… vraj priority partnerstva Stredná Ázia – Spojené štáty
Prílet M. Rubia s manželkou do Samarkandu. Foto: www.mfa.gov.uz
V podvečer 18. októbra 2026 miestneho času priletel svojím veľkým špeciálom do historického mesta Samarkand, dnes v Uzbekistane, Marco Rubio, štátny tajomník Spojených štátov (definovaný aj ako minister zahraničných vecí Spojených štátov). Na letisku ho vítala Saida Mirzijajevova (pre poriadok – dcéra uzbeckého prezidenta).
Marco Rubio prišiel do starobylého Samarkandu (ide o prvú návštevu Uzbekistanu a navyše s manželkou – čo je vážny protokolárny signál) z dvoch oficiálnych dôvodov:
- účasť na ministerskom summite SA5+1, v danom prípade Stredná Ázia + Spojené štáty;
- účasť na druhom zasadnutí Americko-uzbeckej obchodnej a investičnej rady[1].
Tým tretím (a nepísaným dôvodom) je, že Washington sa nechce zmieriť, napriek tomu že dostáva na pampersky na Ukrajine či v okolí Hormuzského prielivu, s geopolitickou realitou v regióne a neustále sa snaží hrať v priestore prvé husle. A niektorí lídri krajín Strednej Ázie sa snažia sedieť na dvoch(troch) stoličkách.
Ako sa patrí, keď priletí „Amerikán, resp. Amerikánec“, pozvanie hostiteľa, uzbeckého ministra zahraničných vecí Bachtiora Saidova prijali a summitu S5 + Spojené štáty sa zúčastnili: Muchtar Tleuberdy, Žeenbek Kulubajev, Sirodžidinn Murchidin a Rašid Mederow. Teda ministri zahraničných vecí Kazachstanu, Kirgizska, Tadžikistanu a Turkménska.
Ministri zahraničných vecí krajín Strednej Ázie v Samarkande. M. Rubio, v strede, a hostiteľ B. Saidov, po pravici M. Rubia. Foto: www.mfa.gov.uz
Pre korektnosť treba povedať, že tento ministerský summit je pokračovaním, resp. rozpracovaním záverov summitu SA5 + Spojené štáty na úrovni hláv štátov, ktorý sa konal 6. novembra 2025 vo Washingtone[2].
Na záver ministerského summitu SA5+Spojené štáty v Samarkande ministri podpísali spoločné vyhlásenie, ktoré má názov: SA5 + 1: Historické partnerstvo, prosperujúca budúcnosť[3].
Dokument je vo verejnom priestore dostupný len v anglojazyčnom variante pod názvom CA5 + 1: Historic Partnership, Properrous Future. A to je zaujímavé, pretože v rámci Strednej Ázie ministri, ale aj jej lídri (a najmä normálni ľudia) komunikujú medzi sebou v ruskom jazyku ako historicky univerzálnom jazyku v priestore.
A možno je to len preto, lebo americký hosť neovláda ruský jazyk (oficiálny jazyk OSN, OBSE, ŠOS…), alebo preto, aby bolo skryté pred miestnou verejnosťou, čo vlastne ministri (akože nezávislí), bozkávajúc prsteň M. Rubiovi podpísali.
Nuž záverečný dokument, ktorý sa začína slovami: „… my dolupodpísaní ministri zahraničných vecí Kazachstanu, Kirgizska, Turkménska, Tadžikistanu a Uzbekistanu a štátny tajomník Spojených štátov, potvrdzujeme, že zdieľame víziu trvalého partnerstva Stredná Ázia – Spojené štáty…“
Pre istotu si tú pasáž „… trvalého partnerstva…“ zapamätajme nadlho, alebo aspoň do momentu, pokiaľ nebudú vyčerpané zásoby energetických surovín a vzácnych zemín, ktoré určite Stredná Ázia (nie celkom rovnomerne rozložené) určite má.
A potom nastúpi washingtonská klasika – zbohom priateľ!
Spomenuté záverečné vyhlásenie: SA5 + 1: Historické partnerstvo, prosperujúca budúcnosť má celkom sedem blokov, resp. sedem kapitol, ktoré sú formulované ako kópia toho, čo hovoril americký baptistický pastor a nositeľ Nobelovej ceny za mier Martin Luther King. Ten povedal:„… mám sen…“[4]
Názvy jednotlivých častí záverečného vyhlásenia sú: Predstavujeme si Spojené štáty a Strednú Áziu ako trvalých partnerov, Predstavujeme si neustále posilňujúce spojenia medzi Spojenými štátmi a Strednou Áziou, Predstavujeme centrálnu Áziu v centre globálnej ekonomiky. Predstavujeme si spoluprácu, ktorá podporuje budúcnosť, Predstavujeme si bezpečnú budúcnosť pre všetky krajiny SA5 + 1, Predstavujeme si budúcnosť, ktorá ctí minulosť. Predstavujeme si spoluprácu SA5 + 1, ktorá naďalej prináša regionálne riešenia globálnych výziev.
A aby sme boli presnejší, v spoločnom vyhlásení sa o. i. uvádza: „… využitím technologickej prevahy Spojených štátov a rastúcich technologických sektorov v Strednej Ázii sa snažíme vytvoriť región, v ktorom prekvitá elektronický obchod, množstvo inovatívnych riešení a talentovaní podnikatelia…“
V spoločnom vyhlásení sa tiež berie na vedomie „želanie“ strán rozšíriť odborné, kultúrne a vzdelávacie výmeny, využívať nové technológie na ochranu a zachovanie historických pamiatok, ako aj vyškoliť špecialistov, ktorí budú pripravení zaujať vedúce postavenia na svetovej scéne: „… posilnením obchodných väzieb v kultúrnych odvetviach, ako je cestovný ruch a kreatívne hospodárstvo, vytvoríme pracovné miesta pre budúcnosť pri zachovaní úcty k minulosti. Vychádzajúc z ponaučení z našich kolektívnych skúseností budeme spolupracovať na budovaní prosperujúcejšej budúcnosti…“
Pomerne široká pozornosť je v texte venovaná otázkam bezpečnosti: „… národy Strednej Ázie a Spojených štátov budú mať prospech z posilnenia svojho partnerstva v tejto oblasti. Vlády všetkých krajín zúčastňujúcich sa na dialógu by preto mali spojiť sily v boji proti terorizmu a nadnárodnému organizovanému zločinu, ako aj zamerať sa na bezpečnosť hraníc…“
Okrem toho sa za dôležité aspekty spolupráce – podľa záverov v dokumente – považuje: „… boj proti nelegálnej migrácii, obchodovaniu s ľuďmi, nezákonnému obchodovaniu so zbraňami a drogami…“
Na pretriezvenie optimizmu treba ale povedať, že krajiny Strednej Ázie majú stabilizované systémy, kde rozhodnutia neprijímajú ministri, ale rozhodujúci sú prezidenti…
A taktiež, prezident Spojených štátov Donald Trup má dynamicky sa meniace rozhodnutia z rána na večer.
A ako vravel môj stareček, inak Záhorák ako repa: „… Petre, neraduj sa, aj tak bude fšecko ináč!“
O’zbekiston birinchi o’rinda
Vo voľnom preklade to znamená – Uzbekistan na prvom mieste – čo je de facto modifikácia známej tézy presadzovanej vo vzťahu k svetu z pozície vlastnej krajiny prezidentom D. Trumpom.
Teraz je reč o druhom (hlavnom) bode návštevy Uzbekistanu M. Rubia (s manželkou, nakoniec pozrieť si Samarkand stojí za dlhú cestu cez oceán).
So štátnym tajomníkom priletela silná množina podnikateľskej komunity Spojených štátov, ktorá po fiasku svojich investícií na Ukrajine hľadá iné možnosti, ako sa etablovať na postsovietskom priestore[5].
Family foto účastníkov zasadnutia obchodno-investičnej rady. V dolnom rade v strede M. Rubio, prezident Š. Mirzijojev a jeho dcéra. Foto: www.president.uz
Súbežne sa v Samarkande konalo zasadnutie Uzbecko-americkej obchodno-investičnej rady (American-Uzbek Business and Investment Council)[6], ktorej predsedá spomenutá dcéra S. Mirzijojeva a ktorej rokovanie navštívil jej otec a zhodou okolností prezident Šavkat Mirzijojev.
V rámci zasadnutia došlo k podpisu 54 obchodných kontraktov majúcich zatiaľ hodnotu 12 mld.$.
A ešte niečo
Na okraj ministerského summitu SA5+Spojené štáty v Samarkande podpísali námestník ministra zahraničných vecí Uzbekistanu Muzafarbek Mardachimov a námestník (asistent) štátneho tajomníka Spojených štátov pre záležitosti južnej a Strednej Ázie Samir Paul Kapur Dohodu medzi vládou Uzbekistanu a Spojených štátov o zamestnávaní rodinných príslušníkov oficiálneho diplomatického personálu.
Podľa obojstranného vyhlásenia podpisujúcich diplomatov táto dohoda: „… prispeje k zlepšeniu sociálno-ekonomických podmienok rodín diplomatických zamestnancov slúžiacich v zahraničí, ako aj k posilneniu zmluvného a právneho rámca dvojstrannej spolupráce…“[7]
Naivita, slepá viera, alebo vedia viac(?)…
V hlavných mestách krajín Strednej Ázie veria (alebo sú kúpení veriť, čo je tiež možné), že ich budúce a najmä jednostranné partnerstvo bude zahŕňať celý cyklus – od prieskumu a spracovania surovín až po vytvorenie miestnych priemyselných zoskupení.
Stredná Ázia má bohaté prírodné zdroje, rastúce trhy, ľudský kapitál a strategicky dôležité postavenie.
Spojené štáty zase majú vyspelé technológie, sú pripravené robiť vážne investície a zdieľať podnikateľské skúsenosti svetovej úrovne.
Krajiny Strednej Ázie a Spojené štáty preto stoja pred úlohou spojiť nespojiteľné a navyše je tu Ruská federácia, Čína, India, Irán, Turecko…, ktoré sa nenechajú lacným stretnutím v Samarkande vyfaulovať z regiónu.
A to napriek naivnej snahy zástupcov (niektorých) Strednej Ázie vrátiť sa do centra (kde boli vďaka účasti na projekte Sovietskeho zväzu) svetovej ekonomiky s pomocou Spojených štátov nemysliac na slová H. Kissingera: „Amerika nemá stálych priateľov ani nepriateľov, má iba záujmy“[8], alebo „Je nebezpečné byť nepriateľom Ameriky, ale byť je priateľom je smrtiace“[9].
Opäť sa vrátim k slovám môjho záhoráckeho starečka, ktorý si vo svojom stareckom svete transformoval slová Herakleitosa: „Všetko je premenlivé, nič nezostáva rovnaké.“[10]
Teda, že aj v tomto prípade, všetko bude „ináč“!
(Autor je penzionovaný veľvyslanec a emeritný vysokoškolský učiteľ)
SÚVISIACE:
Ďalší summit prezidentov Strednej Ázie – tentoraz americký
[1] Druhé zasadnutie americko-uzbeckej obchodnej a investičnej Rady… sa uskutočnilo za účasti cca 200 podnikateľov z USA.
[2] https://noveslovo.eu/komentare/dalsi-summit-prezidentov-tentoraz-americky/
[3] Plný text pozri: https://gov.uz/en/mfa/news/view/234672
[4] Pozn.: „Mám sen“ (I Have a Dream) e názov prejavu M. L. Kinga jr., ktorý predniesol 26. augusta 1963, keď stál na schodoch Lincolnovho pamätníka vo Washingtone. Zavraždený bol 4. apríla 1968.
https://cs.wikipedia.org/wiki/I_Have_a_Dream
[5] https://www.gazeta.uz/ru/2026/10/19/b5-1/
[6] Podrobnejšie pozri: https://us-uz.gov.uz/en
[7] Pozri: https://gov.uz/oz/mfa/news/view/235012
[8] https://citaty.net/citaty/278410-henry-kissinger-amerika-nema-trvale-pratele-nebo-nepratele-jen-za/
[9] https://citaty.net/citaty/284430-henry-kissinger-je-nebezpecne-byt-nepritelem-ameriky-ale-byt-jeji/
[10] Zdroj: https://citaty-slavnych.sk/autori/herakleitos/
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008