Posledné slovo v dejinách sveta…

Príchod Lenina na Fínsku stanicu (Финляндский вокзал) v Petrohrade 16. apríla 1917. Foto:  El Viejo Topo

Skutočné dejiny a reálna politika, ktorú stelesňujú, sa niekedy veľmi líšia od zaužívaných mýtov o nich. Ohľadom Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, nedávno bolo jej 109. výročie, bolo zlámaných veľa palíc. Nahromadilo sa toľko balastu vo vzťahu k tejto svetodejinnej udalosti, určujúcej smerovanie globálneho vývoja, čím sa znovu potvrdilo, ako téma Veľkej októbrovej revolúcie nestratila na aktuálnosti. Pritom o niečo viac než storočie má revolúcia bezprostredný väzbu k súčasnému dianiu, pričom odpovedá na mnohé otázky, ktoré buď nie sú zodpovedané alebo sme zavádzaní spoločným úsilím zahraničných i domácich falzifikátorov.

Medzinárodný význam Októbra určuje konvenčná formulácia „suverenita verzus globalizácia“. Rusko a svet počas prvej svetovej vojny boli vtiahnuté do celého víru udalostí, ktoré Churchill, vtedy ešte zďaleka nie premiér, charakterizoval ako „svetovú krízu“, vír sa točil práve okolo týchto dvoch konceptov. Imperialistické štádium kapitalizmu, prechod do ktorého V. I. Lenin spájal s tromi vojnami – španielsko-americkou, britsko-búrskou a rusko-japonskou – v skutočnosti smerovali k vytvoreniu toho istého „globálneho štátu“, ktorý sa dnes bežne označuje ako „hlboký štát“. Šesť charakteristík imperializmu, ktoré Lenin sformuloval v diele „Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu“, nenecháva žiadne pochybnosti. Samozrejme, keď jednotlivé body chápeme tak, ako sú prezentované v pôvodnom zdroji.

Takže:

— dominancia monopolov;
— nová úloha bánk;
— fúzia bankového a priemyselného kapitálu a vznik finančnej oligarchie. Druhú a tretiu charakteristiku lektori marxizmu-leninizmu mylne spojili ešte v sovietskej ére, tak ako sa im pozdávalo; odvtedy sa táto mylná predstava presúva z jednej publikácie do druhej.
— priorita vývozu kapitálu pred vývozom tovaru;
— rozdelenie sveta medzi kapitalistické aliancie;
— boj o prerozdelenie je vojna.

Ponúkajú sa dva podstatné závery. Po prvé, monopolizácia pozdvihuje bankový kapitál pred priemyselný kapitál, čím robí rozvoj závislým od peňazí, teda imperializmus je „finančný kapitalizmus“. Po druhé – a to je najdôležitejšie – svet je rozdelený medzi monopoly, zatiaľ čo štáty a národy bojujú o jeho prerozdelenie v záujme monopolov. Podľa Lenina existujú spravodlivé vojny za národné oslobodenie a nespravodlivé vojny, t. j. tie isté vojny za prerozdelenie sveta.

Práve toto prerozdelenie sveta pripravila imperialistická etapa. Kautsky v roku 1914 v článku „Imperializmus“ (časopis nemeckej sociálnej demokracie Die Neue Zeit – L. H.) poskytol Leninovi kľúčové myšlienky pre vymanenie Ruska z tohto vznikajúceho globálneho systému. Podľa Kautského imperializmus nie je „poslednou etapou kapitalizmu“. Nastane ďalšia – ultraimperializmus; hoci v skutočnosti nie je etapou lež finále imperializmu, toho, k čomu imperializmus vedie, ako dokázal Lenin. Uvedené nás nezaujíma, ide o podstatný aspekt ultraimperializmu, ktorý Kautsky presvedčivo vyložil v dvoch tézach:

— kartelový princíp sa vzťahuje aj na zahraničnú politiku, teda na štáty ako korporácie v rámci globálnej korporácie;
— najsilnejší národný imperializmus integruje pod svoju kontrolu ďalšie imperializmy.

Niečo vám to pripomína? Samozrejme, ultraimperializmus je totožný s globalizáciou. Globalizácia je jednoducho súčasným názvom pre termín, zavedený Kautským, ktorý sa neujal po tom, čo ho zničil Lenin. Prečo to pre neho bolo také zásadné a prečo to zmenilo svetovú politiku? A dejiny.

Ešte koncom 19. storočia dospel Engels k záveru, ktorý marxizmus neočakával: robotnícka trieda koloniálnych mocností (písal o Anglicku) neakumulovala revolučné tendencie, lež spolu s buržoáziou profitovala z vykorisťovania kolónií. Toto predstavuje zásadný, kľúčový záver. Ukazuje sa, že triedny prístup nie je „jediný správny“; všetko závisí tiež od konkrétnych krajín, v ktorých sa uplatňuje, teda od civilizačného prístupu, s ktorým je triedny prístup prepojený. Pri pohľade do budúcnosti tento záver v sovietskych zdrojoch chýba, pretože po smrti J. V. Stalina získali kontrolu nad stranou trockisti na čele s Chruščovom. Tretí program KSSZ (1961) sa vrátil k myšlienke „svetovej revolúcie“ vo forme „svetového revolučného procesu“. Lenin, po ňom Stalin, sa týchto myšlienok zriekli, pričom vyhlásili víťazstvo revolúcie a výstavbu socializmu v „jednej krajine“. Teoreticky bolo toto odmietnutie zdôvodnené „nerovnomernosťou“ rozvoja za imperializmu: niektoré krajiny rýchlo napredujú, zatiaľ čo iné zaostávajú. Akoby sa toto nedialo v rámci predimperialistického kapitalizmu. Hlavným dôvodom vôbec nebola táto „nerovnomernosť“, ktorá slúžila iba ako zásterka pre virtuálnu smrť západného marxizmu.

Čo teda na Kautskom tak urazilo Lenina? Toto je dôvod. Tendencia k triednej spolupráci medzi proletariátom a buržoáziou v rozvinutých krajinách za imperializmu prekvitala. Lenin venoval rozsiahlu prácu podrobnej analýze tejto problematiky – „Imperializmus a rozkol v socializme“ (1916), v ktorej poznamenal:

„… Tendencia buržoázie a oportunistov premeniť hŕstku najbohatších, privilegovaných národov na „večných“ parazitov na zvyšku ľudstva, „zaspať na vavrínoch“ vykorisťovania černochov, Indov a ďalších a udržiavať ich v podriadenosti prostredníctvom najmodernejšieho militarizmu, vybaveného vynikajúcou bojovou technológiou.“

„Oportunisti“ podľa  Lenina sú bývalé marxistické strany, ktoré sa síce naďalej nazývali „proletárskymi“, ale v skutočnosti prebehli do buržoázneho tábora a stali sa ľavým krídlom systémov dvoch strán. O mnoho rokov neskôr to Kissinger – nielen politik a bábkar, ale aj kompetentný historik a politológ – potvrdil. Kontrolovaný systém dvoch strán nazval „systémom lojálnej opozície“, čím zopakoval Marxa, ktorý o storočie skôr zdôraznil:

„Oligarchia sa neudržiava tým, že by držala moc trvalo v jedných a tých istých rukách, ale tým, že ju jednou rukou púšťa, aby ju vzápätí druhou rukou opäť zachytila, a tak stále dokola.“

Kautsky ako sociálny demokrat a teda uznávajúci spojenectvo euromarxistov s buržoáziou aj jej koloniálny pôvod, v zásade priznal niečo iné. Totiž že západná sociálna demokracia vníma nezápadné krajiny, ktoré nie sú súčasťou skupiny kolonizátorov, očami buržoázie – ako koloniálnu korisť. Vrátane Ruska.

Možno by sa Kautsky nevyjadril tak extrémne otvorene, keby nebolo vojny. Avšak práve táto výhrada umožnila Leninovi konečne pochopiť, že bez „obracania“ triedneho spoločenstva k civilizačným, teda národným záujmom sa takéto spoločenstvo stáva nástrojom vonkajšieho zotročovania. Veľká októbrová revolúcia tak ako sa odohrala, totiž ako Veľká ruská revolúcia bola priamym opakom, nie pokračovaním februárovej, lebo znamenala práve tento civilizačný rozchod so Západom. To je prvý bod.

Po druhé, Kautsky prezradil „ultraimperialistickú“ povahu konkrétneho projektu, ktorý presadzovali západné elity počas prvej svetovej vojny. Nedeklarovaným avšak úplne reálnym cieľom „samovraždy Európy“(ako vojnu neskôr nazvali), bolo zničenie štyroch z piatich európskych ríš – ruskej, nemeckej, rakúsko-uhorskej a osmanskej. Okrem Britského impéria, ktoré si toto zničenie „objednalo“. Prečo? Faktom je, že monarchie sú obdarené dlhým plánovacím horizontom – na stáročia a desaťročia –, čím pritiahli pozornosť monopolov, ktoré si uvedomili, že sú novými mocnosťami. Po zničení impérií imperializmus monarchie zlikvidoval s cieľom vyvlastniť a zmocniť sa ich dlhých plánovacích horizontov a preniesť ich na veľký biznis, nezaťažený premenlivosťou moci. Pričom túto schému prikryl „figovým listom“ volebnej demokracie s krátkym plánovacím horizontom od volieb k voľbám, maximálne na päť až sedem rokov. Moc bola rozdelená na tieňovú resp. koncepčnú plus viditeľnú, čiže politickú. Na upevnenie koncepčnej sa aktívne rozvíjali tieňové štruktúry riadenia postavené na slobodomurárstve, ktorých „pôvodom“ bola Spoločnosť okrúhleho stola, založená v roku 1891 Rhodesom za podpory Nathaniela Rothschilda. Spojené štáty sa stali centrom tohto systému kvôli absencii monarchistickej tradície. Oligarchii však trvalo viac ako storočie, kým získala kontrolu. Konkrétne od roku 1791, keď bola v Spojených štátoch založená First Bank na pozadí slávnej polemiky medzi Jeffersonom a Hamiltonom, až do roku 1913, kedy vznikol Federálny rezervný systém, ktorý vyvrcholil bojom o zriadenie centrálnej banky v Spojených štátoch. Po prevzatí kontroly nad globálnymi peniazmi prostredníctvom Federálneho rezervného systému sa „ultraimperialistická“ buržoázia pustila do uchopenia globálnej moci, ktorej uchopenie malo korunovať porážku európskych impérií.

Prakticky vyhrala svoju hru a korunovala víťazstvo konceptom Spoločnosti národov, nápadom amerického prezidenta Wilsona, ktorý predsedal Versailleskej konferencii. Lenže práve v momente ich nakoniec neúspešného triumfu došlo v Rusku k Veľkej októbrovej revolúcii – systémovému zlyhaniu, ktoré toto víťazstvo pochovalo. Bez ruských zdrojov (ako mimochodom ukázala diskusia na Janovskej konferencii* o niekoľko rokov neskôr) nebolo možné nastoliť globálnu kontrolu. Rusko na základe Októbra vypadlo zo systému globálneho imperializmu, obnovilo svoje impérium, aj keď v červenom rúchu, čím podkopalo celý projekt. Vtedy Senát dvakrát zamietol vstup USA do Spoločnosti národov. Wilson, uvedomujúc si fiasko svojho života, bol paralyzovaný. V oligarchických kruhoch, kde už otvárali šampanské, si uvedomili, že ide o neúspech, že nás čaká repríza, čo sa aj stalo. Prostredníctvom druhej svetovej vojny, ktorú jej britskí americkí organizátori opäť prehrali v prospech Veľkého sovietskeho projektu.

Nová vojna bola zámerne pripravovaná za aktívnej účasti tých istých finančných kruhov, ktoré prevzali kontrolu nad priemyslom. V centre bola Bank of England, ktorej riaditeľ Montagu Norman sa zúčastnil všetkých významných prípravných udalostí: počnúc prudkým zvýšením úrokovej sadzby Federálneho rezervného systému vo februári 1929, ktoré spustilo Veľkú hospodársku krízu, až po Hitlerovu „prehliadku“ vo vile Kurta von Schrödera v Kolíne nad Rýnom v januári 1933**. Za týmto účelom bol vo februári 1927 obozretne zrušený 20-ročný limit právomocí Federálneho rezervného systému, čím sa stali trvalými. Správcovské spoločnosti nacistických vojenských holdingov zostali počas celej vojny v Spojených štátoch. Komunikácia medzi obchodnými kruhmi Ríše a Západu, obchádzajúca politikov a bojujúce armády, sa uskutočňovala prostredníctvom Bazilejskej Banky pre medzinárodné platby (Bank for International Settlements – L. H.), ktorú vytvorili v predstihu v roku 1930.

Horeuvedené však nastalo neskôr. V októbri 1917 sa dejiny takmer skončili; písali sa ich posledné riadky. A práve v tom momente, keď dejiny uvrhli planétu do chaosu, Leninova strana „vrátila ľudstvo späť do hry“. Presunula históriu do nového cyklu a dala nám všetkým ďalšiu šancu, ktorú teraz – my sami, naši priatelia aj naši nepriatelia – naďalej využívame, pretože hra zostáva nedohraná. Na rozdiel od storočia pred nami sme však dokázali pochopiť globalizáciu plánov nepriateľov ľudskej rasy, pochopili sme deštruktívne mechanizmy ich fungovania a pripravili sme sa. A dnes vedieme tento boj, ktorého prejavom je súčasná nová svetová kríza. Uvedomujeme si hrozby a výzvy, ktorým čelíme, taktiež aj logiky a technológií na ich riešenie. Vďaka Veľkému sovietskemu projektu nie je Rusko v tejto hre outsiderom. V konfrontácii s existenčným univerzálnym zlom opäť zastávame kľúčovú pozíciu a sme to my, ku ktorým opäť vzhliadajú ostatné krajiny a národy. Hoci aj tu doma opäť dvíhajú hlavy trendy a sily pripravené na bezzásadové kompromisy, ktoré hrozia katastrofou.

Veľká októbrová revolúcia nie je len socialistickou revolúciou, naplnenou pátosom sociálnej spravodlivosti, ktorú nenávidia „mocní tohto sveta“. Predstavuje tiež národnooslobodzovaciu revolúciu, ktorá zabránila tomu, aby sa naša krajina dostala pod „železnú čižmu“ svetového otroctva. Októbrová skúsenosť zostáva na historickom stole a je dnes aktuálnejšia ako kedykoľvek predtým, pokiaľ bude pokračovať tento boj proti „ultraimperialistickému“ fenoménu fašizmu = globalizácie.

* medzinárodná hospodárska a finančná konferencia (od 10. apríla do 19. mája 1922), ktorá sa konala v talianskom Janove.

** stretnutie vo vile v Cologne: Hitler, jeho bankár von Schröder a bývalý kancelár von Papen

Krátené, v úvode mierne upravené.

Zdroj:
https://www.discred.net/2026/11/08/poslednee-slovo-v-mirovoj-istorii-ostanetsya-za-rossiej-imenno-blagodarya-velikomu-oktyabryu/  8.11.2026ň

Vladimír Pavlenko (1955), doktor politických vied, riadny člen nezávislej mimovládnej nekomerčnej Akadémie geopolitických problémov.

Preložil Ladislav Hohoš.

Dôvetok prekladateľa

Každá revolúcia sprevádzaná násilím je predmetom historického sporu. Francúzi na rozdiel od Rusov svoj štátny sviatok  la Grande Révolution naďalej oslavujú. Avšak niekoľko radikálne kritických francúzskych historikov revolúciu odsudzuje ako obrovskú kultúrnu a demografickú katastrofu, ktorá Francúzsko stiahla späť a stála životy státisícov ľudí, pričom priniesla len hospodársky úpadok (Pierre Chaunu pri príležitosti 200. výročia v roku 1989).

Historik metropolita Tichon vydal v Rusku rozšírenú knihu. Podľa neho Rusko pred februárovou revolúciou bolo jednou z popredných svetových ekonomík. Tento prevrat považuje za samovraždu veľmoci. Zastáva sa cára Nikolaja II., ktorý viedol krajinu k víťazstvu v prvej svetovej vojne. Októbrový prevrat odsudzuje ako počin emigrantov zo Švajčiarska. (Тихон (Шевкунов), митрополит,  Гибель империи. Российский урок, 2025)

Pri príležitosti 100. výročia ruskej revolúcie som napísal štúdiu „Nedokončená revolúcia a niektoré jej dôsledky“:

Experiment sociálneho inžinierstva sa však nepodaril, budovanie socializmu v izolácii jednej krajiny nemohlo byť úspešné. Reálny socializmus sa neosvedčil ani v satelitných štátov, sovietsky experiment v nevýhodných podmienkach sa pravdepodobne nebude opakovať.

Pokiaľ ide o nekapitalistickú alternatívu, ostáva ruská revolúcia nedokončenou. Stále nebolo celkom naplnené zadanie: modernizácia, t. j. europeizácia Ruska, ba čo viac, výsledok tohto procesu je dodnes otvorený. Na rozdiel od situácie pred sto rokmi táto modernizácia prebieha v podmienkach kapitalistickej ekonomiky a v urbanizovanej krajine; v jednej z veľmocí, s obrovskými ekonomickými a sociálnymi disproporciami, pretrvávajúcimi z obdobia „vojnového komunizmu“. (In: P. Dinuš a kol. Október 1917 a súčasnosť, Veda 2018)

Filozof a teológ N. A. Berďajev dospel k uzáveru, že revolúcia liberálna, resp. buržoázna bola utópiou, ktorá nezodpovedala ruským tradíciám a revolučným myšlienkam. Ruská revolúcia teda mohla byť výlučne socialistickou. Marxizmus bol prispôsobený ruským podmienkam a rusifikovaný .Marxistická mesianistická idea spätá s dejinným poslaním proletariátu, bola stotožnená s ruskou mesianistickou ideou. (Ruská idea, Praha 2003)

Rusko už nepredkladá nový projekt sociálneho inžinierstva ani novej revolúcie. Nárokuje si však exkluzivitu svojej civilizácie. Na to má dobré historické dôvody. Nechce a nebude iba dobiehať a predbiehať „nejaký vzor“.

V skratke. Lenin prekazil plány Nemcov, hoci vydal Dekrét o mieri, čo bolo v ich záujme (zaplombovaný vlak). Trockij porazil intervenciu proti boľševickej vláde (v rokoch 1918-1922), pričom zmaril plány Britov, ktorí mali záujem viac o naftu z Baku než o politické okolnosti. Doplatil na to magnát Henri Deterding a Royal Dutch Petroleum Company. Neskôr Stalin porazil Hitlera, v dôsledku čoho Briti a Amíci dočasne museli ZSSR akceptovať ako spojenca. V súčasnosti si Rusko vybojovalo svoj podiel na formovaní nového svetového poriadku. (Podobne Čína.) Znamená to, že najbližšiu budúcnosť nebude určovať výlučne jeden hegemón, ktorý by chcel unifikovať pozemskú civilizáciu na svoj obraz.

Osudovou témou pre Rusko historicky bol a bude vzťah Východ – Západ. Západný svet by mal zložiť zbrane a prijať Rusko ako brata. Takto si to predstavoval ruský modernistický básnik a románopisec Alexander Blok v roku 1918 v básni Skýti. Skýti zastupujú Rusko, ktoré stáročia chránilo Európu pred nájazdmi z Východu. (Preložil Janko Jesenský.)

Miliardy sú vás. Nás je kŕdeľ, kŕdeľ.
Skúste sa s nami merať silou!
Áno, Skýti sme! Áno, Ázijci sme s hrdým
a lačným zrakom, šikmou zrenicou!

Pre vás sú veky – pre nás jedna chvíľa.
My držali sme štít sťa verní sluhovia
medzi dvoma znepriatelenými silami –
Mongolskom a Európou!

Vy stáročia ste hľadeli na Východ,
hrabali a topili ste naše perly,
a posmievali sa, hľadajúc len vhod,
kedy z našich diel by ste si vystrelili!

Naposledy – spamätaj sa, starý svet!
Na bratskú hostinu práce a mieru,
naposledy na jasnú hostinu
volá ťa barbarská lýra!

Aktuálne vieme, že uvedená predstava sa nestane v reálnom horizonte skutočnosťou.