Kde hľadať srdce a hranice spisovateľskej etiky?

Hranice medzi tvorivou slobodou a morálnou zodpovednosťou sú v literatúre čoraz tenšie. Kým v minulosti bol autor vnímaný ako kronikár doby alebo nedotknuteľný umelec v akejsi nedostupnej veži, dnešný svet ho stavia pred zložité otázky. Kde sa začína a kde končí etika spisovateľa? Má tvorca právo obetovať pre „dobrý príbeh“ súkromie svojich blízkych alebo dokonca historickú pravdu? A kde sa končí umenie a začína kalkul?

Etika spisovateľa sa rodí v momente, keď autor zasadne k prvému prázdnemu hárku papiera alebo otvorí textový editor. Poctivý spisovateľ má morálnu povinnosť písať pravdivo v zmysle ľudskej a emocionálnej pravdy.

Zrada blízkych v mene umenia

Prvé etické trhliny sa zjavujú v momente, keď spisovateľ začne čerpať inšpiráciu zo skutočného sveta – najmä z osudov ľudí v bezprostrednom okolí. Slávny výrok hovorí, že „ak sa dostanete do rodiny spisovateľa, stanete sa materiálom“.

Kde je hranica medzi legitímnou umeleckou transformáciou reality a parazitovaním na cudzom nešťastí či zradou dôvery? Keď autor pretaví traumatický rozvod, tajomstvo priateľa alebo rodinnú tragédiu do románu, ktorý si prečítajú desaťtisíce ľudí, prekračuje etický rubikon? Argument, že všetko je len fikcia, často slúži ako alibi pre spisovateľský egocentrizmus. Etika tvorcu by mala zahŕňať vedomie, že slová majú moc reálne ublížiť žijúcim ľuďom.

Zodpovednosť k faktom a dejinám

Osobitnou kapitolou je historická fikcia a dokumentárna literatúra. Ak spisovateľ pracuje s reálnymi historickými udalosťami, jeho etika sa končí tam, kde sa začína účelová manipulácia s faktmi s cieľom šíriť propagandu alebo vyvolávať nenávisť.

Kde sa etika spisovateľa definitívne končí?

Hranica, kde sa etika spisovateľa definitívne vytráca, je lemovaná plagiátorstvom, vedomým klamstvom a cynickým komerčným kalkulom. V ére umelej inteligencie sa etickým problémom stáva aj zahlcovanie kultúrneho priestoru textami bez pridanej hodnoty.

Ak spisovateľ rezignuje na snahu o hľadanie pravdy a ponúka len čistú manipuláciu, stáva sa z neho propagandista alebo remeselník marketingu.

Spisovateľská etika nie je súborom dogmatických pravidiel zapísaných v zákone a neexistuje komisia, ktorá by udeľovala licencie na morálne písanie. Je to tekutý, ustavične sa vyvíjajúci vnútorný kompas každého autora. Vždy to bude spisovateľ, kto musí večer po dopísaní poslednej vety zhasnúť lampu, „pozrieť sa do zrkadla“ a zauvažovať, či svojím dielom svet obohatil, alebo z neho len niečo bezohľadne ubral.

Neetické správanie spisovateľov možno rozdeliť do štyroch hlavných kategórií.

1. Zrada dôvery a parazitovanie na blízkych
Ide o prípady, keď autor vezme skutočné tajomstvo, traumu alebo identitu žijúceho človeka zo svojho okolia a bez jeho súhlasu ho odhalí svetu pod rúškom „fikcie“, napríklad kauza „Bad Art Friend“ (Dawn Dorland vs. Sonya Larson) – v amerických literárnych kruhoch reálny škandál. Spisovateľka Sonya Larson použila skutočné listy svojej kolegyne (ktorá darovala obličku cudziemu človeku) a zakomponovala ich do svojej poviedky, aby dotyčnú vykreslila ako narcistickú hľadačku pozornosti.

2. Plagiátorstvo a literárne krádeže
Najčistejšia forma neetického správania – privlastnenie cudzieho textu, štruktúry alebo nosných myšlienok ako v prípade Q. R. Markhama (román Assassin of Secrets). Hneď po vydaní tejto špionážnej knihy v roku 2011 čitatelia zistili, že autor doslova skopíroval celé pasáže z klasických diel žánru (vrátane kníh o Jamesovi Bondovi od Iana Fleminga). Kniha musela byť stiahnutá z pultov a autorova kariéra sa skončila.

Vykrádanie nezávislých autorov (tzv. Romance Scammers). Častý spôsob na platformách ako Amazon Kindle. Neetickí spisovatelia vezmú úspešnú knihu menej známeho autora, mierne upravia mená a opisy ,vydajú ju pod svojím menom.

3. Literárne podvody a vymyslené biografie
Vydávanie čistej  fikcie za skutočný, prežitý príbeh (memoáre) s cieľom šokovať čitateľa a zvýšiť predaj.Misha Defonseca (kniha Prežiť s vlkmi)tvrdila, že ako malé židovské dievča prežila holokaust tak, že pešo prešla Európu a adoptovala si ju svorka vlkov. Príbeh dojal svet a bol sfilmovaný. Neskôr sa zistilo, že autorka vôbec nie je Židovka, vojnu prežila v bezpečí a celú vlčiu story si vymyslela.

4. Ohýbanie histórie a propaganda
Zneužitie autority spisovateľa na vedomé prekrúcanie historických faktov s cieľom manipulovať verejnú mienku.Účelový historický revizionizmus keď autor v historickom románe vedome očisťuje vojnových zločincov alebo naopak pripisuje vymyslené zverstvá reálnemu národu či skupine ľudí, aby v čitateľoch vyvolal politickú alebo rasovú nenávisť.

* * *

Etika spisovateľa sa končí tam, kde sa jeho ego a honba za pozornosťou postavia nad korektnosť a zodpovednosť voči odkazu iných tvorcov. Nie je definovaná paragrafmi a postmortálna ochrana osobnosti má v našom práve, žiaľ, veľa šedých zón. No o to silnejší musí byť vnútorný kompas samotného autora. Upozorňuje nás, že slová zosnulých by sme mali chrániť, nie ich vykopávať z archívov. Spisovateľ nevlastní pravdu, má jej len slúžiť.

Vydanie knihy neautorizovaných rozhovorov so zosnulou osobnosťou našej kultúry, vyvolalo v literárnej obci mnoho otázok. Ukazuje sa, že hranice spisovateľskej etiky nie sú len akademickou debatou, ale reálnym bojiskom, kde sa stretáva sloboda slova s pietou a ochranou odkazu tých, ktorí sa už nemôžu brániť. Preto z môjho hľadiska je nevyhnutné  pripraviť moderný, právne i morálne upravený Kódex etiky spisovateľov 21. storočia.

Cieľom kódexu je ochrana morálnych práv autorov, rešpektovanie daných sľubov a jasné pravidlá pri narábaní s dedičstvom zosnulých kolegov.

Umenie písať si vyžaduje talent, ale umenie zostať pritom človekom si vyžaduje charakter. Skutočne úspešný autor je ten, ktorý dokáže zaplatiť svoje účty bez toho, aby nemusel pred čitateľom sklopiť zrak.

(Uverejnené v Literárnom týždenníku 37 – 38/2026)

PhDr. Eva Sisková je predsedníčka Spolku slovenských spisovateľov