Veľkou témou posledného týždňa sa stal konflikt na Ústavnom súde (Trybunał Konstytucyjny, TK) v Poľsku. Ide o pokračovanie sporu, ktorý trvá už od roku 2015, avšak opäť sa rozhorel po roku 2023 a eskaloval v októbri 2026. Žiadna zo strán nie je ochotná vyriešiť rozpory kompromisom, pretože v súčasnej EÚ majú ústavné súdy posledné slovo v zásadných otázkach. Súčasne tu však upadá princíp nezávislosti súdnictva a celkovo platí, že moc tvorí právo.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Vývoj v Poľsku od roku 2015
Nová vláda verzus sudcovia
Európsky rozmer sporu
Nezávislosť a legitimita sudcov
Vývoj v Poľsku od roku 2015
Ako je známe, poľský spor o TK sa rozhorel ešte v roku 2015. Dňa 25. októbra 2015 totiž v parlamentných voľbách zvíťazila národno-konzervatívna strana Právo a spravodlivosť (PiS). Ešte pred voľbami však odchádzajúci parlament, v ktorom dominovala Občianska platforma (PO) Ewy Kopaczovej a Donalda Tuska, zvolil päť nových sudcov TK s vedomím, že mandát sudcov sa skončí až po voľbách. PO si takto zjavne chcela zabezpečiť dominanciu na TK i po očakávanej volebnej porážke. Predstavitelia strany PiS si však boli daného riziká vedomí a tak prezident Andrzej Duda, tiež pôvodne zo strany PiS, ich sľub neprijal. Neskôr poľský TK rozhodol, že voľba prvých troch bola zákonná, pretože išlo o miesta, ktoré sa uvoľnili ešte počas funkčného obdobia starého Sejmu, zatiaľ čo voľba ďalších dvoch už nie, pretože ich miesta sa mali uvoľniť až počas nového funkčného obdobia Sejmu. Tak či onak, keďže prísahu sudcov prezident neprijal, neujali sa funkcie a naopak, po zmene väčšiny v parlamente zvolila strana PiS 2. decembra 2015 piatich nových členov TK. Prezident Duda od nich prijal sľub a to veľmi rýchlo, ešte v noci z 2. na 3. decembra 2015.
S tým sa zasa nezmierili PO a spol., ktorí začali používať pojem „sudcovia-dubléri“ pre osoby zvolené na miesta, ktoré podľa ich interpretácie boli už predtým riadne obsadené. Po prevzatí moci prijala PiS niekoľko zákonov, ktoré zmenili pravidlá fungovania TK, od poradia prerokúvania vecí až po právomoci predsedu TK. V roku 2016 sa predsedníčkou TK stala Julia Przyłębska, blízka vládnej strane PiS. PiS však pokračovala v zmenách súdnej moci a to aj v Národnej rade súdnictva (Krajowa Rada Sądownictwa, KRS), na Najvyššom súde či na všeobecných súdoch. Je pravdepodobné, že aj cieľom týchto zmien bolo posilnenie vplyvu politikov PiS v súdnictve a tiež o posilnenie jeho konzervatívneho charakteru – ten sa prejavil napr. pri rozhodovaní o otázke interrupcií v roku 2020. Proti uvedeným trendom sa však objavil odpor nielen zo strany poľskej opozície, ale aj od orgánov rady Európy či z EÚ. Európska komisia dokonca začala v roku 2017 voči Poľsku konanie na ochranu právneho štátu podľa článku 7 Zmluvy o EÚ, ktorý sa používa v prípade vážneho rizika porušenia základných hodnôt EÚ. Do konfliktu s EÚ však vstúpil aj samotný TK, keď v roku 2021 rozhodoval o vzťahu poľského práva a práva EÚ. Prišiel pritom k záveru, že niektoré ustanovenia práva EÚ sú v rozpore s poľskou ústavou, pokiaľ sa vykladajú spôsobom, ktorý umožňuje európskym inštitúciám zasahovať do poľského súdnictva nad rámec prenesených právomocí.
Nová vláda verzus sudcovia
Situácia sa veľmi významne zmenila po roku 2023, keď v parlamentných voľbách uspela opozícia vedená Donaldom Tuskom a Občianskou koalíciou (KO), ktorej súčasťou bola i strana PO. Nová vláda sa rozhodla uskutočniť veľmi zásadné reformy práve v oblasti súdnej moci, a to nielen v TK, ale napr. aj v KRS, pričom neustále deklarovala zámer obnoviť právny štát v Poľsku. Vznikalo však podozrenie, že si chce dané orgány predovšetkým podrobiť. Hlavným iniciátorom zmien sa stal minister spravodlivosti Adam Bodnar. Ešte v decembri 2023 začala výkonná moc zverejňovať v úradnom vestníku rozhodnutia TK s poznámkou, že rozhodnutie bolo vydané pri účasti neoprávnených osôb na rozhodovaní. Uvádzanie podobných poznámok bolo ústavne sporné, keďže na to neexistovala zákonná báza. Nič to však nemenilo na právoplatnosti rozhodnutí, keďže tá vznikala už vyhlásením, nie publikáciou. Dňa 6. marca 2024 zasa prijali poslanci Sejmu uznesenie o „odstránení následkov krízy“ okolo TK. Sejm sa začal vyjadrovať k rozhodovacej činnosti TK, pričom vyslovil, že z jeho strany nejde o „rozhodnutia“ v zmysle ústavy. To by sa však mohlo stať nebezpečným precedensom, ktorý by mohla i do budúcna využívať akákoľvek politická väčšina, ak by nesúhlasila s TK. Súčasne s kritikou sa v Sejme objavili aj návrhy právnych zmien na riešenie krízy okolo TK. Objavil sa nový návrh zákona o ústavnom súde, ako aj návrh zmien a doplnení ústavy, ktoré neboli úspešné. Celkovo možno konštatovať, že úsilie ministra Bodnara voči súdnej moci neuspelo a aj preto on sám v júli 2025 skončil vo funkcii. Novým ministrom sa stal Waldemar Żurek.
Do ďalšej fázy sa spor dostal dňa 13. marca 2026, keď Sejm zvolil šesť nových sudcov, ale prezident Nawrocki odmietol prijať prísahu od štyroch z nich. V nasledujúcich mesiacoch zvolil Sejm ďalších dvoch sudcov, ale prezident od nich opäť odmietol prijať prísahu. Títo sudcovia následne vykonali akt prísahy v Sejme a zaslali ju prezidentovi. Dňa 30. októbra 2026 daní sudcovia vstúpili do budovy TK za asistencie polície a jedna z nich, sudkyňa Anna Korvin-Piotrovska na mesiac pozastavila výkon funkcie predsedu TK Bogdana Święczkowského a popdredsedu TK Bartolomeja Sochańského. Sudkyňa argumentovala zákonom o organizácii Ústavného súdu, ktorý určuje, že ak predseda ani podpredseda nemôžu vykonávať funkciu, zastupuje ich sudca s najdlhšou právnou a profesionálnou praxou. Obaja dotknutí sudcovia ale spochybnili príkazy Anny Korvin-Piotrovskej a pred budovou TK vo Varšave prišlo k protestom a policajným zásahom. Od toho momentu sa dá na TK hovoriť o „dvojvládí“. Na celej záležitosti je však najhoršie, že Tuskova vláda sa pokúsila inštalovať „svojich sudcov“ s použitím polície. To viedlo i k známemu návratu prezidenta Nawrockého do Varšavy v noci z 30. na 31. októbra. Na TK však naďalej pretrváva „dvojvládie“, neexistuje jednotný pohľad na to, ktoré osoby sú sudcami TK, ani na to, kto je predsedom TK. „Dvojvládie“ už pritom zasiahlo aj ďalšie ústavné inštitúcie v Poľsku a do budúcna hrozí oveľa vážnejším konfliktom.
Európsky rozmer sporu
Pre porovnanie, aj na Slovensku v minulosti existovali spory medzi vládou Roberta Fica a prezidentom Andrejom Kiskom o zloženie Ústavného súdu SR (ÚS SR), našťastie sa však riešili pokojnejšími prostriedkami. Tento spor nebol úplne rovnaký ako v súčasnom Poľsku, v mnohom sa naň však podobal. Ako je známe, v roku 2014 navrhla Národná Rada SR prezidentovi šesť kandidátov na ÚS SR, prezident však vymenoval iba jednu sudkyňu namiesto ústavou požadovaných troch. Na svojej pozícii zotrvával celé roky aj potom, čo Ústavný súd SR (III. ÚS 571/2014), ako aj Benátska komisia skonštatovali, že svojím konaním porušil práva kandidátov a je povinný vymenovať polovicu z nich. Skúsme si predstaviť, že by NR SR v tejto situácii nahradila akt prezidenta Andreja Kisku svojím aktom a vstup takto kreovaných sudcov do budovy ÚS SR by si vynútila za asistencie polície. Je pravdepodobné, že nová moc by po roku 2020 prestala takto vymenovaných sudcov ÚS SR uznávať a odmietala by ich rozhodovaciu činnosť. Je preto dobré, že NR SR a vláda v tomto období prejavila trpezlivosť a nepokúšala sa presadzovať svoju vôľu za použitia polície.
Veľmi zaujímavé je však stanovisko Európskej komisie, ktorá pri spore o ústavný súd vo vzťahu k prezidentovi Andrejovi Kiskovi mlčala, ale v Poľsku sa jednoznačne postavila proti prezidentovi Karolovi Nawrockému. Hlavným dôvodom, pre ktorý sa Európska komisia a spol. tak silno angažujú práve v konflikte o poľský TK, je zrejme ich vlastný záujem. V súčasnej Európe sa z ústavných súdov stali centrá moci, ktoré môžu mať posledné slovo v mnohých kľúčových mocenských otázkach. Platí to najmä pre EÚ samotnú, kde sa vláda prostredníctvom Súdneho dvora EÚ (SD EÚ) stala normalitou. Existujú podozrenia, že Súdny dvor EÚ, ako aj Európsky súd pre ľudské práva (orgán Rady Európy) sa určitým silám podarilo ovládnuť prostredníctvom neslávne známeho „pochodu inštitúciami“, keď na miesta sudcov dosadzovali svojich nominantov. Brusel, Berlín a ich spojenci tiež dobre vedia, že pre budúcnosť centralizácie EÚ sú kľúčové priaznivo naklonené ústavné súdy národných štátov, keďže na rozdiel od konca 20. storočia medzi vládami členských štátov neexistuje vôľa súhlasiť s nemeckými integračnými cieľmi. Viaceré členské štáty sa voči silnejšej centralizácii dlhodobo bránia a nechcú súhlasiť so zmenami základných zmlúv, najmä v otázke práva veta.
Poľsko už zažilo, ako inštitúcie EÚ proti odporcom používajú nátlak a aj hrozbu odnímania finančných prostriedkov z rôznych fondov. V danej situácii je pre členské štáty veľmi ťažké vzdorovať Bruselu a ich najsilnejším nástrojom obrany je ústavné súdnictvo, ktoré môže vymedziť hranice pre rozhodovaciu činnosť SD EÚ. Cesta k silnejšej centralizácii nad členskými štátmi preto vedie prostredníctvom kontroly nad ich ústavnými súdmi a práve poľský TK je v tejto téme zásadnou prekážkou. Postavenie poľského TK umocňuje i fakt, že sa kriticky vyjadruje k ľudsko-právnym témam, ktoré otvárajú práve inštitúcie EÚ. Pritom táto agenda sa stala i jedným z hlavných nástrojov, ako sa v EÚ koncentruje politická moc. Aj z daného dôvodu sa z TK postupne stalo veľmi významné centrum riešenia sporov o otázky suverenity, ktoré rezonujú medzi Varšavou a Bruselom. Uvedená úloha TK v politickom boji bola tiež jedným z hlavných dôvodov, pre ktoré sa otázka obsadenia sudcovských miest stala základom širšieho ústavného konfliktu v krajine. Na TK sa dnes bojuje nielen o nezávislosť súdnictva, ale aj o podstatu vzťahu Poľska a EÚ.
Nezávislosť a legitimita sudcov
Konflikt o TK v Poľsku predstavuje zásadný zlom aj v otázke nezávislosti súdnictva. Princíp nezávislosti súdnictva znamená predovšetkým nezávislosť od iných mocí, najmä výkonnej moci, ale po tom, čo sa stalo v posledných dňoch vo Varšave, utrpel tento princíp veľkú ujmu. Každý zo sudcov TK sa nutne musel postaviť na určitú stranu sporu a tým sa fakticky prikloniť ku konkrétnej politickej sile: buď akceptovať alebo odmietnuť postup z 30. októbra. A všetci títo sudcovia už budú vo verejnosti zrejme vnímaní ako súčasť jedného alebo druhého tábora. Ešte viac by to platilo, ak by sa rozbehlo trestné konanie voči predsedovi TK. TK pritom môže čoskoro zohrať dôležitú úlohu pri mocenských sporoch v Poľsku, napr. ak bude rozhodovať o budúcich parlamentných voľbách. Hoci je skoro na nejaké prognózy volieb 2027, existuje veľká šanca, že ich súčasná vláda prehrá, a preto by mohla hľadať dôvody, pre ktoré voľby spochybniť. Dôvodom by mohlo byť napr. „ruské zasahovanie“. Vzhľadom na to, že obe poľské strany sporu sú silno protiruské, išlo by o pochybné tvrdenie, ale faktom je, že obvinenia z ruského zasahovania použil Donald Tusk i pri súčasnom spore o zloženie TK. Podobne platí, že ak by sa vláda rozhodla vyhlásiť mimoriadnu situáciu, napr. vojnový stav, mohla by fakticky zrealizovať i odklad volieb, a aj v tejto otázke by mal posledné slovo práve TK. Práve tu by však s jeho rozhodnutím nemusela druhá strana súhlasiť a spor o osud budúcich volieb by mohol viesť v konečnom dôsledku až k občianskej vojne.
Aj v Poľsku si mnohí uvedomujú, že bez zásadnej zmeny nezíska TK pozíciu nadstraníckeho orgánu ochrany ústavnosti, ale bude vnímaný ako mocenský nástroj na presadzovanie vôle určitej časti politického spektra. Po strate predstavy o nezávislosti TK sa ako najlepšia možnosť riešenia črtá zmena ústavnej úpravy. Preto sa objavila napr. iniciatíva poslancov strany PSL na reset TK. Zjednodušene povedané, Sejm by mal trojpätinovou väčšinou konštatovať nefunkčnosť orgánu a potom rovnakou väčšinou zvoliť úplne nový 15-členný TK, ktorého súčasťou by už neboli sudcovia, ktorí vystupovali v doterajších sporoch. To je ale veľmi riskantné, pretože daní sudcovia TK by sa mohli domáhať pokračovania výkonu svojej funkcie. Navyše, obavy o politické ovládnutie súdu by ani pri takomto resete nezmizli. Zdá sa tiež, že pre Donalda Tuska ani pre opozíciu to zatiaľ nie je prijateľné riešenie.
Súčasná situácia je však riešiteľná aj iným spôsobom. Pri zmene ústavy by sa nový TK mohol kreovať napr. prostredníctvom priamych volieb sudcov TK, na ktorých by zúčastnili i sporní sudcovia. Legitimitu odvodzovanú od ideálu o nezávislom ochrancovi ústavy by potom nahradila demokratická legitimita odvodená z priamych volieb, ktorá má ešte stále značnú autoritu vo verejnosti. Je zrejmé, že v prípade volieb do poľského TK by sudcovia kandidovali s podporou jedného alebo druhého tábora, avšak aj dnes je už pomerne dobre známe, do ktorého tábora jednotliví sudcovia patria. Volebné procesy sudcov najvyšších súdov pritom poznáme z viacerých krajín Latinskej Ameriky, napr. z Mexika či Bolívie, kde sa tieto procedúry tiež objavili kvôli strate dôvery v nezávislosť a nestrannosť sudcov. Teoreticky by neúspešní sudcovia mohli spochybniť i výsledky volebných procesov do TK, avšak vytváranie dominujúcej väčšiny na súde by sa dialo aspoň transparentne a demokraticky. A verejnosť by výsledky volieb aj s víťazstvom neželaných kandidátov akceptovala zrejme ľahšie než to, čo vníma ako zákulisné dohody alebo dokonca ako „prevrat“ pri presadzovaní politických spojencov do funkcie sudcov TK. Pochopiteľne, prípadné priame voľby sudcov TK by mali aj svoje negatíva, ale mohli by byť súčasne nástrojom, ktorý situáciu v Poľsku aspoň sčasti upokojí.
Dávame do pozornosti záujemcom o účasť na stretnutí Klubu Nového slova 11. novembra 2026, ktorého hosťom bude práve doc. JUDr. Branislav Fábry. Téma: Ústavný súd a právny štát v Poľsku.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008