Keď počas neskorého leta roku 479 pred naším letopočtom vstúpil spartský – ktorýže iný – kráľ Pausaniás do dobytého perzského tábora, v jeho strede ho vítal obrovský stan, priam provizórny palác. Bol vyzdobený drahými látkami prešívanými zlatom, tapisériami, čerstvými kvetmi, okrasnými kríkmi, presiaknutý najjemnejšími vôňami. V stane víťaza a ďalších gréckych veliteľov očakávali desiatky kuchárov a stovky služobníkov trasúcich sa o život. Vyberané Mardoniove (Mrduniya,staroperzsky) konkubíny z celého vtedy známeho sveta, otrokyne vynikajúce krásou i dcéry podmanených vládcov ako zábezpeka poslušnosti ich otcov, nazbierané ako divé kvety z džunglí a povodí veľkých riek Indie, z púští Baktrie, stepí hrdých Sakov a nepoddajných Skýtov až po pyšné, bohaté Kartágo a brehy nevľúdnej, barbarskej Itálie. Ich pán, hlavný veliteľ vojska Kráľa Kráľov v Európe, v boji padol márne sa snažiac zastaviť ústup svojich donedávna nespočetných, v boji preriedených oddielov.
Sparťania, zľava, pri Platajach. Zdroj: Picryl.
Pausaniás nemal v úmysle pokračovať v zabíjaní. Bol to bojovník, nie vrah a na nevinných obetiach vŕšiaci sa zbabelec ako dnešní zahraniční i domáci heroji. Jeho protivník, v rozpore s poloprimitívnym feedom hollywoodskych filmových komiksov určených, prepytujem, asi len pre úplných analfabetov histórie, bojoval srdnato. Stála za ním civilizácia. Helada sa ňou ešte len mala stať. Výsledok bitky bol dlho na vážkach. V onen augustový či septembrový deň, možno dvoch, padli na bojisku desaťtisíce mužov a Gréci bojovali na oboch stranách. Plataje práve vstúpili do dejín. S menej známym no poučným dodatkom. Pausaniás služobníctvu prikázal vystrojiť hostinu. Presne takú, akú by usporiadal Mardonios pre svojich generálov a spojencov po víťazstve nad koalíciou gréckych mestských štátov. Počas hodovania pri stoloch prehýbajúcich sa pod ťarchou jedál a lahôdok od výmyslu sveta, kráľ Sparty vyslovil myšlienku, ktorá si zasluhuje pozornosť: „Čo chýbalo Médom (Peržanom), že sa rozhodli napadnúť nás? Veď všetko už mali.“
Západná Európa sa opäť rozhodla pre vojnu. Presnejšie, rozhodli sa pre ňu jej politické, ideologické, finančné a vojenské špičky, ktoré toho už majú na rováši veľa a teraz sa chcú skryť za chrbty nešťastníkov huckajúc ich do boja. V nekonečnom kolobehu dejín to bude tentoraz vyspelý demokratický Západ, ktorý sa – po hviezdoslavovsky – „oborí“ na zaostalý, barbarský Východ. Že vraj je tento pohľad príliš zjednodušujúci? Chcete z nás naďalej robiť nič si nepamätajúcich a nemysliacich hlupákov? Čo Herr Merz a Frau Ursula, Fräulein Annalena, nejaký ďalší nemecký potrimiskár, ktorý vyzýva vraždiť Rusov spoza klávesnice? Tradiční a nepoučiteľní nadľudia túžiaci po pomste za každú cenu. Všetko začala západonemecká marka ako nástroj zadosťučinenia za ruský kopanec nemeckej pýche a arogancii. Nový Lži-Napoleon v Paríži chce dirigovať európsku politiku rovnako ako jeho predchodca. Stratégovia NATO s litovsko-lotyšskými a gréckymi menami, sotva tiene pôvodných, dnes bojujúci za nových nadľudí – „nenahraditeľný národ“ (indispensable nation) – tiež šemotia niečo podobné. Ani jeden z nich nemá priame bojové skúsenosti. Kto neverí, nech si pozrie ich životopisy, sú dostupné na internete. Tento deficit nahrádzajú o to smelšími vyhláseniami.
V ozajstnej vojne Američania nebojovali už viac ako polstoročie, a ani tie v Kórei a Vietname nedopadli pre nich bohvieako. O nedávnych debakloch i celkom čerstvom súcitne pomlčím. Luke Skywalker z filmového plátna pôsobí nebezpečnejšie ako chlapci z navonok hrozivých bojových a lietadlových lodí trpiaci hnačkou. Warmonger a rusofób non plus ultra Lindsey Graham už svoju odmenu dostal, i keď nie je úplne jasné, kto má v jeho smrti prsty. Hovoriť príliš veľa a horlivo ešte neznamená, že sa svojim pánom aj zavďačíte. Na rade sú ďalší, bez oficiálnych zoznamov a cieľov, ako to robí súčasné ukrajinské vedenie a velenie. Ozajstný poľovník, hádajte, o koho ide, s bubnom na zajace nikdy nechodí. Toto by si mali uvedomiť viacerí, nielen z opozície, ktorá už tým druhým balí plnú poľnú, aj na Slovensku. Ak bude tunajší zbrojný priemysel prostredníctvom svojich inak komunikačne zručných emisárov predávajúceho jeho produkty príliš snaživý a proaktívny, kladenie kytíc na Slavíne ani stavanie sôch maršalom ZSSR v prípade horúceho konfliktu na záchranu krajiny stačiť nebudú. Rusi neodpúšťajú. Pamätajú si všetko, popri urážkach a vyhrážkach najmä činy.
Gabriela Rothmayerová to vystihla presne (Ako Danko opil opozíciu – Noveslovo). Nejde len o suroviny, nenásytnosť a takzvané hodnoty, ale o zranenú pýchu. Západ, teda nemecké križiacke a vojenské rády i Rzeczpospolita, ich protivník, Švédi Karola XII aj Napoleonovi Francúzi, ich nepriatelia a spojenci, Hitlerova vojenská mašinéria a industriálne kapacity podrobenej Európy, ktoré jej slúžili – to všetci sú oni. Západ. Ten bojachtivý. Nevie – nevedia Rusom odpustiť utrpené porážky, nie v obskúrnych, nič neriešiacich bitkách, ale v existenčných vojnách, ktoré útočníkom znovu a znovu lámali väzy. Ako sa ukazuje, nestačilo to. Tentoraz to chcú porazení skúsiť znovu a urobiť to správne. Odkedy Rusi vystupňovali svoje údery na Kyjev, Trump spozornel. Bez neho to nie je ono a v Bruseli to dobre vedia. Spoločne hrajú priehľadnú hru zdanlivého vzájomného dištancovania sa a koordinovaných vyhrážok voči Rusku. Jedna vec je však vytvárať obraz neohrozených bojovníkov pre domáce a spriatelené médiá a druhá dokázať skutočne bojovať „se vším všudy“. Najmä keď niet munície a tí prekliati Rusi ťahajú z rukáva jeden technologický tromf (trump card) za druhým.
Slaboduchá propaganda šíriaca sa zo všetkých strán je už neznesiteľná. Rozprávky o budovaní a rozširovaní prístavov určených pre masívny príjem techniky zo zámoria, o prepojení cestných a železničných sietí, nových poľných letiskách, depotoch munície a pohonných hmôt, celkovom približovaní sa vojenskej infraštruktúry Západu k hraniciam Ruskej federácie lusknutím prstov. Zatiaľ čo médiá jasajú nad každým práporom či bataliónom presunutým na východ, ich protivník formuje nové a nové divízie, dokonca armády. Jeho vnútorné komunikačné línie sú kratšie ako v prípade NATO roztiahnutého od Nórska po Blízky východ. Historik študujúci staroveké konflikty nemôže vychádzať výlučne z dobových údajov, aj keď sú považované za autentické. Musí sa opierať o metodiku skúmania existujúcich kapacít bojujúcich strán, byť si vedomý stavu dobového geografického poznania, spôsobu prepravy a dostupných prostriedkov na jej zabezpečenie, charakteristík teritórií zasiahnutých vojnovými operáciami vrátane demografických, dostupnosti vodných zdrojov pre ľudí, statok slúžiaci ako potrava i ťažné zvieratá. Brať do úvahy existenciu komunikácií a kapacitu prietoku živej sily cez ne. Vykalkulovať minimálny denný objem potravy a prostriedkov potrebných pre fungovanie a život jednotlivcov na to, aby mohol takýto kolos vôbec existovať, nieto ešte bojovať. Potom zistí, že tam, kde Herodotos videl polmilióna Peržanov, by sa uživila maximálne tretina.
Čuduj sa svet, zrazu tu niekto fantazíruje o státisícových ak nie miliónových armádach na frontoch tiahnucich sa na stá a tisíce kilometrov len tak, dokonca seriózne ráta s ich presunom cez Atlantik na európske bojisko. Kto a kedy ich vycvičí? Kde nadobudnú bojové skúsenosti? USA museli po vyhlásení vojny Nemecku v roku 1917 čakať rok, kým sa odvážili vyslať svoje jednotky do Európy. Intervencia v Mexiku sa dala sotva považovať za dobrú prípravu na boj proti vtedy špičkovej európskej armáde. Koľko prepravných lodí a lietadiel by si takáto operácia vyžiadala? Takéto monštruózne kapacitné možnosti Západ k dispozícii nemá a mať nebude, ani keby nasledujúcich desať rokov nerobil okrem ich budovania nič iné. Nebude mať na to ani čas. Žijeme predsa v ére satelitov a hyper-hypersonických zbraní. Nemá personál, plánovačov so skúsenosťami, ktorí by takéto gigantické presuny a operácie dokázali zvládnuť. Chcel by som vidieť (radšej nie), ako by prebiehala mobilizácia nevycvičených brancov, ktorí nevedia rozlíšiť pažbu od hlavne, s raketami a dronmi lietajúcimi nad hlavami vydeseného, demoralizovaného obyvateľstva. Nielen Prahy, Berlína, Varšavy či Bratislavy, ale aj Lisabonu, Madridu, Paríža, Londýna, Štokholmu, Osla a Helsínk. O Rotterdame, Brémach a ďalších Rusmi zameraných, gréckych, talianskych a španielskych prístavoch nehovoriac. Nie je to dobrý pocit zaspávať s vedomím, že ste cieľom. O to menej, že Rusi sa so Západom, na rozdiel od Ukrajiny, maznať nebudú. Vladimír Putin jeho vodcom lakonicky, čiže sparťansky, odkázal: „Vojna bude rýchla a krátka.“
Dodávam, čo neodznelo, no je samozrejmosťou. Táto vojna nebude pri voľbe cieľov selektívna ako na Ukrajine, pretože z vojenského hľadiska musí byť celoplošná. Protivníkove plánovanie prekračuje hranice členských štátov NATO, pristupuje k nim ako jednému celku. Preto, z ruského pohľadu, nesmie mať čas, miesto, prostriedky a odhodlanie sformovať sa k boju, prípadne k odvete. Doteraz boli Rusi zdráhaví, ako sa však poslednom čase zdá, viac už nie sú. Je to kto z koho. Trumpovým realitným agentom alternujúcim v úlohách diplomatov i šéfovi „Agentúry“ to ruský prezident s pre neho typickým zmierlivým úsmevom povedal, v druhom prípade odkázal, jediným jazykom, ktorému rozumejú: „Do not try us anymore. Stay out of it or else!“ Alebo niečo podobné. Tlaku ruskej verejnosti na ukončenie ukrajinskej, a ak bude treba, aj európskej či transatlantickej epizódy, nebude možné odolávať donekonečna odkazmi na „ducha Anchorage“ rovnajúceho sa kredibilite Minských dohôd.
Skôr sa zvyšky Ukrajincov preženú Sibírou a dobyjú Peking ako noha čo i len jediného amerického vojaka zo zámoria v prípade ozajstnej vojny vstúpi na európsku pevninu, ako tomu bolo v júni 1944. O to viac sa žiada kritický pohľad a racionálne uvažovanie o súčasnom dianí navôkol. To si tu skutočne niekto myslí, že Rusi zaútočia na Európu tankami, letectvom a vlnami pechoty ako v druhej svetovej vojne? Alebo dronmi a raketami ako na Ukrajine? Že sa bude bojovať ako pri Sokolove, Anziu, Falaise či Basre? Ak český premiér sľubuje dve brigády pre pobaltský front, ktorý zhasne skôr, než sa otvorí, určite verí, že ku konfliktu nedôjde a chce získať pochvalu, politické body, od svojich partnerov, ktorí ho môžu kedykoľvek od moci odstaviť či úplne zničiť. Vyslaným príslušníkom svojich ozbrojených síl môže pokojne vopred vystaviť úmrtné listy a spolu s nimi skontrolovať, či sú v nich uvedené údaje správne. Ak aj ich zvyšky prežijú, nebudú sa mať ako a kde vrátiť.
Ruský prezident a jeho okolie toho o červených čiarach v uplynulých štyroch rokoch síce narozprávali veľa, no kto nezacítil zmenu v ich správaní a vyhláseniach v posledných dvoch mesiacoch by sa mal mať na pozore. Najmä tí, ktorí vedú štáty. Toto už nebude o sankciách a prázdnom rečnení. Prepukne ozajstné peklo, krv sa bude liať potokmi a budú padať hlavy. Aj v strednej Európe. O Nemecku, Poľsku a Česku ako o primárnych cieľoch nepochybujúc a Slovensko, bohužiaľ, s istotou nevylučujúc.
Z hĺbky dejín znie príbeh o mužovi z prekvitajúceho gréckeho mesta Sybaris v južnej Itálii známeho dekadenciou a pôžitkárstvom. Jeho obyvateľom nebolo nič dobré, stolovali na zlate a striebre v odevoch z najjemnejších látok ochutnávajúc vyberané jedlá a vína za recitácií diel básnikov, spevu a príjemnej hudby. Pri návšteve Sparty domáci hosťovi ponúkli tradičnú „čiernu polievku“, mélas zomós, vývar z bravčového mäsa utopeného v krvi dochutený octom. Nie je známe, koľko z nej Sybariťan skonzumoval, no jeho slová, podobne ako Pausaniove, sú tu stále s nami. Skrátene: „Teraz už viem, prečo Sparťania pohŕdajú smrťou.“
Dnešný rozmaznaný Západ odvyknutý bojovať sa znovu rozhodol mašírovať do vojny. Poväčšine o nej nemá ani len najmenšiu predstavu hoci je presvedčený o opaku. Jej priebeh a výsledok meria nákladmi na zbrojenie, nie odhodlaním a pripravenosťou populácie zniesť údery a bojovať. Toto je na tom to najdesivejšie. Hlupáci vedú slepých, hluchých a bezmocných. Je zdanlivou veľmocou na hlinených nohách. Tvári sa, že nevie o nedôvere, ba nenávisti, más zápasiacich s existenčnými problémami voči vlastným vodcom, ktorí kradnú zo spoločného ako straky. Drzo a za bieleho dňa skrývajúc sa za formálnu, inštitucionálnu demokraciu. Či nevedia, ako skončil Crassus bažiaci po zlate? Parti mu ho po zničení jeho armády roztopené naliali do gágora, nech sa nasýti. Dnes ho nahradí ropa.
Spojenie „Pevnosť Sybaris“ je oxymoron. V porovnaní s ňou zbožné predstavy nacistov o pokračujúcom odpore v bavorských horách skapínajúcej Tretej ríše – Alpskej pevnosti, Alpenfestung,na ktorú sa scvrkla na jar 1945 Festung Europa – zneli hrozivejšie. Takisto, ba oveľa horšie, dopadne aj dnešná. Nech k ani jednému radšej nedôjde.
LacusCurtius • Athenaeus — Deipnosophistae, Book IV.138B‑148F
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008