Pavol Fabian: Bi a bi politika do hlavy!

Pred ôsmimi rokmi k nám jedného dňa prišla mačka.

Prišla a už zostala.

Osvojila si nás.

My sme k nej pristúpili tak, že… aj je naša, aj nie je naša. Vždy bola len vonkajšia. Vnútorná len výnimočne, keď sa jej podarilo vbehnúť na výzvedy do domu. Vilma, lebo tak sme ju nazvali, mala u nás istotu pravidelnej stravy. Každé ráno a každý večer mraučala pri dverách a oplatilo sa jej to.

Pred pol rokom Vilma začala chradnúť. Keďže som svoju veterinárnu prax už pred pár rokmi ukončil, navštívil som kolegov, zaplatil sumu rovnajúcu sa sume menšej zámorskej dovolenky a dozvedel sa diagnózu – hypertyreóza a podozrenie na črevný lymfóm.

Proti hypertyreóze sme nasadili liečbu, na lymfóm toho veľa nevymyslíte.

Liečba hypertyreózy spočíva v podávaní dvakrát denne malej tabletky Thyrozolu. Podávať mačke tablety nie je vôbec jednoduché. Dá sa to síce robiť pomocou aplikátora, ale je to metóda invazívna a navyše k tomu treba dvoch ľudí, ktorí nie vždy boli k dispozícii.

Našťastie, tabletka bola pravdepodobne bez výraznej chuti, takže sa dala zamiešať do jedla. Akurát ju bolo potrebné dokonale roztĺcť v zloženom hárku papiera a prášok vysypať a zamiešať do malého sústa potravy.

Presne v čase, keď sme mali s liečbou začať, prišiel mi poštou nevyžiadaný list od jedného politika. Mal v ňom svoju fotografiu a oslovoval ma:

Vážená Bratislavčanka, vážený Bratislavčan.

A keďže to bol najbližší hárok papiera po ruke, jeho list som začal používať na dennodenné roztĺkanie tabletky. Vybral som z kredenca tĺčik na mäso a tĺkol ním politika po jeho fotografickej hlave.

Trochu som mal výčitky svedomia, lebo tento politik patrí k tým, čo mi prekážajú najmenej, veď starý aj mladý Ráž urobili a robia pre Slovákov dosť dobrých vecí. S omnoho väčšou pasiou by som bil tĺčikom po hlave mnohých iných, najmä tzv. chciválkov – Naďa, Krúpu, Valáška, Korčoka, Šimečku, Gröhlinga, Matoviča…

Metóda sa mi osvedčila a Ráža bijem do hlavy už tretí mesiac. Liečba hypertyreózy nakrátko zabrala. Vilma vďaka nej prežila ďalšie dva mesiaca relatívne spokojného života, keď sa labužnícky vyhrievala na tráve v kúte našej záhrady v lúčoch peknojesenného slnka.

V piatok som chvíľu ležal na terase v ležadle. Vilma prišla ku mne, vyskočila mi na brucho a usalašila sa tam. Spokojne priadla a uprene mi hľadela do očí. Nevedel som, čo má ten pohľad znamenať. Čo chce?

Pochopil som to o dva dni neskôr. Vilma sa bola so mnou rozlúčiť, pretože včera umrela.

Hneď ráno som ju odniesol na Kačín, kde už je pochovaná aj naša labradorka Bosá (viď TU). Vykopal som jamu hneď vedľa Bosej a Vilmu uložil na večný odpočinok.

Ivetka, krčmárka z kačínskej Lesanky, vidiac, čo robím, mi naliala kalíšok horca a ani zaň nechcela peniaze…

Vilma nemala šťastie. Nedožila sa volieb. Nedozvedela sa, ako dopadol politik, ktorého som kvôli nej (a vlastne neoprávnene) dvakrát denne bil do hlavy.

Ja mám toho šťastia o trochu viac ako ona. Pred pár dňami som začal čítať takmer osemsto stránkovú knihu, čo v mojom veku je už pomerne riskantné ba až trúfalé. Našťastie, bolo mi dožičené, aby som ju dočítal do konca. Vlastimil Vondruška, lebo on je jej autorom, na strane 690 píše:

„Copak jsem chtěl já nebo ty, aby se u nás zabíjelo?“

„Jistě, to nechtěl nikdo. Jenže udržet mír znamená chovat se odpovědně a ne naivně.“

A tak prosím Joža Ráža o odpustenie, pretože dvakrát denne by mal byť tĺčikom na mäso bitý do hlavy nie on, ale všetci tí politici, ktorí nás cielene smerujú do nezmyselnej vojny s Ruskom – teda šéfovia väčšiny západoeurópskych štátov, von der Leyenová, Kaja Kallasová a všetci tí trápni slovenskí pricmrndávači, ktorým o Slovensko nejde ani v dvadsiatom prvom rade a ktorých som už spomenul vyššie.