Ilustrácia z rokovania europarlamentu. Screenshot
V texte Kto nesie zodpovednosť za európsku politiku? som za zásadný problém európskej politiky označil oslabovanie vzťahu medzi mocou, rozhodnutím, dôsledkom a zodpovednosťou. Občan znáša následky spoločných rozhodnutí, ale často nedokáže zrozumiteľne určiť, kto za ne zodpovedá a ako môže dosiahnuť nápravu. Teraz sa pýtam, čo nasleduje po tom, keď kontrola odhalí konkrétne zlyhanie.
Práve vtedy sa ukazuje účinnosť demokratického usporiadania. Nestačí, že existuje súd, kontrolný orgán alebo možnosť hlasovať o nedôvere. Rozhodujúce je, či ich pôsobenie vedie k odstráneniu nedostatkov a k zodpovednosti ľudí, ktorí sa na nich podieľali. Ak sa kontrola uskutoční, ale jej výsledok sa nepremietne do nápravy, vzťah medzi občanom a mocou zostáva narušený.
Hlasovanie nerozhoduje o pravdivosti výhrad
Európsky parlament hlasoval o nedôvere Európskej komisii vedenej Ursulou von der Leyenovou 10. júla 2025, o dvoch návrhoch 9. októbra 2025 a o ďalšom návrhu 22. januára 2026. Ani jeden nezískal potrebnú podporu. Pri januárovom hlasovaní bolo za nedôveru 165 poslancov, proti 390 a desiati sa zdržali. Ide o udalosti predchádzajúce môjmu prvému článku; ich význam tu rozvíjam ako skúšku účinnosti politickej kontroly.
Zmluva vyžaduje na vyslovenie nedôvery dve tretiny odovzdaných hlasov, ktoré zároveň predstavujú väčšinu všetkých poslancov. Úspešné hlasovanie by znamenalo odstúpenie celej Komisie. Ide o vysoký prah zakotvený v zmluve, ktorý chráni stabilitu Komisie, ale zároveň sťažuje jej odvolanie.
Zamietnutie nedôvery znamená, že nevznikla väčšina potrebná na odvolanie. Nepotvrdzuje pravdivosť všetkých vysvetlení Komisie ani neopodstatnenosť všetkých výhrad. Parlamentné rozhodnutie o zachovaní vedenia treba odlišovať od posúdenia jeho konkrétneho konania.
Politické skupiny môžu mať rozličné dôvody, prečo Komisiu podporia. Môžu súhlasiť s jej smerovaním, odmietať argumentáciu navrhovateľov alebo považovať jej pád za väčšie riziko. Z výsledku hlasovania nemožno bez ďalších dôkazov vyvodiť, ktorý dôvod bol rozhodujúci. Každý z týchto postojov však ponecháva otvorenú otázku nápravy zistených zlyhaní.
Zistenie zlyhania a jeho následok
Konkrétnu oporu tejto otázke poskytuje rozsudok Všeobecného súdu EÚ zo 14. mája 2025. Súd zrušil rozhodnutie Komisie odmietajúce prístup k textovým správam medzi jej predsedníčkou a generálnym riaditeľom Pfizeru. Komisia podľa súdu vierohodne nevysvetlila, prečo požadované správy nemá, ako ich hľadala ani či boli vymazané.
Rozsudok sám osebe nepreukazuje korupciu ani trestnú vinu predsedníčky. Je však konkrétnym príkladom právne neudržateľného rozhodnutia v oblasti transparentnosti. Práve presnosť takéhoto pomenovania dáva kritike silu: nemusí nahrádzať preukázané zlyhanie nedoloženým obvinením.
Zo samotného rozsudku nemožno vyvodiť, aká náprava následne prebehla. Poskytuje však konkrétne kritérium jej hodnotenia: musí byť zrejmé, ako Komisia na rozhodnutie reagovala a ako zabezpečuje uchovávanie dôležitej komunikácie. Ak sa má obnoviť dôvera, občan musí mať možnosť výsledok nápravy overiť.
Osobná politická zodpovednosť pritom nemusí pri každom pochybení znamenať odstúpenie. Musí však mať konkrétnu podobu: vysvetlenie, priznanie podielu na zlyhaní, nápravné opatrenie a možnosť overiť jeho výsledok. Zotrvaniu vo funkcii musí zodpovedať preukázateľná ochota podrobiť vlastné konanie kontrole.
Kríza ako spôsob rozhodovania
Ďalšou otázkou je využívanie mimoriadnych postupov. Článok 122 Zmluvy o fungovaní EÚ umožňuje Rade na návrh Komisie v stanovených situáciách prijímať opatrenia bez účasti Európskeho parlamentu ako spolu zákonodarcu. Na tomto právnom základe bolo prijaté aj nariadenie o obrannom úverovom nástroji SAFE.
Európsky parlament 20. augusta 2025 podal žalobu na zrušenie tohto nariadenia. Vo veci C-560/25 namieta nesprávnu voľbu právneho základu a nedostatočné odôvodnenie. Žaloba je doloženým prejavom sporu medzi inštitúciami; jej podanie samo osebe nepreukazuje nezákonnosť nariadenia.
Parlament zároveň žiada zachovať účinky nariadenia do jeho nahradenia aktom prijatým na primeranom právnom základe. Tento postoj ukazuje, že spor o kontrolu nemusí znamenať odmietnutie samotného cieľa spoločnej politiky. Môže znamenať požiadavku, aby sa cieľ uskutočňoval postupom rešpektujúcim právomoci inštitúcií.
Mimoriadny postup môže byť právne prípustný a vecne potrebný. Právna prípustnosť však neruší otázku politickej primeranosti. Treba skúmať, prečo bol postup zvolený, aký rozsah rozhodovania zahŕňa a aké možnosti kontroly zostávajú.
Vojna, energetické problémy a hospodárska neistota môžu vytvárať potrebu rýchleho konania. Zároveň vzniká riziko, že naliehavosť sa stane trvalým argumentom na oslabovanie diskusie. Ak sa výnimočný spôsob rozhodovania opakuje, treba posúdiť, či sa postupne nemení na bežný spôsob výkonu moci.
Občan má právo vedieť, ktoré alternatívy boli posudzované a prečo boli odmietnuté. Odvolanie na bezpečnosť alebo nevyhnutnosť samo osebe neodpovedá na otázku, kto rozhoduje a kto nesie následky.
Cena spoločných rozhodnutí
SAFE umožňuje poskytovať členským štátom úvery na obranné investície v celkovom objeme najviac 150 miliárd eur. Splácať ich majú prijímajúce štáty. Ide preto aj o rozhodovanie o budúcich verejných záväzkoch, ktorého dôsledky presahujú obrannú politiku.
Bezpečnosť je legitímnou verejnou potrebou. Demokratická zodpovednosť však vyžaduje vysvetliť, ako sa obranné záväzky premietnu do celkového hospodárenia a ako sa posúdia vo vzťahu k ostatným potrebám spoločnosti. Predpokladané prínosy pre priemysel, bezpečnosť a zamestnanosť musia byť hodnotené spolu s nákladmi a rizikami.
Rovnako to platí pri energetických, klimatických, obchodných a poľnohospodárskych opatreniach. Spoločný cieľ sa nesmie oddeliť od života ľudí, ktorí ho financujú a ktorých podmienky mení. Súčasťou rozhodnutia musí byť spôsob jeho vyhodnotenia a korekcie.
Budúcnosť EÚ ako skúška zodpovednosti
Ďalší vývoj nemožno poctivo predstaviť ako jedinú nevyhnutnú cestu. Nasledujúce možnosti predstavujú moje hodnotenie možného vývoja.
Únia môže pokračovať s čiastkovými úpravami a zachovaním dnešného rozhodovacieho usporiadania. Môže prehĺbiť spoločné konanie vo vybraných oblastiach, pričom skupiny štátov budú postupovať rozdielnym tempom. Môže tiež pristúpiť k obnove účinnej demokratickej kontroly. Ak sa však nedostatky zodpovednosti prehĺbia, môže rásť odpor voči spoločným rozhodnutiam a oslabovať vnútorná súdržnosť.
Pri každej možnosti zostáva rozhodujúca rovnaká otázka: rastie spolu so schopnosťou spoločnej moci rozhodovať aj schopnosť občana dosiahnuť vysvetlenie a nápravu?
Ani výmena predsedníčky Komisie sama osebe nezaručuje nápravu rozhodovacieho usporiadania. Konkrétni predstavitelia nesú zodpovednosť za svoje konanie, no problém pokračuje aj tam, kde pravidlá umožňujú rozptýliť autorstvo rozhodnutia a preniesť jeho dôsledky na iných.
V predchádzajúcom článku som formuloval desať otázok zodpovednej politiky. Teraz k nim pridávam skúšku ich účinnosti: čo konkrétne nasleduje, keď odpovede odhalia zlyhanie?
Pri závažnom nedostatku má byť verejne uvedené, kto zodpovedá za nápravu, čo sa má zmeniť, dokedy sa zmena uskutoční a kto overí výsledok. Súčasťou vysvetlenia má byť aj to, aký následok ponesie nesplnenie nápravy. Takýto postup dáva občanovi možnosť sledovať zodpovednosť aj medzi voľbami.
Ak EÚ požaduje rešpektovanie pravidiel od občanov a členských štátov, musí rovnakú požiadavku uplatňovať aj pri hodnotení vlastných inštitúcií. Jej legitimita sa obnovuje tam, kde zistené zlyhanie vedie k overiteľnej náprave. Bez tejto väzby zostáva aj opakovaná kontrola nedokončenou úlohou.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008