V čase, keď narastajú jadrové hrozby, napreduje umelá inteligencia a medzinárodné právo čelí čoraz väčšiemu tlaku, svet naliehavo potrebuje obnovený záväzok k dialógu. Dnešní lídri môžu nájsť vzor v prelomovom summite z roku 1986, na ktorom sa stretli vtedajší americký prezident Ronald Reagan a sovietsky prezident Michail Gorbačov. (Gorbačov bol v roku 1986 generálny tajomník ÚV KSSZ – L. H.)
Foto: Wikimedia
Ľudstvo nikdy nemalo väčšiu schopnosť formovať svoju budúcnosť ani väčšiu moc ju ohroziť. Jadrové hrozby rastú, vojny ničia životy i komunity, pričom umelá inteligencia napreduje mimoriadnou rýchlosťou, sľubuje mnoho výhod, ale zároveň vytvára riziká, ktorým iba začíname rozumieť, nieto ešte ich zmierňovať. Napriek tomu práve v momente, keď je medzinárodná spolupráca najnaliehavejšia, jej základy sa rozpadajú. Medzinárodné právo sa pravidelne porušuje a medzinárodný poriadok založený na pravidlách, ktorý bol starostlivo budovaný po mnoho generácií, čelí bezprecedentným výzvam.
Pred štyridsiatimi rokmi, v inom nebezpečnom momente, sa stretli lídri súperiacich svetových jadrových superveľmocí, prezident USA Ronald Reagan a prezident Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov, v malom dome v Reykjavíku na Islande. V mnohých otázkach sa hlboko nezhodli a ich summit sa skončil bez formálnej dohody.* Oni sa však odvážili predstaviť si svet bez tieňa jadrového zničenia. Voľbou dialógu namiesto nedôvery položili základy pre historické dohody o kontrole zbrojenia a zmenili smer studenej vojny.
Trvalé ponaučenie z Reykjavíku neznamená, že dialóg zaručuje dohodu, lež že ide o nevyhnutný prvý krok od vzájomne deštruktívneho nulového súčtu balansovania na hrane. O štyri desaťročia neskôr čelíme novej generácii existenčných rizík a potrebujeme, aby naši lídri prejavili rovnakú odvahu ako vtedy Reagan a Gorbačov.
Preto sme nedávno usporiadali ďalšie stretnutie v tom istom dome, vo vile Höfði, na ktorom sa zišli lídri a myslitelia z mnohých krajín, generácií a disciplín, aby sa zamysleli nad tým, čo od nás dnes vyžaduje odkaz summitu v Reykjavíku z roku 1986. Spájalo nás presvedčenie, ktoré by malo presahovať všetky politické a kultúrne rozdiely: mier nemôže byť pasívnou túžbou; je to aktívna zodpovednosť.
Vila Höfði. Foto: Wikipedia
Táto zodpovednosť začína dôslednou a bezvýhradnou obranou medzinárodného práva. Hodnoty suverenity, ľudských práv, mierového riešenia sporov a ochrany civilného obyvateľstva nemožno dodržiavať len vtedy, keď to vyhovuje, resp. v závislosti od toho, kto ich porušuje.
Najmä pre menšie krajiny nepredstavuje medzinárodné právo abstraktný ideál, lež nevyhnutnú ochranu pred mocenskou politikou. Ono však tiež slúži záujmom všetkých krajín vrátane tých najmocnejších. Svet riadený silou, a nie právom je v konečnom dôsledku menej bezpečný, menej stabilný a menej prosperujúci.
Naša zodpovednosť sa rozširuje aj na technológie, ktoré vytvárame. Nesmieme nikdy odstúpiť od ľudského úsudku a zmysluplnej ľudskej kontroly, pričom už vôbec nie ohľadom rozhodnutí týkajúcich sa vojny, zbraní a jadrového velenia. Napredovanie umelej inteligencie a iných technológií vyžaduje zabezpečiť, aby inovácie podporovali ľudskú dôstojnosť, demokraciu, sociálnu rovnosť a ochranu prirodzeného života na našej spoločnej planéte. Technológia musí zostať služobníkom ľudstva, nikdy sa nesmie stať pánom.
Sme presvedčení o tom, že naša múdrosť dokáže viesť našu rastúcu moc, naše inštitúcie sa dokážu prispôsobiť novým realitám, pričom náš spoločný zmysel pre humanitu môže ovplyvniť rozhodnutia, ktoré máme pred sebou. Musíme si však uvedomiť, že výzvy, ktorým čelíme, sú vzájomne prepojené a nesmieme si zamieňať technologické zrýchlenie s ľudským pokrokom.
Táto pozitívna vízia sa nikdy nenaplní konfrontáciou. V časoch vojny a geopolitického napätia sa dialóg príliš často odmieta ako znak slabosti. Ale ako pochopili Reagan a Gorbačov, tento názor obracia veci naruby. Dialóg si vyžaduje odvahu. Neznamená to, že sa musíme vzdať svojich zásad, akceptovať nespravodlivosť alebo ospravedlňovať porušovanie medzinárodného práva. Naopak, ide o mechanizmus na obranu princípov, riadenie rizík a otváranie ciest k mieru. Dialóg zďaleka nie je spôsobom, ako sa vyhnúť rozhodným krokom, ale zvyčajne je to miesto, kde sa začína zmysluplný a trvalý pokrok.
Náš dialóg o umelej inteligencii a ďalších rizikách sa musí rozšíriť aj za hranice moci. Keď sa účastníci zhromaždili v Reykjavíku, mladí ľudia z celého Islandu pomohli viesť národnú diskusiu o budúcnosti, ktorú zdedia. Zblížili generácie, aby sa zamysleli nad tým, akú spoločnosť chcú vybudovať a aké hodnoty chcú ďalej zdieľať. Ich angažovanosť bola silnou pripomienkou, že výzvy našej doby nemožno ponechať iba na vlády.
Nemôžeme dôveryhodne tvrdiť, že chránime budúcnosť ľudstva a zároveň vylučovať tých, ktorí budú najdlhšie žiť s dôsledkami našich rozhodnutí. Medzigeneračná zodpovednosť sa musí stať vedúcou zásadou vodcovstva, nielen druhoradou záležitosťou. Hlasy, myšlienky a túžby mladých ľudí nám musia pomôcť formovať budúce konanie.
Na záver nášho stretnutia sme spolu s bývalou írskou prezidentkou Mary Robinsonovou podpísali komuniké. V dokumente „Nový moment Reykjavíku: Výzva z Reykjavíku“ sme vyjadrili spoločné zásady, aby nás viedli týmto nebezpečným obdobím. Ľudstvo si musí udržať kontrolu nad technológiami, ktoré vytvára; mier musí zostať našou najvyššou prioritou; ľudská dôstojnosť a medzinárodné právo sa musí byť dodržiavať. Naše rozhodnutia musia odrážať našu zodpovednosť voči sebe navzájom, voči budúcim generáciám a voči planéte, ktorú zdieľame.
Nepredstierame, že podobné vyhlásenia dokážu vyriešiť svetové krízy. Princípy majú význam iba vtedy, keď sa premenia na rozhodnutia a inšpirujú druhých k činom. Preto pozývame občanov, vedcov, pedagógov, mladých ľudí, podnikateľských lídrov, občiansku spoločnosť a komunity na celom svete, aby sa k nám pridali.
Potrebujeme nový moment z Reykjavíku: nie jeden summit či jednu dohodu, ale obnovené odhodlanie uprednostniť spoločnú budúcnosť ľudstva pred silami, ktoré nás rozdeľujú. Svet v roku 2026 je zložitejší ako bol svet v roku 1986. Nachádza sa tu viac aktérov, viac technológií a viac vzájomne prepojených hrozieb. Žiadni dvaja lídri, nech sú akokoľvek vplyvní, ich nedokážu sami riešiť.
Základné ponaučenie z Reykjavíku však pretrváva. História nie je vopred určená. Najväčšie nebezpečenstvo, ktorému čelíme, spočíva v našej neschopnosti múdro využívať mimoriadnu moc, ktorú sme sami vytvorili.
Ak nás samit v Reykjavíku v roku 1986 niečo naučil, tak je to skutočnosť, že odlišná budúcnosť je možná, ak uprednostníme spoluprácu pred konfrontáciou a odvahu pred strachom. Stále záleží iba od nás, či sa takto rozhodneme.
* Lídri rokovali o obmedzení jadrových zbraní. Hoci rokovania na poslednú chvíľu stroskotali pre americký program hviezdnych vojen (SDI), dosiahnutý pokrok viedol v roku 1987 k podpisu prelomovej Zmluvy o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu (INF) a prispel ku koncu studenej vojny.
Halla Tómasdóttir je prezidentkou Islandu.
Nataša Pirc Musar je prezidentkou Slovinska.
Zdroj:
https://www.project-syndicate.org/commentary/ai-managing-risks-globally-lessons-from-cold-war-nuclear-rapprochement-by-halla-tomasdottir-and-natasa-pirc-musar-2026-11 Nov 12, 2026
© Project Syndicate.
Preložil Ladislav Hohoš.
Dôvetok prekladateľa
Svetoznámy sociológ Max Weber predniesol v roku 1919 študentom prednášku „Politika ako povolanie“. Citujem:
Je celkom správne a všetka historická skúsenosť to potvrdzuje, že by sa nedosiahlo možné, keby sa vo svete znova a znova nesiahalo po nemožnom.“
(„Es ist durchaus richtig und alle geschichtliche Erfahrung bestätigt es, dass man das Mögliche nicht erreichte, wenn nicht immer wieder in der Welt nach dem Unmöglichen gegriffen worden wäre.“)
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
