Keď moc deformuje človeka

Rada pozorujem ľudí. Nie iba to, čo hovoria, ale najmä to, čo sa za ich slovami skrýva. Zaujímajú ma premeny človeka, jeho slabosti, ambície, túžby i chvíle, keď sa začne vzďaľovať od vlastných ideálov.

A slovenská politika mi na takéto pozorovanie poskytuje neobyčajne veľa podnetov.

Občas premýšľam nad tým, čo sa vlastne stane s človekom, keď sa dostane do vysokej funkcie. Ešte včera hovoril o občanoch, o spravodlivosti, o službe spoločnosti. Dnes sedí v pohodlnom kresle, obklopený ľuďmi, ktorí mu prinášajú informácie, tlieskajú jeho rozhodnutiam a často mu radšej nepovedia nepríjemnú pravdu.

A tak sa pomaly mení…

Nie vždy naraz. Niekedy celkom nenápadne. Zmení sa tón hlasu, spôsob komunikácie, vzťah ku kritike. Z človeka, ktorý kedysi žiadal odpovede, sa stáva človek, ktorý sa odpovediam vyhýba. Z toho, kto sľuboval dialóg, sa môže stať ten, kto chce mať posledné slovo.

Samozrejme, nie každý politik podľahne moci. Práve preto je dôležité všímať si konkrétne činy, nie iba sľuby a dojmy.

Na slovenskej politickej scéne ma však znepokojuje najmä to, ako ľahko sa verejná diskusia dokáže zmeniť na osobné útoky, vzájomné obviňovanie a zápas o to, kto koho prehluší. Namiesto pokojného vysvetľovania rozhodnutí často sledujeme súboj slov, v ktorom sa stráca podstata veci.

A občan? Ten zostáva uprostred.

Počúva sľuby, sleduje hádky a premýšľa, či si tí, ktorým zveril svoju dôveru, ešte pamätajú na každodenný život obyčajných ľudí. Na ich starosti, obavy, nádeje a potrebu žiť v krajine, kde sa slušnosť nepovažuje za slabosť.

Ako spisovateľka sa pýtam: Kedy sa z verejnej služby stáva osobná prestíž? Kedy sa z presvedčenia stáva tvrdohlavosť a z politickej zodpovednosti obrana vlastného postavenia?

Možno najväčším nebezpečenstvom moci nie je to, že človeku dá priveľa možností. Možno je ním to, že mu postupne vezme schopnosť pochybovať o sebe.

Človek, ktorý už nepripúšťa vlastný omyl, prestáva rásť. Človek, ktorý nepočúva kritiku, stráca kontakt s realitou. A politik, ktorý zabudne, že funkcia je dočasná, môže nadobudnúť pocit, že mu patrí aj úcta, ktorú si musí každý deň znovu zaslúžiť.

S rastúcim vplyvom prichádza neraz ruka v ruke paranoja a izolácia. Keď človek dosiahne vrchol, začne ho obklopovať murivo z pritakávačov. Stratí kontakt s realitou a prepadne ilúzii vlastnej neomylnosti. Každá kritika sa v jeho očiach stáva zradou, každý spojenec potenciálnym nepriateľom. Výsledkom je totálna osamelosť v zlatej klietke úspechu, kde je človek paralyzovaný strachom, že o svoj vplyv príde.

Nechcem byť sudcom politikov. Som spisovateľka. Mojou úlohou je klásť otázky, pozorovať a pomenúvať javy, ktoré by sme si nemali prestať všímať.

Pretože moc nie je charakter. Je iba skúškou charakteru.

Pre nás je skutočným vrcholom potom epilóg takéhoto príbehu. V ňom by nemalo chýbať zrkadlo minulosti – moment, kedy si čitateľ (alebo samotná postava) uvedomí obrovskú priepasť medzi tým, kým človek bol na začiatku a akou chladnou troskou sa stal na konci, hoci drží v rukách všetku moc sveta.

A dejiny nám opakovane pripomínajú, že človeka nepoznáme celkom vtedy, keď o niečom sníva, ale až vtedy, keď dostane možnosť rozhodovať o druhých.

Ako zobraziť deformáciu v literatúre?

Pre spisovateľov je táto premena zlatou baňou dramatických situácií. Premena hrdinu na tyrana (alebo chladného technokrata) je najpôsobivejšia vtedy, keď je plazivá. Najlepšie príbehy neukazujú zmenu zo dňa na deň. Ukazujú drobné, na pohľad bezvýznamné kompromisy s vlastným svedomím.

Možno by sa tí naši politici mali občas na chvíľu vzdialiť od svojich funkcií a položiť si jednoduchú otázku: Som ešte tým človekom, ktorým som bol, keď som po dôvere občanov iba túžil?

Pre mňa je totiž skutočnou veľkosťou politika nie výška jeho funkcie, počet jeho prejavov ani hlasitosť jeho slov.

Je ňou schopnosť zostať človekom.

Eva Sisková, predsedníčka Spolku slovenských spisovateľov

(Vyšlo v Literárnom týždenníku 35 – 36/2026)