Výkriky pofŕkané krvou

Skalica, 29. november 1865, streda.

Rok Pána 1865 nepriniesol Slovensku pokoj. Privodil len ďalšiu skúšku. Skorumpovaný volebný systém, starostlivo vybudovaný na ochranu mocenských záujmov maďarských vládnucich tried, sa opäť rozhýbal ako dobre namazaný stroj. Župné úrady, obsadené maďarskou džentry, vykonávali svoju prácu bez váhania – tvrdou rukou, s vedomím, že zákon je len nástrojom a pravda prekážkou.

… a takto sa volilo. Zdroj: Záhorské múzeum Skalica

A predsa sa v krajine čosi pohlo. Prvá polovica šesťdesiatych rokov priviala slovenskému národnému životu nový dych. Memorandové zhromaždenia prebudili vedomie, ľudia začali hovoriť nahlas o tom, kým sú. Do Uhorského snemu sa zo slovenskej strany postavilo do boja dvadsaťpäť kandidátov. Zo Záhoria štyria – Radlinský, Sasinek, Hurban a Pauliny-Tóth. No najväčší nepokoj zavládol v Skalici.

Keď sa rozšírila správa, že v skalickom volebnom okrese bude kandidovať Andrej Radlinský, námestie v deň jeho vystúpenia ožilo šepotom. V krčmách sa o tom hovorilo potichu, v domoch nahlas, na dvoroch s obavami.

„To si trúfa,“ povedal mäsiar Vrchovský, opierajúc sa o pult.

„A práve preto ho treba voliť,“ odpovedal učiteľ Šátek. „Lebo sa nebojí.“

Andrej Radlinský (* 8. júl 1817 Dolný Kubín – 26. apríl 1879 Kúty), katolícky kňaz v Kútoch, jazykovedec, pedagóg, redaktor, spisovateľ, spoluzakladateľ Matice slovenskej

Radlinský nehovoril rýchlo ani hlasno. Jeho slová boli rozvážne, presné, mierili priamo k podstate. Nevykrikoval heslá, ale hovoril o právach, o dôstojnosti, o tom, že slovenský národ nie je tieňom ani prekážkou.

„Nežiadame viac, ako nám patrí,“ povedal na zhromaždení. „Ale menej už neprijmeme.“

Jeho vládnym protikandidátom bol Jozef Kuba – muž nízkej postavy, no hlučnej povahy, známy v meste ako človek, ktorý udáva tón. Chodil v čižmách s ostrohami, s perom za klobúkom, obklopený svojimi ľuďmi.

„Skalica népvajtuje!“ kričal. „Skalica poslúcha!“

Istý novinár o ňom kedysi napísal: malinký diktátor. A nepreháňal. Kuba nehľadal presvedčenie, hľadal strach. Predvolebný boj bol ostrý. Radlinský sa opieral o tých, ktorí verili, že hlas sa nepredáva. Raz sa k nemu po zhromaždení priblížil starý roľník Okánik.

„Pán ablegát,“ povedal ticho, „ponúkali mi pálenku.“

Radlinský sa usmial. „A čo ste im povedali?“

„Že keď sa chcem napiť, urobím to za vlastný groš. Hlas nepredám.“

Slová sa šírili mestom ako oheň. V Pešťbudínskych vedomostiach vyšiel ohlas jedného z voličov a ľudia si ho čítali nahlas. Výrečným svedectvom Radlinského popularity je i volebná pieseň od dosiaľ nám neznámeho Kúťana, ktorý ju zložil na nápev Radlinského obľúbenej ľudovej piesne Pred farárom mostek. Ľudia ju spievali s pýchou:

Na Záhorí Slovák ťažko drímal,
za nosom ho hodskto rád vodieval.
Ale už sa nedá viacej vodiť,
už bude za svojimi vodci chodiť.
Vodca náš Radlinský, brat náš drahý,
Hospodine, žehnaj jeho snahy…

Kuba však odpovedal inak. Jeho stúpenci chodili po meste podnapití, vykrikovali, vyhrážali sa. Keď Radlinský rečnil na námestí, leteli kamene.

„Pozor!“ zakričal niekto.

Kameň dopadol ku kočišovým nohám. Kôň sa splašil. Neskôr sa dozvedeli, že Radlinského chceli zabiť, no ten ostal pokojný. Dokonca sa postavil medzi opilcov a tretieho kandidáta Tarnóciho, ktorého chceli zlynčovať.

„Prestaňte!“ zakričal. „Toto nie je boj, toto je hanba!“

Tarnóci prežil. A na druhý deň verejne vyhlásil: „Ak zostanem v menšine, odporučím Radlinského.“

Nestačilo to. Voľby prebehli pod dozorom moci. Osemnásť obcí sa zo strachu ani neodvážilo prísť do Skalice. Ľudia vedeli, čo by ich čakalo. A potom nadišla noc. Radlinského voliči nocovali v bývalom jezuitskom kláštore. Mysleli si, že tam budú v bezpečí. Mýlili sa.

Dvere sa rozleteli. Vtrhli dnu spití kubovci, v rukách polená, sekery. Bili bez slova.

„Za Slováka?“ smiali sa.

„Tak tu máš!“

Brali kabáty, klobúky, topánky. Ako zbojníci. Výkriky sa miešali s krvou. V tom zmätku zahynul aj Kúťan – ten, čo zložil pieseň.

Ráno bolo ticho. Skalica mlčala.

Radlinský voľbu prehral. Nie hlasmi, ale násilím. To, čo sa v tých dňoch stalo, zostalo však v pamäti mesta hlbšie než výsledok na papieri. Lebo niekedy prehra odhalí pravdu jasnejšie než víťazstvo.

Daniel Gabriel Lichard (* 17. január Slovenská Ľupča – 17. november 1882 Skalica)

Otrasné svedectvo o tej skalickej voľbe podal novinár, spisovateľ, vychovávateľ a učiteľ Daniel Gabriel Lichard, keď v liste superintendentovi Karolovi Kuzmánymu napísal: „Tak krvave málokde to išlo ako tu v Skalici. Tieto dni pochovali jedného chudáka Kúťana, ktorý smrteľne poranený tu zomrel… Ťažko poranených bolo veľa. Radlinský sa ubytoval u mňa. Očakávali sme tedy každé okamženie, že zberba z mesta i celého okolia tak bude šturmovať dom svokrovcov… Ale ani myslieť nechcem na tie ohavnosti, lebo keď už Kubovo vyvolenie tá zberba presadila, nuž nech nikdy na svete žiadne volenie nebude!“

Voľby v Skalici v druhej polovici 19. storočia

Aj keď pôda Záhoria bola už na prelome 18. a 19. storočia skyprená buditeľskou prácou priekopníkov i predákov slovenského národného obrodenia, realizovanie zásad a plánov slovenských politických činiteľov, ktoré sa stali náplňou programov snemových volieb rokov 1861, 1865, 1869 a 1872, narážalo na neprekonateľné prekážky. Najzávažnejšou z nich bol uhorský zastupiteľský systém, v dôsledku ktorého volebné právo do parlamentu a župných aj mestských zastupiteľstiev bolo viazané vysokým a vzdelanostným cenzusom. V tzv. malých mestách do 12 000 obyvateľov, medzi ktoré patrila i Skalica, volebné právo mali len muži, keď boli majiteľmi nehnuteľností v cene aspoň 300 zlatých alebo ak boli zaprotokolovaní ako kupci, továrnici či remeselníci aspoň s jedným pomocníkom. Okrem nich mali volebné právo príslušníci inteligencie, ako boli kňazi, doktori, chirurgovia, advokáti, inžinieri, akademickí umelci, profesori a členovia učených spoločností, keď bývali v meste najmenej rok a platili aspoň 40 zlatých nájomného. Pre tento vysoký cenzus sa mohlo na voľbách v Uhorsku zúčastniť len 6,5 percenta obyvateľov, a tak vlastne vládnuce triedy ponechávali pracujúci ľud bez politických práv. Okrem toho výkon volebného práva podľa vlastného uváženia a presvedčenia voličov znemožňovala neraz aj volebná prax, ktorú charakterizovalo korumpovanie voličov, despotický mechanizmus vládnych úradov, podelenie okresov a ustaľovanie miesta voľby z hľadiska výhod vládnucej triedy, priame intervencie stoličných a slúžnovských úradov. Bez volebného práva ostali aj muži niže dvadsať rokov, vojaci, žandári a policajný personál. Väčšina obyvateľov Uhorska bola bez politických práv.

Voľby do snemu sa v Skalici konali na jar 1861, v čase, keď v celom Uhorsku náhle stúpla politická aktivita po vydaní Októbrového diplomu roku 1860, ktorým sa obnovilo župné zriadenie a Uhorský snem. Lenže slovenskí kandidáti v nich, pochopiteľne, neuspeli. Príčiny ich neúspechu názorne osvetľuje skalický evanjelický kaplán-botanik Dr. Jozef Ľudovít Holuby, ktorý pôsobil v rokoch 1860 a 1861 v Skalici.

Dr. Jozef Ľudovít Holuby (* 25. marec 1836 Lubina, Rakúsko-Uhorsko – † 15. jún 1923 Pezinok), evanjelický kaplán a farár v Skalici, botanik a mykológ, národovec

Vo svojich Rozpomienkach zobrazuje voľbu v situácii, keď kandidátom Skaličanov bol kapitán mesta Ján Kuba, neskorší najzarytejší nepriateľ Radlinského. Jeho protikandidátom bol senický zeman Zmertich-Smrtič, ktorého syn Ivan, prvý stredoeurópsky šampión na bicykli, dostal prvú cenu na parížskych pretekoch a prišiel na ňom až domov. Holuby takto nastavuje krivé zrkadlo uhorskému volebnému systému: „Onedlho potom bola v Skalici voľba vyslanca do snemu. Skaličania sa všelijako usilovali, aby ich kapitán Kuba bol vyvolený, a nie vládny kandidát Zmertich-Smrtič. Čo sa dialo pred voľbou, to si už nepamätám, ale v deň voľby bolo v Skalici veľmi hlučno, stránky sa hľadeli navzájom prekričať revaním ‚éljen‘, každý na počesť svojho kandidáta. Ale keď sa dovalili zástupy Zmertichových voličov a diletantov z celého okolia, popredku sme vedeli, že s naším nezemanským kandidátom proti tomuto zemianskemu s bubnami a trúbami prepadnúť musíme.

O chvíľu som sa i ja motal v tom dave národa, hodne podguráženého, a prezeral som si pohyby, posunky a poskakovanie voličov a tie úzkostlivé tváre na Skaličanoch, ktorých Kuba ohnivým rečnením hľadel pri dobrej nálade udržovať, ale z nepatrnej menšiny nevedel vyčariť väčšinu. Ako som sa v tom mori voličov motal, spozoroval som jedného drobnej postavy starého mešťana, ako sa namáhavo škriabe na agát, aj spýtal som sa ho: ‚Ale, pán Scházal, kam to tak namáhavo lezú?‘ Na to mi odpovedal: ‚Já sú jako Zacheus a chcu šecko viďet.‘‚Ej, ale, reku, Krista Pána neuvidia z toho agátového figovníka.‘ Len sa usmial a medzi haluzami agáta učupený vytrval, dokiaľ celý zástup voličov nevtiahol do mesta.“

Holuby ďalej spomína:

„Korteši skalického protikandidáta rečnili na všetky strany, nadávali z plného hrdla Nemcom, ktorí nám uviedli do krajiny žandárov, financov, trafiky, štemple, akcízy a čo ja viem, aké pliagy ešte sľubovali, že to všetko ich kandidát zruší. Na tieto sľuby odpovedali zmámené zástupy hromovými ‚éljen‘, len to tak rínkom hučalo. Dobre hovorí príslovie, že ‚na slaninu sa lapajú myši a na sľuby ľudia‘. My sme, tuším, ani k hlasovaniu neprišli, a tak sme s naším kandidátom slávnostne prepadli. Ale veru ani mňa, ani Licharda to nebolelo ani nermútilo, lebo celá voľba bola len takým vyháňaním diabla Belzebubom, a čert ako diabol! Kuba sa nám na druhý deň žaloval, že ho náramne nohy bolia, keď ho jeho voliči, za nohy polapeného, za viac hodín vláčili po rínku. Toto bola prvá vyslanecká voľba, ktorú som v svojom živote videl. Na papieri boli tie slobodné voľby dosť obstojné, ale v skutočnosti bývali často ohavné a ľud znemravňujúce. Úplatky, márne sľuby ako medové motúzy popod nos preťahované, napájanie, otravovanie špiritusom a kŕmenie zmámeného ľudu ako v menažérii, koľko ráz bitky a vraždy bývali na dennom poriadku alebo vlastne neporiadku. A táto skalická voľba bola len hračkou proti mnohým iným, o ktorých sme čítali a ktoré nám tak klasicky opísal ScotusViator – Seton-Watson. Koľko ráz som povedal, že by nebolo horšie, keby vyslanecké mandáty boli dedičné, aspoň by náš ľud nebol pri každej voľbe mravne i hmotne humpľovaný… Mne sa tieto voľby tak zhnusili, že som sa im vyhýbal… Tieto záhubné voľby nám ľud mravne aj hmotne kazili a od roku 1860 do poslednej predvojnovej voľby židovským krčmárom a vládnym nadháňačom cez hrdlá kortešov a voličov ťažké milióny peňazí do vrecák naháňali“ (s. 134 – 135).

Skorumpovaný volebný systém slúžiaci mocenským záujmom maďarských vládnucich tried a župné úrady obsadené maďarskou džentry vykonali svoje zhubné dielo i pri voľbách v roku 1865. Počas druhej polovice šesťdesiatych rokov slovenské národné hnutie, hoc rozpoltené na Novú školu a Starú školu s odlišnými náhľadmi na riešenie národnostnej otázky v Uhorsku, sa pokúšalo získať čo najviac vyslancov do budúceho snemu vo voľbách na jar 1869. V jednotlivých volebných obvodoch navrhli celkovo štrnásť kandidátov, no neuspeli.

V skalickom volebnom obvode kandidoval pri voľbách do diéty – krajinského snemu – znovu Andrej Radlinský, ktorý bol vláde tŕňom v oku pre svoje vytrvalé protesty proti brutálnym prechmatom pri voľbách v roku 1865. Žiadal, aby sídlo volieb preložili zo Skalice, kde si jeho protikandidát Kuba vybudoval teroristický štáb, do Holíča a aby voľby boli skutočne tajné bez kortešačiek a kupovania hlasov za pijatiku.

Viliam Pauliny-Tóth (* 3. jún 1826 Senica – 6. máj 1877 Martin), politik, básnik a publicista

Radlinského popularitu medzi zástupmi voličov, ktorí mu prišli v ústrety do Holíča s vlajúcimi zástavami s nápisom Za práva a slobody ľudu! dokumentuje úryvok z volebnej piesne:

V Kútoch si voličia do radov stavajú,
svojmu vyslancovi
Radlinskému Ondrovi
na slávu volajú.

Brutálnou mašinériou riadené a kontrolované voľby do snemu-diéty skončili sa však i na jar 1869 porážkou väčšiny slovenských kandidátov. Za Starú školu zvolili len Viliama Paulinyho-Tótha, ktorý sa ako poslanec pokúsil zastupovať a podporovať hospodárske a kultúrne potreby Slovenska.

„Nechcem, aby sa opakovala Černová!“

Skalica, jún 1910.

V celom meste je veľká vrava, a to aj napriek veľkej horúčave. Schádzajú sa tu voliči krajinských volieb do Uhorského snemu v Budapešti, voliči oboch kandidátov – vládneho i opozičného. Prišlo aj vojsko, cisársko-kráľovský 8. peší pluk z Brna, honvédi zo Šopronu a maďarská žandármeria, asi 150 chlapov. Za vládnu liberálnu stranu kandidoval Dr. Mikuláš Košťál, pravotár z Holíča, za slovenskú opozičnú ľudovú stranu Dr. Ľudovít Okánik, kňaz, dekan v Skalici. Podľa nariadenia predsedu volebnej komisie voličov rozdelili na dva tábory, vraj aby sa vyhlo incidentom. Vládnych voličov, ktorí idú hlasovať za Dr. Košťála, sústredili na námestí, Okánikovi voliči museli odísť na Predmestie pod „akáty“. Len čo sa tak stalo, žandári a vojaci uzavreli všetky ulice vedúce do stredu mesta…

Na tie chvíle spomína Dr. Janko Blaho v svojej knihe Zo skalického rínku. Prerozprávam vám jeho príbeh svojimi slovami:

Desaťročný Janko sedel za oblokom katolíckeho Kruhu, odkiaľ bolo vidieť celé námestie ako na dlani. Slnečné dopoludnie sa pomaly preklápalo k poludniu, vzduch bol ťažký a plný očakávania. Ľudia sa zhromažďovali v hlúčikoch, rozprávali sa tlmene, akoby sa báli, že aj ich slová niekto počúva. Vtom mu padol zrak na mladého regrúta, skalického chlapca, ktorého poznal z videnia – Jána Jurečku.

Kráčal rýchlym krokom, na pleci niesol maďarskú zástavu. Bola veľká, nápis na nej kričal už z diaľky: Éljen Košťál Miklóš! Jurečka sa obzeral ponad plece, potom zahol do bočnej uličky a zmizol. Tento obrázok sa niekoľkokrát zopakoval. Tá istá zástava, ten istý chlapec, tá istá ulička. Niekto zakričal, že zástavy miznú. Ďalší kričal, že je to provokácia. Zrazu sa z davu vynorili študenti – vlasteneckí, rozhorčení – na čele s Bandym Rutkayom. Niesli päť roztrhaných zástav, žrde mali dolámané, látka visela v cároch.

„Tu sú!“ kričal Rutkay. „Takto vyzerá ich pravda!“

Ľudia hučali, niekto pískal, iný tlieskal. Vinník sa však nenašiel… Keď sa voľby konečne začali, bolo hneď jasné, ako sa veci majú. Väčšina skalických voličov bývala v meste, takže ich nemohli vyhnať na Predmestie. Okánik mal v meste prevahu, až takú, že ju nebolo možné prehliadnuť.

Predseda volebnej komisie však konal rýchlo a bez zbytočných otázok: „A teraz budú hlasovať voliči zo Skalice aj z Holíča – a to za oboch kandidátov naraz.“

„To nie je podľa poriadku,“ ozval sa Okánikov zástupca.

Predseda sa ani neunúval pozrieť naňho. „Poradie určuje komisia,“ povedal chladne.

Hovorilo sa, že v ten deň volili aj mŕtvi. A predseda komisie mal ešte jednu obľúbenú praktiku. Každého, koho považoval za „podozrivého“, sa spýtal: „Ako sa voláte?“

„Ján Novák,“ odpovedal volič po slovensky, ako bolo zvykom.

Predseda sa uškrnul. „Na zozname mám Novák Ján. Také meno tu nie je.“

„Ale veď…“ bránil sa muž. „To som ja.“

„Ďalší!“ mávol rukou predseda.

Novák sa obrátil na člena komisie, svojho suseda. „Povedz mu, že ma poznáš,“ prosil ho ticho.

Ten sa naňho pozrel, chladne, cudzo. „Tohto človeka nepoznám.“

Dr. Ľudovít Okánik (* 15. august 1869 Skalica – † 21. marec Bratislava), skalický farár, cirkevný hodnostár, politik, mešťanosta Bratislavy, signatár Martinskej deklarácie

Keď odvolila Skalica aj Holíč, na rad mali prísť obce sústredené na námestí. Okánikov zástupca vo volebnej komisii požiadal, aby mohol ísť navštíviť voličov na Predmestí.

„Zakazujem,“ odsekol predseda. A vzápätí vydal rozkaz: „Na rad prichádza hlasovanie Okánikových voličov z okolitých dedín!“

Z okien mestského domu vyvolávali jednotlivé obce, no tie sa pre uzavretý vojenský kordón do mesta nemohli dostať. Skúšali to Gbelčania, Kúťania, Brodčania, Kopčania atď. Okánikov zástupca v komisii protestoval, rozčuľoval sa, dožadoval sa spravodlivosti. Predseda si dal zavolať veliteľa vojenskej pohotovosti.

„Miestoprísažne vyhlasujem,“ povedal veliteľ, „že nijakí voliči neprišli.“

Medzitým na Predmestí napätie hustlo, dalo sa doslova krájať. Malý Janko s niekoľkými Skaličanmi sa prešmykli popod mlynský náhon na Predmestie. Blato sa lepilo na topánky, no vedeli, že musia dajako prejsť. Na Predmestí to vrelo, najmä keď zasiahli voliči z vrbovských kopaníc, niektorí z nich boli ozbrojení, chceli sa prebiť. Vojaci z Brna im potajomky kývali, bolo vidieť, že s nimi sympatizujú.

Stačil by jeden výstrel a…

Vtedy vystúpil doktor Okánik. Zdvihol ruku. „Odstupujem,“ povedal nahlas. „Nechcem mať na svedomí životy. Nechcem siroty, nechcem, aby sa opakovala Černová!“

Bolo ticho. Ťažké, neznesiteľné. Tak sa skončila skalická voľba. Na námestí sa objavila čierna tabuľa. Kriedou na nej stálo: Košťál – 735 hlasov. Okánik – 450.

Boli to len hlasy zo Skalice a Holíča.

Robert William Seton-Watson známy ako Scotus Viator (* 20. augusta 1879 Londýn, Spojené kráľovstvo – † 25. júl 1951 Skye, Spojené kráľovstvo), britský historik a publicista zaoberajúci sa dejinami slovanských národov. Pracoval aj ako expert ministerstva zahraničných vecí Spojeného kráľovstva pre strednú Európu a Balkán

Táto voľba vošla do dejín, lebo všetko, čo sa odohralo, sledoval anglický historik Scotus Viator, ktorý túto zvesť pustil do celého sveta. Priviedol ho do Skalice Alois Kolísek, priateľ Dr. Pavla Blaha, prišli pešo zo Sudoměříc deň pred voľbou (vlakom necestovali, lebo by ich legitimovali). Ubytovali sa u pani Drízhalovej na Potočnej ulici. Ich pobyt neostal v tajnosti. Odniesla si to pani Drízhalová stokorunovou pokutou za neohláseného cudzinca.

Niektoré pravdy majú vysokú cenu. A niektoré voľby ju odhalia viac než hrubé knihy.

x       x     x

A voľby dnes? Prirodzene, sú iné, demokratickejšie, voličov nerozháňajú policajné kordóny, ale aj tak sa v nich vyskytuje veľa morálnych a iných prehreškov. Vidíme to na uliciach, v nekultúrnych demonštráciách, klamlivých, až arogantých bilbordoch, nehovoriac o sociálnych sieťach, ktoré priam hýria živočíšnou nenávisťou plnou žlče a nevyberaných slov. Namiesto kortešov nastúpili anonymné či falošné profily, namiesto krčmového presviedčania politická reklama a namiesto fyzického odrezania voliča od urny fyzická potýčka v parlamente, namiesto férového politického boja manipulácia s informáciami a vyvolávanie strachu.

Inak povedané, hrubosť z volieb nezmizla. Zmenila svoje nástroje. Kedysi sa hlas kupoval pálenkou (zavše sa to robí aj dnes), protivník zastrašoval žandárom a politický spor sa mohol skončiť rozbitou hlavou. V Skalici roku 1865 lietali kamene a Radlinského voličov podľa dobových svedectiev napadli ľudia s polenami a sekerami; Kúťan útok neprežil. V roku 1910 stáli medzi časťou voličov a volebnou miestnosťou vojaci a žandári a Okánik napokon odstúpil, pretože nechcel riskovať krviprelievanie. A teraz? Niekedy mám pocit, že nie sme od toho ďaleko…

Pred vyše sto rokmi mohla mať volebná nenávisť v ruke palicu. Dnes má často klávesnicu, ktorá sa môže ľahko premeniť na palicu. Menia sa prostriedky, no otázka zostáva rovnaká: kde sa končí politický zápas a začína nepriateľstvo?

Napokon, ani nastávajúce komunálne voľby sa neukazujú v lepšom svetle: poslanci chodia medzi voličov, sľubujú modré z neba a navzájom sa častujú hanlivými nadávkami.Za všetkých pars pro toto Igor Matovič: politických súperov označuje slovami ako „hochštapler a diletant“, o niektorých politických stranách hovorí ako o „mafii“ či „fašistoch“ , o „hlasujúcich ako o opičkách“. A to sú „najjemnejšie“ výrazy, ktoré môžem na tomto mieste z etických dôvodov použiť.

Zmení sa to niekedy? Čo myslíte?

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 33 – 34/2026

Literatúra:

Blaho, Janko: Zo skalického rínku. Bratislava: Tatran 1974

Buchta, František – Dinka, Pavol: Skalica a Záhorie. Bratislava: Formát, 2008

Holuby, Jozef Ľudovít: Rozpomienky. Bratislava: SVKL 1965. Dostupné na https://dikda.snk.sk/view/uuid:96e984c1-1419-40b2-ade1-63fc8332d3e0?page=uuid:3a502d07-c1b1-4630-8cfe-a3a543d2ba3e&fulltext=%22J%C3%A1n%20Chalupka%201791%20-%201871%22