Pani Zuzana Čaputová vo funkcii prezidentky republiky sa obrátila na trestné orgány a pripravuje podľa vlastných slov veľmi kvalifikovanú obžalobu. Chce, aby trestné orgány posúdili, či je americkou agentkou. Dokázať by jej to mal pán Robert Fico, predseda najsilnejšej politickej strany, ktorý na stretnutiach s voličmi toto označenie použil. Robert Fico sa do pani Čaputovej pravidelne naváža, prezidentkin fan klub sa pohoršuje a jeho fan klub tlieska. Budú voľby, v ktorých pani Čaputová nesúťaží, ale jej želiezka v ohni sú, takže nejaké body z tohto duelu potečú. Na obe strany. Aký význam bude mať vo vnímaní občanov tento zápas? Budú mať väčšie sympatie k politike USA, resp. kolektívneho Západu?
Najprv si vyjasnime pojem. Podľa krátkeho slovníka slovenského jazyka má tri významy: je to buď obchodný zástupca, sprostredkovateľ, alebo tajný agitátor, diverzant, alebo tajný policajt, špión. Druhý a tretí význam vylúčme, pretože pani Čaputová je riadne demokraticky zvolená občanmi Slovenskej republiky.
Zostaňme pri prvom význame – že je to sprostredkovateľ. Čo by v prípade spojenectva nemalo byť nijako ponižujúce. Navyše, ak je sprostredkovateľka nielen demokraticky zvolená, ale stále s dôverou 39 percent opýtaných občanov SR.
Výsledkom práce agenta (sprostredkovateľa) by mal byť úžitok pre toho, kto si ho na prácu vo svoj prospech najal. Ale aké výsledky by v prípade potvrdenia, že je pani Čaputová agentkou USA, jej sprostredkovanie prinieslo? Veď pod jej vplyvom rastie práve antiamerikanizmus. Od bleskového podpisu pod zmluvou o vojenskej spolupráci, po súhlas s darovaním dvoch lietajúcich a desiatich nefunkčných (t. j. šrotu, ako sa vyjadril „jej“ minister vojny Naď) stíhačiek na Ukrajinu.
Slovensko je v rozličných šetreniach medzinárodných inštitúcií stále skeptickejšie voči politike EÚ a USA. Zástupca EÚ Šucha na agitačnej konferencii v prospech genderovej politiky EÚ povedal, že Slováci majú pokazenú DNA. Strhol sa krik z konzervatívneho tábora, a tak Šucha aj s celým zastúpením EÚ povedali, že je to len zlá interpretácia jeho slov. Nie zlé vyjadrenie! Aký dôsledok to má vo vnímaní politiky EÚ? Sociálni inžinieri by namiesto sociálnych operácií mali uvažovať o dôsledkoch svojej misie. Rod sa už pokúšajú zmeniť, ale zatiaľ nikto nevynašiel spôsob, ako vymeniť národ. A ten je vcelku takýto:
„Hlavnú zodpovednosť za vojnu na Ukrajine podľa prieskumu GLOBSEC-u pripisuje Rusku 40 percent ľudí. Je to najmenej z krajín strednej a východnej Európy. 34 percent vidí pôvodcu konfliktu v Západe, podľa 17 percent ju spôsobila Ukrajina.“
Na základe tohto šetrenia sú odporúčané kampane. Majú vzbudiť emócie, pracovať tvárou v tvár, naháňať hoaxy. Úsmevné je to pri spomienke na November 1989 a hoax o smrti Martina Šmída. Tá posadnutosť súčasných elít hoaxami vyviera z panického strachu – čo ak by sa to znova podarilo?
Vráťme sa k práci agenta. Ten úspešný by mohol byť pyšný na svoj vplyv, a teda stále širšie publikum, ktoré prijíma politiku USA a kolektívneho Západu. Na Slovensku sa deje presný opak. Slovenský národ akoby sa chcel vracať k „mohutnému tomu dubisku“. Nezaujatý pozorovateľ by možno zistil, že súčasné Rusko si stále mnohí spájajú so socializmom, t. j. istotami: na prácu, na bývanie, na školy, na zdravotnú a sociálnu starostlivosť… Elity si to všetko dokázali zabezpečiť aj v novom režime, plus voľné cestovanie po svete a ďalšie benefity. Ale väčšina ľudí ešte stále musí „dobiehať“ Západ, ktorý sa stále viac vzďaľuje. A tak sa mu otáča zadkom a utieka sa k ilúzii…
Ruiny okrajovej štvrte Bachmutu, marec 2023. Foto: Wikipedia.org
Ako však vyzerá tá ilúzia v reálnom živote, to by v našich časoch nemal byť problém vidieť to na vlastné oči. Videí je plný internet. Len taký malý príklad. Šéf Wagnerovej armády (súkromná ruská vojenská spoločnosť, ktorú založil bývalý trestanec a po rozpade ZSSR úspešný podnikateľ v gastronómii a všeličom inom) poskytol minulý týždeň poldruha hodinový rozhovor jednej ruskej televízii. Rozhovor odvysielali večer a ráno bol už autor tohto výživného produktu Dolgov bez zamestnania. V rozhovore okrem vojenských záležitostí, ktoré bez znalosti človek ťažko môže overiť, povedal Prigožin čosi veľmi zaujímavé: v Bachmute/Arťomovsku je sklad s vínom a šampanským.
„Je to súkromný majetok a súkromný majetok je posvätný,“ povedal Prigožin. „Ak patrí niekomu, tak mu patrí a nikto sa ho nesmie dotknúť. Ak je to majetok štátu, tak sa musia o jeho odovzdaní alebo zabratí dohodnúť štáty. Súkromný majetok je nedotknuteľný!“
Aký rozdiel v štátnom zriadení, založenom na nedotknuteľnom (a nakradnutom po rozpade impéria) majetku vidíme v Rusku, na Ukrajine a všade inde na Západe? Pripomenulo mi to film Miloša Formana Černý Petr. Hlavný hrdina je trochu zakríknutý, tak ho priateľ učí sebavedomiu.
„Řekni – ahoj!“
„Ahoj,“ hlesne nesmelo Petr.
„Ahoj!“ zahuláka sebavedomý. „Slyšíš ten rozdíl?!“
Počujeme ten rozdiel?
Pozrela som si reportáže z toho vínno-šampanského závodu. Hore, v meste, kde pred vojnou žilo 80 tisíc ľudí a pracovalo aj na dorobení hrozna a vína, sú začmudené ruiny panelákov, domov, kultúrneho domu s freskami, pováľané busty. Nevidno jedinú celú budovu, niet nerozbitého miesta, nevidno ani tie tučné mačky, ktoré vyžierajú mŕtvym vnútornosti… Nič, len spúšť. Prigožin stratil v bitke o (najprv dôležité, potom nedôležité) mesto podľa vlastných slov 20 tisíc vojakov. Tvrdí, že Ukrajinci majú trikrát väčšie straty. Teda 60 tisíc mŕtvych… Za čo umierali?! Za súkromný majetok, ktorý je posvätný? Dolu, pod mestom, sú nedotknuté katakomby zo sovietskych čias. Majú niekoľko podzemných poschodí, je to vlastne dôkladne vybudovaný protiatómový kryt. Po „uliciach“ tam môže prejsť tank. A sú tam neporušené sklady s paletami šesť miliónov fliaš šampanského. Dlhé nekonečné rady, obrovské haly, so starostlivo vedenými záznamami, kedy sa fľaše otáčali (ošetrovali) – všetky zápisy na ukrajinskom východe v ruštine. Ešte z marca 2022 je tam záznam, teda už po začiatku špeciálnej vojenskej operácie, ktorej ciele doteraz nie sú jasné. Prigožin okrem zmienky o súkromnom majetku vysloví v rozhovore s Dolgovom inú zaujímavú myšlienku: cieľom „specoperacie“ má byť denacifikácia a demilitarizácia Ukrajiny. Od začiatku vojny sa Ukrajina stala známou po celom svete, jej „nácia“ sa teda posilnila, upevnila. Armáda sa tak vycvičila, že patrí podľa šéfa žoldnierov Prigožina k najlepším na svete, je dobre vybavená najlepšími zbraňami a aj o vojakov je veľmi dobre postarané.
Tak ako sa plní ten cieľ?! Čo je toto za šialenstvo s tými desiatkami tisíc hrobov?
Napadlo mi, že agenti by mohli namiesto zatvárania nepohodlných webov a televízií ich naopak, každý deň propagovať. Dať možnosť porovnať. Ukázať pravdivo klady a zápory. Ľudia nie sú sprostí, dokázali by pochopiť, aj vyhodnotiť. Že Rusko nie je CCCP, dávno tam nie je nijaká gorbačovovská perestrojka, ale ani „zastoj“ Brežneva, kde sa tak potichu žilo, pilo, hnilo. Až potom by plnili svoju agentskú úlohu dobre – pretože príťažlivosť USA a EÚ by nereprezentoval vulgárny a primitívny Naď, ale slobodné názory napríklad J. Sachsa. Tu hlupáci vyhodia najlepšiu redaktorku v TA3 a nahradia ju primitívmi, ktorí nedokážu ovládnuť ani sami seba, nieto verejnú mienku.
Zatiaľ sa však môžeme pripraviť na dobre finančne podmazané aktivistické úderky, ktoré budú behať po školách a balamutiť deti v nádeji, že tak zvrátia koleso dejín. Presne ako to robili komunisti v rokoch päťdesiatych… Vzbudia emócie, o tom nepochybujem. Ale aké?
Nemali by sme zabudnúť na Juhosláviu a jej bolestný príbeh. Žili sme ho nablízku a videli na vlastné oči lietadlá s bombami. Leteli ponad naše hlavy a 78 dní a nocí neustále bombardovali pokojné mestá s civilným obyvateľstvom.
Nedávno vyšla kniha biofyzičky Majky Zentkovej Denník onkologickej pacientky. Doktorka Mária Zentková v zápise z 18. marca 2016 spomína na svoje študentské roky na Matematicko fyzikálnej fakulte Univerzity Karlovej. Štátna bezpečnosť v najväčšom vysokoškolskom internáte Kolej Jižní město skúšala nejakú svoju provokáciu. Buzerovali študentov, vypli im vodu, každé dve hodiny ich telefonátmi ničili.
„Po pár týždňoch z nás boli trosky a samozrejme, revolučné nadšenie utešene rástlo. 17. novembra 1987 študenti na Jižáku pochodovali areálom internátu, trieskali varechami do hrncov a kričali: Buď poteče voda, nebo poteče krev! A tiež: Dneska máme svátek! Vtedy ešte revolučný hnev neprekročil vysokoškolský areál. To až o dva roky, a čuduj sa svete, opäť sedemnásteho novembra.
17. november 1989 a hlavne krátke obdobie, ktoré po ňom nasledovalo, bolo to najkrajšie, čo som v živote zažila. No napriek tomu, ani na okamih som neverila, že je to výsledok spontánneho revolučného poryvu študentov… Dejiny ukazujú, že vždy je v pozadí spontánnych demonštrácií niekto, kto zariadil, aby sa masa rozhodla, že bude spontánna a využije ju pre svoje – zatiaľ ešte zakryté – ciele. Možností, ako sa o to pokúsiť, je nepreberné množstvo… Keď sa pýtame našich kolegov zo Srbska, čo spôsobilo tú veľkú vojnu na území bývalej Juhoslávie, neustále nám hovoria, že vybičovanie vášne na futbalovom štadióne Crvena zvezda Belehrad a Hajduk Split.“
Nezabúdajme na to! Keď chce niekto vzbudzovať emócie cez nejaké príbehy, nesadnime na lep.
Agenti s veľmi slabými výsledkami svojej práce nás budú otravovať. Treba si vybudovať imunitu. Neveriť klamstvám. Generál Andor Šándor (ktorého na Slovensku v štátnych médiách zakázali vysielať) pripomenul výrok W. Churchilla: „Pravda je ve válce tak drahocenná věc, že ji musí provázet stráž lží.“ A generál Šándor dodal: „To je přesně to, co vidíme. Nikdy jsem nic takového do této doby neviděl. Konflikt se vyznačuje obrovskou informační válkou. Dezinformace, clony atd.“
Všetko sa zostruje. Vojna medzi Ruskom a Severoatlantickou alianciou je podľa náčelníka generálneho štábu Armády ČR Karla Řehku možná. Ak by vypukla, Česko by podľa neho bolo od začiatku jej účastníkom. Povedal to v pondelok na parlamentnej konferencii o vnútornej bezpečnosti, informuje spravodajkyňa TASR v Prahe na základe stanice ČT24 a servera iDNES.cz. „Ak by vojna vypukla, od prvej chvíle sme aktívnym účastníkom,“ povedal náčelník generálneho štábu. Armáda sa preto podľa neho snaží pripraviť na vysoko intenzívny konflikt. „Aj keď sa boje budú odohrávať mimo územia ČR, musíme ochrániť náš vzdušný priestor a občanov,“ zdôraznil. Česko je podľa neho tranzitným koridorom. Muselo by zaistiť presuny armády, skladovacie priestory či bezpečnosť kritickej infraštruktúry.
Bude vojna?! Tie obrázky z Arťomovska/Bachmutu mi nejdú z mysle.
Pani Čaputová na konferencii GLOBSEC-u hovorí o tom, ako bude každý centimeter krajín NATO chránený.
Ale čo na tom každom centimetri zostane? A v čí prospech?
Jedna odpoveď
Excelentné zhodnotenie situácie po analytickej i reflexívnej stránke. Je úplnou pravdou, že ciele ŠVO sú stále neznáme, rovnako ako je na ruskej strane celkovo nepochopiteľný prístup ku konfliktu a opakované prekračovanie údajne červených čiar Kremľa zo strany Západu, po ktorom sa nič zásadné nedeje. Brežnev a Ustinov sa musia po dnešnom útoku dronov na Moskvu obracať v hrobe. Pochybujem, že by Putina a spol. pochválili. Prigožin a viacerí ďalší by za Stalinových čias už dávno skončili pred popravčou čatou. Jediný, kto sa snažil viesť vojnu, bol Surovikin, momentálne odložený na ľad. Môžem sa mýliť, no balet, ktorý súčasné ruské politické vedenie predvádza, v konečnom dôsledku podrýva aj dôveru v navonok manifestované strategické spojenectvo Ruska s Čínou a Iránom. Sme svedkami tieňového divadla kabuki zinscenovaného hráčmi skrytými pred zrakom verejnosti, v ktorom sú politici, aj tí najprominentnejší, len figúrkami na šachovnici? Ak je Zelenskyj svojím brutálnym prístupom k vlastným ľuďom porovnateľný s červeným teroristom Trockým, nie je ťažké dovtípiť sa, kto je bielym Kerenským. Článok pani Rothmayerovej je otváraním očí tým, ktorí v Putinovi vidia „dobrého kráľa“ Mateja Korvína obklopeného zlými radcami, prípadne spásonosné vtelenie boha Višnu. Svoj tieň nedokáže prekročiť nikto a ten Putinov siaha poriadne do minulosti, čím nemám na mysli jeho bývalú profesiu. Vitajte vo svete reálpolitiky, v ktorom každý kope za seba. Alebo aj nie. Autorke k textu úprimne blahoželám.