Kedysi som dávala príspevky o jazyku na FB častejšie, ale už som rezignovala, čítajú ich len tí, čo tie problémy poznajú. Navyše celková situácia politická i spoločenská je taká zložitá, že nejaké jazykové blchy, či nebodaj jazyková osveta, vyzerajú vzhľadom na hrozbu zničujúcej vojny malicherné. Inšpiroval ma však Ľubomír Feldek, ktorý študoval slovenčinu, často cituje svojich učiteľov a stále zdôrazňuje význam Proglasu pre našu kultúru, pre náš jazyk. „Som pyšný, že som Slovák… Ďakujem slovenčine, že zo mňa urobila spisovateľa.“ Pri prekladoch hovorí vlastne to isté: „Jazyk to urobí za mňa.“ Deväťdesiatročnému človeku sa už veľmi nechce rozprávať, a on sa rozhodol, že povie práve toto..
A „inšpiroval“ ma, tentoraz vo význame podráždil, príhovor moderátora na úvod nejakého rozhlasového hudobného programu. Oslovil ma „poslucháčstvo“. Vravím mňa, pretože oslovenie má byť individuálne, oslovuje každého jednotlivo, nie nejaké stádo. Viem, teraz je módne čosi ako rodová spravodlivosť či nespravodlivosť, ale to hromadné oslovenie je také neosobné, že nikoho neosloví, len podráždi. Kedysi by bol povedal „vážení poslucháči“, dnes by teda mohol kompromisne pridať „poslucháči a poslucháčky“, navyše to oslovenie vyznieva archaicky; aj Kukučín použil slovo „študentstvo“, no myslel tým študentský stav. Čítala som už aj knižku o problémoch detí, ktorí majú rozvedených rodičov, a tam sa o rodičoch hovorí ako o rodičovstve, hoci rodičovstvo je stav (aj nerodičia môžu túžiť po rodičovstve), potom aj na deti by sme mali hromadne hovoriť detstvo… Aké nezmysly by nám vznikli, keby sme túto (pokrokovú?) prax prenieslo do športu: hráčstvo, brankárstvo, fanúšikovstvo…
No v spomínanom programe ma možno ešte viac zarazilo, keď po modernom oslovení moderátor „predal“ mikrofón nejakému členovi poroty. Ešte sme si nestihli osvojiť, čo je správne, no už si ani neosvojíme, lebo nám len pribúdajú skomoleniny. Jednou z nich bol názov televíznej relácie Tvoja tvár znie povedome – doslovný preklad z angličtiny. Vždy ma podráždilo, keď sa paušálne tvrdilo, že české preklady sú lepšie, no tu naozaj vidím, že sú lepšie, lebo sú normálne: Tvoj hlas znie povedome. Podobne je to s názvom Milujem Slovensko – Česi sa nebáli dať niečo neutrálne: Máme radi Česko. (Pamätám sa, ako sme sa nad tým milovaním rozčuľovali ešte s Antonom Hykischom.) Už sme už zabudli na slová mať rád, ľúbiť, niečo sa nám páči, niečo máme radi… my hneď všetko milujeme – sedačky, čokoládu, čučoriedky…
Tu nejde o gramatiku, tu nám nik nemôže diktovať, gramatiku nám diktujú len PSP (Pravidlá slovenského pravopisu, aj to komu ako), aj to, ako máme skloňovať, časovať či stupňovať. A práve pri tom stupňovaní by som sa ešte zastavila. V súčasnom „modernom“ jazyku sa nás totiž ohurujú samé superlatívy: najtrendovejší, najštýlovejší, najatmosférickejší, najbezbariérovejší, najikonickejší, najkontroverznejší, najpodstatnejší, najoptimálnejší – pri prídavných menách, ktoré sú už samy osebe vrcholom.
Všetko sa však dá naučiť, ak začneme v detstve, pomyslela som si včera, keď som po dlhom čase vyšla v Devínskej Novej Vsi na lúku za sídliskom a malá Stelka mi ukázala na nejaké bobky a namiesto hovienka či h… a povedala: „Aha, trus!“ Zasmiala som sa, no stihla som ju poučiť aj o tom „milovaní“. A naozaj – keď sme priši domov, sama od seba povedala: „Mám rada broskyňový kompót.“ Aj to „páčiť sa“ rýchlo použila. Lenže to „najtrendovejšie moderátorstvo“ už na lúku nechodí. (O nadužívaní príbehu, výzvy a je to o tom… radšej nabudúce, lebo už máme aj príbehy z Tisíc a jednej noci namiesto rozprávok. )
(Status na FB, 15. októbra 2026, titulok Slovo)
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008