. Namiesto diskusie o spoločenských rozporoch sa odlišné názory odstraňujú z politickej diskusie a vyhlasujú sa za bezpečnostný problém. Odlišný názor sa chápe ako podvratná činnosť či dokonca akt vlastizrady, a teda ako hrozba, ktorú je potrebné preventívne odvrátiť. Uvedený trend cítiť aj v politických programoch slovenských strán, ktoré sa najviac hlásia k odkazu 17. novembra, stačí si pozrieť ich návrhy na „obranu demokracie“, napr. tu. Hovoria o „strategickej komunikácii“, čím myslia propagandu, ďalej hovoria o boji proti „dezinformáciám“ a o a „ochrane informačného priestoru“,, čím myslia cenzúru a taktiež hovoria o boji proti „extrémizmu“, čím myslia potláčanie politických alternatív. A práve toto otvorené nepriateľstvo voči slobode zo strany údajne „demokratických“ strán je najsilnejším mementom proti zneužívaniu 17. novembra.

(Celkovo 64 pozretí, 64 dnes)
Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Dĺžka komentára nesmie byť dlhšia ako 1800 znakov.

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525