Poradí si Slovensko bez Zuzany Čaputovej?

Chápem to, keď si niektorý obyčajný človek vytvorí nekritický pohľad na nejakého politika, menej už chápem, keď si k politikovi vytvorí obdiv novinár a svoj pocit potom prezentuje ako odborný pohľad. Okorenený, samozrejme, pľuvnutím na tých, ktorí jeho city nezdieľajú.

Matúš Kostolný píše, že prípadný odchod pani prezidentky by potešil grázlov. Neviem, aké má Kostolný klasifikačné kritéria na grázlov, ale nijak moc mi nevadí, že medzi nimi budem aj ja. Odchod Zuzany Čaputovej z funkcie prezidentky by ma potešil jednoducho preto, že si myslím, že na funkciu prezidentky politicky nedorástla, a že v mnohých oblastiach (napríklad vymenovanie Matoviča za ministra financií, politická angažovanosť pri vyšetrovaní citlivých káuz, jej postoj k termínu predčasných volieb a pod.) boli jej rozhodnutia zlé. Hlava štátu nedokázala byť ani tou nadstraníckou osobnosťou, ktorú by Slovensko potrebovalo.

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha

Mediálne predpokladané rozhodnutie Z. Čaputovej opätovne nekandidovať hodnotí Kostolný ako víťazstvo Fica. Je, samozrejme, možný aj tento uhol pohľadu, ale súčasne je to aj prejav paranoidného ponímania politiky veľkou časťou nášho mainstreamu, ktorý prakticky všetko hodnotí vo vzťahu k Ficovi. Pravdepodobne im ale vôbec nedochádza, že touto „ficomániou“ mu skôr pomáhajú. Toto prípadné rozhodnutie hlavy štátu nemusí vôbec súvisieť s Ficom a pokiaľ áno, je to skôr argument v prospech môjho názoru. Prezident je súčasťou politického boja a mal by byť aj odolný voči rôznym útokom. Ako sa to dá, ukazuje napríklad L. Ódor, ktorého reakcia v parlamente na vystúpenie poslanca Blahu bola vynikajúca. Čaputová sa podobne ako Kiska nechala do tohto politického súboja vtiahnuť, čo ale z hľadiska jej špecifického postavenia ako hlavy štátu vôbec nebolo nutné.

Podľa Kostolného sme lepšiu prezidentku nemali. Ja si ale myslím, že robiť nejaké poradie lepších alebo horších sa skôr hodí do talentovej speváckej súťaže. Každý z našich prezidentov mal silné aj slabé stránky a ich hodnotenie závisí aj od politickej orientácie hodnotiteľa. Je preto vždy subjektívne a tak ako nemáme jednoliatu spoločnosť, nie je ani možné mať nejaké všeobecne akceptovateľné poradie prezidentov.

Svoj pocit z možného odchodu Zuzany Čaputovej vyjadruje Kostolný: „Nie je toto práve okamih, keď nám Zuzana Čaputová ukazuje, že jej moc pre ňu nie je to najdôležitejšie a myslí aj na svoje fyzické a duševné zdravie? A v skutočnosti nás vidí oveľa silnejších, než ako sa vidíme my sami? Možno nám práve dáva šancu pochopiť, že demokraciu nezachráni žiaden zázračný rytier ani princezná, ale my všetci.“ Pripomína mi to taký kultík osobnosti, keď nám nevedomým niekto ukazuje smer a prostý ľud v jej činoch má možnosť nachádzať koncentrovanú múdrosť vekov.

Podobne sa totiž písalo napríklad po úmrtí Stalina: „Prečo, prečo len aj vaše srdce muselo sa takto rozbiť? Veď ono bolo srdcom sveta, veď ono bolo veľkým srdcom svetovej revolúcie, veď ono je nádejou sveta. Je nám smutno. Je nám žiaľ. Je nám clivo, ako nám ešte nikdy nebolo.“ Takto to v tej dobe videl aj Dominik Tatarka.

Ja som na rozdiel od Matúša Kostolného už dávno pochopil, že demokracia na Slovensku nestojí na žiadnej osobe, na žiadnom rytierovi a ani na Zuzane Čaputovej a ani na tom, ako nás podľa Kostolného vidí.

(Status na FB 16. júna 2026)