Hlavnou témou jesene v Európe sú protesty vo Francúzsku, ktoré sa postupne rozšírili aj do ďalších štátov EÚ. Pôvodne išlo o výsledok rozsiahlej nespokojnosti študentov kvôli nedostatku učiteľov a zlej infraštruktúre na verejných stredných školách, k študentom sa však postupne pridali aj ďalšie skupiny obyvateľov, ktoré poukazujú na dlhodobé problémy fungovania nielen Francúzska, ale aj ďalších krajín.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Protesty vo Francúzsku
Oligarchická forma vlády
Mládež bez perspektívy
Nová spoločenská zmluva?
Protesty vo Francúzsku
Protesty študentov vo Francúzsku sa začali už 18. septembra 2026 kvôli zanedbaným pomerom na verejných stredných školách, nedostatku učiteľov, spôsobu prijímania na vysoké školy či ďalším závažným problémom, ktoré v oblasti vzdelávania rezonujú. V októbri protesty prerástli do celonárodných demonštrácií, na ktorých sa zúčastnili aj odborári či ďalšie skupiny obyvateľov. Časť protestujúcich sa však zapojila do násilných akcií, a do stretov s políciou, čo viedlo k policajnému násiliu, a to aj voči pokojne protestujúcim. Paradoxne, keby sa podobné násilie objavilo napr. niekde v Srbsku, francúzska vláda i Európska komisia by určite ostro protestovali proti autoritárskemu prístupu tamojších štátnych orgánov. V prípade násilného potláčania francúzskych protestov však Európska komisia mlčí, podobne ako keď francúzska vláda vytvára tlak na sociálne siete. Nejde však o nič nové, Európska komisia mlčala aj pri potláčaní „Hnutia žltých viest“, obrovskej vlny protestov z rokov 2018 – 2019, teda zo začiatku vlády prezidenta Emanuela Macrona. Protesty proti jeho politike ale pokračovali aj v ďalších rokoch, stačí si spomenúť na masívne demonštrácie voči dôchodkovej reforme z roku 2023 alebo hnutie „Bloquons tout“ (Zbalokujeme všetko) z roku 2025. Demonštrácie a aj násilie časti protestujúcich v súčasnom Francúzsku sú tak z veľkej časti pokračovaním frustrácie, ktorá sa hromadila počas celej Macronovej éry i predtým. Paradoxne, prezidentovi na istý čas pomohli pandémia Covid-19 a vojna na Ukrajina, pretože práve nimi mohol vysvetľovať vlastné neúspechy. Zvlášť v prezidentských voľbách 2022 sa všetko protiruské dalo využiť voči Marine Le Penovej.
Na nedávne protesty však reagovali aj rôzne politické sily. Francúzsko je v zásade rozdelené na tri nezmieriteľné tábory: ľavicové hnutie Nepoddajné Francúzsko (Jean-Luc Mélenchon), pravicové hnutie Národné združenie (Marine Le Penová) a zástancovia status quo pod vedením Emmanuela Macrona. Keďže na demonštráciách dominovali podporovatelia ľavice, najviac sa očakávali vyjadrenia Jean-Luca Mélenchona. On sám predložil niekoľko sporných návrhov, ale bez jasnej vízie, ako by sa dali implementovať. Súčasne sa však ocitol v zložitej situácii: ako líder ľavice sa za demonštrantov postavil, bolo mu ale jasné, že násilím najmä zo strany demonštrantov stráca ten stred politického spektra, ktorý si násilie neželá a práve to môže rozhodovať v prezidentských voľbách na jar 2027. Na protesty reagovala aj hlavná favoritka daných volieb Marine Le Penová: tá sa pokúsila protesty využiť na kritiku prisťahovalcov a vyzvala na obnovenie práva a poriadku akýmikoľvek potrebnými prostriedkami. Úplne najhoršie však reagovali vládnuce sily na čele s Emmanuelom Macronom, ktorý sa najprv nepresvedčivo pokúsil vyjadriť porozumenie pre nespokojných protestujúcich, aby nakoniec obvinil ultraľavicové skupiny, že chcú zvrhnúť republiku. Korunu všetkému nasadil, keď počas najhorúcejšej fázy protestov odišiel z Francúzska na zahraničnú cestu.
Oligarchická forma vlády
Emmanuel Macron už od zvolenia v roku 2017 vystupoval ako liberálny prezident s úplne novým programom. Snažil sa pritom vymedziť voči svojim predchodcom z tradičnej konzervatívnej pravice (Nicolas Sarkozy) či tradičnej ľavice (Francois Hollande). V skutočnosti však pochádzal z bankárskeho prostredia, bol kandidátom finančnej oligarchie a svoje pohŕdanie obyčajnými Francúzmi často nedokázal ani dobre skrývať. Známy je jeho výrok, v ktorom označil Francúzov za „Galov, ktorí sa bránia zmenám“, teda za akúsi obdobu slovenských „postsedliakov“. Hneď od nástupu však začal s významnými reformami: zrušil daň z majetku, zaviedol rovnú daň a tiež aj množstvo daňových úľav pre bohatých. To všetko malo vytvárať pracovné miesta. Uvedený efekt sa však zjavne nedostavil, naopak, pokles daňových príjmov predstavoval problém z hľadiska verejných financií. Ten sa stal vážnou výzvou najmä počas jeho druhého funkčného obdobia. Rozpočtové problémy potom riešil presunom daňového zaťaženia na nepriame dane, ktoré postihli hlavne chudobných. Prezident tiež sprísnil pravidlá poberania dávok v nezamestnanosti, znížil platby zo zdravotného poistenia a nakoniec uskutočnil dôchodkovú reformu, pri ktorej zvýšil vek odchodu do dôchodku.
V druhom funkčnom období sa však Emanuel Macron musel stále viac vyrovnávať so všeobecnou nespokojnosťou, kvôli ktorej žiadny z posledných francúzskych premiérov nedokázal efektívne presadzovať svoj politický program. Od roku 2024 sa vystriedali už štyria… Silám vedeným prezidentom Macronom nepomohli ani parlamentné voľby v roku 2024, ktoré vyhrala ľavica a Francúzsko sa následne rozdelilo na vyššie uvedené tri nezmieriteľné tábory bez jasnej parlamentnej väčšiny. Kvôli tomu sa v posledných rokoch využívajú mimoriadne ústavné mechanizmy a aj vo februári 2026 presadil premiér Sébastien Lecornu štátny rozpočet na rok 2026 bez priameho hlasovania poslancov len vďaka využitiu mimoriadnych ustanovení v čl. 49.3 ústavy. Mimochodom, v tomto štátnom rozpočte sa počítalo aj s ďalšími škrtmi v rezorte školstva. Podobné autoritárske rozhodovanie však už dávno nepredstavuje vo Francúzsku výnimku, ale skôr pravidlo. Stačí si spomenúť na dôchodkovú reformu z roku 2023, ktorá bola zavedená bez dostatočnej demokratickej legitimity od parlamentu a proti vôli verejnosti, pričom Ústavná rada odmietla dokonca i požiadavku na referendum o tejto téme. Popri tom všetkom sa Francúzi museli ešte vysporiadať so stále menej populárnou podporou Ukrajiny, ktorá tiež vedie k zvyšovaniu životných nákladov v krajine.
Mládež bez perspektívy
Dôsledky tejto politiky pociťujú najmä mladí ľudia, ktorí sa cítia opomenutí a zbavení lepšej perspektívy. Štát, ktorý dlhodobo preukazuje, že nedokáže riešiť problémy študentov či ďalších skupín osôb v zložitej situácii, by pritom nemal byť prekvapený, že v určitom okamihu povstanú. A ak sa aj štátu podarí protesty v roku 2026 potlačiť, je len otázkou času, kedy vypuknú ďalšie. Takmer desať rokov neoliberálnych reforiem Emmanuela Macrona ekonomickú situáciu Francúzska vôbec nezlepšilo, naopak, situácia (nielen) mladej generácie sa zhoršila. Mladí však majú veľmi často pocit, že ich spoločnosť nepotrebuje a stratili možnosti vytvárať si život vlastnou prácou a úsilím. V súčasnom Francúzsku sa im núkajú zväčša iba neisté a nestabilné zamestnania, ktoré vyžadujú flexibilitu a osobnú zodpovednosť, ale nevytvárajú materiálnu základňu pre nezávislý život. Vlastný byt alebo stabilné zamestnanie, čo bolo typické pre 2. polovicu 20. storočia, sa stali často úplne nedostupnými. Zodpovednosť za to sa však nedá presunúť na generáciu, ktorá dnes protestuje.
S touto nespokojnosťou korešpondujú aj témy, na ktoré sa protestujúci zameriavajú. Parížska mládež na jednej strane vidí obrovskú koncentráciu bohatstva v luxusných centrách, ale súčasne i rozpadávajúcu sa verejnú infraštruktúru. Stačí si len vyskúšať jazdu zanedbaným parížskym metrom… Častým objektom násilných protestov sú práve preto symboly nespravodlivého rozdelenia majetku, napr. obchody s luxusným tovarom. Veľká časť protestov je aj reakciou na štrukturálny problém porušovania sociálnych práv vo Francúzsku. Štát svojich občanov totiž prestal chrániť pred malou skupinou oligarchie, ktorá sa snaží čo najviac obohatiť na ich úkor. Cítiť to napr. v bytovej otázke: keď bohatí investori odkúpili byty v Paríži a zvýšili nájomné, čím sa byty stali neprístupnými pre veľkú časť (nielen) mladej generácie a štát nedokázal zareagovať. V dôsledku tzv. rozpočtovej disciplíny a úsporných politík prezidenta sa zasa urýchlil rozpad verejných služieb, od pošty po hromadnú dopravu, a to opäť postihlo práve tých chudobnejších. Ich sa rovnako týka aj pokles zamestnanosti v priemysle a ďalších sektoroch. Navyše, štát v mene údajnej ekonomickej súťaže naďalej podporuje koncentráciu bohatstva v rukách nemnohých, ktorí sa okrem toho vedia vyhnúť daňovej povinnosti prostredníctvom daňovej „optimalizácie“ a daňových rajov.
Nová spoločenská zmluva
Ukazuje sa, že hlavným problémom Francúzska i ďalších krajín EÚ je súčasný politický a ekonomický model. Obyvatelia týchto štátov majú síce podľa ústavy a zákonov svoje práva, realita je ale odlišná. Základné práva od slobody prejavu a zhromažďovania až po sociálne práva sú len floskulou, ktorú súčasné oligarchické režimy v EÚ zo zotrvačnosti prebrali od úspešných štátov konca 20. storočia. Rovnako je v súčasnosti nepodstatná demokratická vôľa väčšiny, ktorú nahradzujú vládnuci politici svojou vôľou, pričom ju maskujú ako vôľu zástupcov občanov. Navyše, problémy sa neriešia demokratickými nástrojmi, ale potláčaním odlišných názorov a ich obviňovaním z toho, že sú „agenti Moskvy“. Treba si otvorene priznať, že model 2. polovice 20. storočia, založený na ideách demokratického právneho štátu a sociálne orientovanej trhovej ekonomiky už prestal v EÚ existovať. Celkovo, spoločenský konsenzus v západnej Európe bol po druhej svetovej vojne založený na prísľube, že ďalšie generácie budú žiť lepšie a slobodnejšie ako tie predchádzajúce. Hoci aj nová generácia vyrastala s týmto prísľubom, ocitá sa v situácii, že vládnuce elity jej už negarantujú ani dostupné bývanie, ani sociálne zabezpečenie a dokonca ani základné práva, na aké boli ľudia v minulosti zvyknutí.
Práve preto je potrebné, aby prišlo k zásadnej inovácii politického konsenzu a štáty Európy dosiahli novú spoločenskú zmluvu, ktorá poskytne perspektívu nielen tým najbohatším. Je potrebné obnoviť pocit spravodlivosti, ktorý bol základom západo-európskeho politického a ekonomického modelu v 2. polovici 20. storočia a ktorý už v súčasnosti vymizol. Jeho predpokladom je pritom odstránenie súčasného neofeudálneho modelu, v ktorom najbohatší neplatia dane a prenášajú bremeno výdavkov štátu na tých ostatných. Je zrejmé, že práve štáty, ktoré prešli neoliberálnymi reformami z prelomu tisícročí, nedokázali zvládnuť výzvy 21. storočia tak dobre ako tí, ktorí sa tomuto procesu vyhli. Príkladom môže byť fakt, že tam, kde sa na začiatku 21. storočia kvôli reforme zdravotníctva zrušili „neefektívne“ infekčné oddelenia, boli na pandémiu Covid-19 pripravení oveľa horšie než tí, ktorí si tieto „neefektívne“ oddelenia zachovali.
Na záver možno konštatovať, že predpokladom novej stability vo Francúzsku či inde v Európe by mala byť nová spoločenská zmluva s posilnením úlohy štátu, najmä vo vzťahu k mocnej nadnárodnej oligarchii. Štátne inštitúcie, ktoré historicky vznikli, sú totiž výsledkom konkrétnych skúseností, a nemožno ich odstraňovať len v záujme ideológie „zoštíhľovania“ štátu, ktorá v konečnom dôsledku pomáha tým najbohatším. Naopak, príklad si treba brať z krajín, ktoré neprijali neoliberálnu ideológiu, a v 21. storočí dosiahli oveľa viac než štáty Západu. Treba študovať aj odlišné predstavy o úlohe štátu v ekonomike, napr. v Číne. Tá sa totiž nevydala západnou cestou reforiem a dnes zažíva úspechy, vďaka ktorým predbieha štáty strednej a východnej Európy. Na konci minulého tisícročia mala pritom Európa pred Čínou obrovský náskok, ktorý sa vytváral počas niekoľkých storočí, v súčasnosti to však prestáva platiť a mladí Číňania cítia, že majú lepšiu perspektívu než mladí obyvatelia EÚ. Je preto potrebné prekonať našu európsku aroganciu a miesto poučovania zvyšku sveta o tom, ako si má riadiť svoje vnútorné záležitosti, treba začať odstraňovať príčiny, pre ktoré v porovnaní s nimi strácame šance na lepšiu budúcnosť.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008