„Oduševnenie je sila, pred ktorou všetko musí uhnúť“ – výrok Martina Kukučína mi znie v ušiach vždy, keď si spomeniem na návštevu pamätnej izby Kláry Jarunkovej na Červenej Skale. V kontexte doby, ktorú žijeme a ideálov, ktoré v spoločnosti (ne)máme, je až neuveriteľné, že stále sú tu ľudia, ktorí s oduševnením žijú a pracujú celý svoj život. A neustúpia, nenechajú sa znechutiť, nevzdajú sa. Popri Kláre Jarunkovej bude o jednom z nich, Františkovi Ďurčenkovi, reč aj v tomto článku.
na Červenej Skale (dnes časť obce Šumiac)
Klára Jarunková (28. apríl 1922 Červená Skala – 11. júl 2005 Bratislava) je v slovenskej kultúre jedinečná a berúc si na pomoc aj názov jej slávnej knihy, jediná, ktorej tvorba bol preložená do 39 jazykov sveta. Vyšli v 222 vydaniach. Práve diela Jediná a Brat mlčanlivého Vlka sa vďaka prekladom (20 a 18 jazykov) stali súčasťou zlatého fondu svetovej literatúry pre deti a mládež. Ale ani ostatné nezaostávajú – z 23 kníh K. Jarunkovej sa len 8 „nedožilo“ cudzojazyčného prekladu. A tie, ktoré preložené boli, sa môžu pochváliť naozaj mnohými jazykmi – Hrdinský zápisník si mohli prečítať deti okrem slovenčiny v 11 jazykoch, Tulák sa dožil 6 cudzojazyčných vydaní, O jazýčku, ktorý nechcel hovoriť, sa dozvedeli deti v 7 jazykoch, O psovi, ktorý mal chlapca, zase deti v 10 jazykoch. Kniha Jediná „prenikla“ aj do povinného čítania v Taliansku a spolu s knihou Brat mlčanlivého Vlka bola dva mesiace aj na poprednom mieste v rebríčku bestsellerov v USA. A tak by sme mohli pokračovať ďalej; ale možno, vlastne určite dôležitejší než výpočet prekladov a vadaní sú stopy, ktoré knihy K. Jarunkovej v deťoch zanechali. Verím, že je veľa ľudí, ktorí si aspoň niektoré knižky z detstva stále opatrujú. Chránia si ich, oprašujú, sťahujú sa s nimi. Tak ako ja, čo mám so sebou z detstva knižku O jazýčku, ktorý nechcel hovoriť. Musela som ju čítať veľakrát, lebo väzba je už celkom obdratá. Detské príbehy v nej sú ale stále svieže, milé a plné pochopenia pre deti a ich svet. A v tej mojej knihe je stále čitateľné to najkrajšie venovanie na svete – Olinke na Vianoce 1964 venuje mama…
Ja som len písala, najlepšie, ako som vedela. Nikdy som pri svojej osamelej práci nemyslela na to, čo s knihou bude, kam pôjde, nikdy som ani vo sne nesiahala po svetovosti. Dnes však viem, že hlavné je nikoho z cudziny nenapodobňovať, hlavná je vernosť sebe, svojej vlastnej duchovnej podstate.
Klára Jarunková
Červená Skala bola v čase, keď sa Klára Jarunková narodila, samostatnou obcou, ktorej význam pretrvával dlhší čas. Coburgovci, v 19. stor. jeden z najbohatších rodov v Uhorsku, sa významne zaslúžili o tunajší rozvoj hutníctva, najmä po získaní tzv. Pohorelského komplexu železiarní pri obciach Červená Skala, Vaľkovňa, Pohorelá a Polomka so správou v Pohorelej. Na Červenej Skale tak bola vďaka podnikateľským aktivitám tohto rodu vybudovaná napr. prvá vysoká pec na Horehroní. V obci bol už od roku 1820 poštový úrad, na ktorom neskôr pribudol dokonca prvý telegraf na Horehroní. To už teda niečo znamenalo! Dnes však tieto významné míľniky v už trochu zabudnutej lokalite máločo pripomína.
Práve v budove poštového úradu, v ktorom bol aj služobný byt, sa Klára Jarunková narodila. Pobudla v ňom iba vo svojom útlom veku – keď mala 8 rokov, zomrela jej mama a starostlivosť o päť detí prevzala otcova sestra Františka. Otec K. Jarunkovej Július Chudík azda chcel na krutú stratu zabudnúť a odišiel do Nízkych Tatier, kde na známej chate Trangoška pracoval ako chatár. Osud potom Kláru Jarunkovú zavial postupne na viaceré miesta, ale v dospelosti najviac času strávila v Bratislave, kde študovala a pracovala ako spisovateľka a novinárka (v redakcii časopisu Roháč pracovala takmer 30 rokov). Láskavú spomienku na rodisko a prírodu si však niesla so sebou po celý život.
Novinárka Jarmila Andrejčáková spomína: „S Klárou Jarunkovou sme sa stretli opakovane, v 70. rokoch sme sa ocitli spolu dokonca na dovolenke v Medzinárodnom dome novinárov pri Varne v Bulharsku. Spisovateľka tam bola s manželom a čerstvo vydatou dcérou, výtvarníčkou Danou Zacharovou, ja s malým synom Tomášom Andrejčákom. Rodinu som navštívila niekoľkokrát aj na chate v Modre-Harmónii a Danka Zacharová neskôr učila v základnej umeleckej škole moju vnučku Kristínku. Klára Jarunková bola veľmi šarmantná, vyžarovala pozitívnu energiu, charakterizovala by som ju slovom radostná. A v spoločnosti bola neprehliadnuteľná.“
Rodný dom K. Jarunkovej na Červenej Skale, ktorá je pre postupnú stratu svojho významu od r. 1960 súčasťou obce Šumiac, „objavil“ v roku 2017 František Ďurčenka, bývalý starosta obce Polomka a podpredseda celoslovenského Spolku pre obnovu dediny. Zároveň stojí na čele Klubu Spolku pre obnovu dediny Polomka, ktorý začal okamžite získavať pre nový zámer. Horehronka, ktorá svojou tvorbou dobyla svet, si poctu určite zaslúži a tak sa rýchlo zrodila pomerne ucelená predstava, čo treba urobiť. Zanietenosť F. Ďurčenku, jeho vernosť presvedčeniu, že každý človek má mať na mysli aj spoločné blaho, jeho vytrvalosť i chápanie vecí v širších súvislostiach poznám už niekoľko desaťročí. Po návšteve expozície v rodnom dome K. Jarunkovej a malom poštovom múzeu mi neostáva nič iné, iba sa hlboko a úprimne pokloniť – lebo doslova z „ničoho“ je vďaka malému tímu dobrovoľníkov na Červenej Skale zrazu „niečo“. Napriek všetkým problémom a ťažkostiam, ktoré realizácia so sebou prináša.
F. Ďurčenka sa nevenuje len Kláre Jarunkovej; mapuje aj osudy iných významných rodákov z Horehronia. Angažuje sa v Asociácii furmanov Slovenska a v už spomínanom Spolku pre obnovu dediny, neustále hľadá podnety, ktoré by rozšírili obzory miestnych obyvateľov, neúnavne chodí a presviedča; doma vládne kráľovstvu kaktusov a popritom pomáha svojim dvom dcéram. Hoci – tie otca tiež nenechávajú v úzkych a pomáhajú, ako môžu. Za každým výsledkom, aj za „obyčajným“ obnoveným rodným domom je skryté obrovské úsilie, nesmierne veľa času, síl; aktérov to stojí veľa peňazí, ale aj nervov. Kto robí niečo ako dobrovoľník a nadšenec, má predstavu: nieže na všetko nezíska sponzorské príspevky, ale ešte prispieva tými svojimi…
Objekt bývalého poštového úradu na Červenej Skale do roku 2017 využívali Štátne lesy predovšetkým na ubytovanie vlastných zamestnancov a ako skladové priestory. V tom roku získal Klub Spolku pre obnovu dediny Polomka do prenájmu najprv prvú časť objektu, o dva roky neskôr už objekt celý. „Prvú pomoc“ poskytla F. Ďurčenkovi a jeho minimálnemu okruhu spolupracovníkov Nadácia EPH, neskôr a postupne sa pridali ďalší, napr. Banskobystrický samosprávny kraj a Nadácia Slovenskej sporiteľne.
Budovu bolo treba dať do poriadku najprv stavebne – od nových okien a dverí, cez odkvapové rúry, nové vnútorné omietky, podlahy, plot, vstupné dvere, atď., atď., až potom sa dalo uvažovať o vnútornom vybavení. Viac-menej súbežne s myšlienkou na zriadenie rodnej izby slávnej spisovateľky sa rodil aj zámer sprístupniť malé poštové múzeum. Oboje sa na deň presne po 100 rokoch od narodenia Kláry Jarunkovej 28. apríla 2022 podarilo, ale v objekte a expozícii je ešte stále čo robiť.
Izba, venovaná výlučne Kláre Jarunkovej, sprístupňuje jej tvorbu, myšlienky, diela; uchováva vďaka dobrej spolupráci so spisovateľkinou dcérou, už spomínanou výtvarníčkou Danou Zacharovou, aj jej osobné veci: napr. knižné regály, písací stôl, sedačku, koberec, ukážku rukopisu, vlastnou rukou písaný životopis, knihy, citáty. Hovorí o jej živote, napr. zachovala sa zápisnica zo schôdze učiteľov, na ktorej K. Jarunkovú privítali v škole v Korytárkach (dnes Detva), kde krátky čas učila. Spisovateľka vraj písala výlučne ceruzkou – odrazom toho je skvelý nápad na spomienkový predmet múzea – ceruzka s podpisom autorky. Slovenská pošta vydala v minulom roku na počesť autorky známku, časť dokumentácie v expozícii sa viaže k nej. Tesne vedľa obývacej izby je priestor na detské tvorivé dielne. Organizátori práve v tomto čase hľadajú doklady o početných besedách s deťmi, ktoré K. Jarunková absolvovala. Ak sa zámer podarí, expozícia bude bohatšia o ďalší rozmer.
Poštový úrad bol od obývacej časti domu oddelený, zrejme najmä z bezpečnostných dôvodov. V ňom sa zachovali napr. veľmi pekné kovové dvere a žalúzie na oknách, do miestnosti sa vrátilo niekoľko starých poštových prepážok, váha, na akej sa dávnejšie vážili listy, mechanický písací stroj. Panely na stenách, ktoré sú vymaľované starším spôsobom, pri ktorom maliari vzory vytvárajú valčekom s farbou, a to jedným ťahom od vrchu až po spodok, dokumentujú vývoj pošty u nás. Poštárska peňaženka je zatiaľ prázdna, ale možno do nej pribudnú raz aj historické bankovky a do priestoru postupne aj ďalšie exponáty, ktoré budú dokumentovať bežný deň na poštovom úrade. Treba azda dodať, že funkciou poštmajstra nemohol byť poverený hocikto: musel to byť zodpovedný, vážený a skúsený človek – mimo iného predsa narábal s peniazmi. Aj pošta bola vtedy dôležitou úradnou miestnosťou.
Rodná izba Kláry Jarunkovej a malé poštové múzeum na Červenej Skale (Šumiaci) čaká na svojich návštevníkov. Nie je reálne, aby expozícia bola otvorená nepretržite, na bránke je však telefónne číslo, na ktoré možno zavolať. Pôvodne funkciu sprievodcu plnil iba F. Ďurčenka, ktorý po telefonáte sadol do auta a za pol hodinku bol z Polomky na Červenej Skale; teraz sa našťastie ohlásili už dve domáce záujemkyne o spoluprácu. Možno sa podarí prelomiť aj bariéry v miestnych obyvateľoch – sú skôr uzavretí do seba, majú vyšší vek a menej síl, sú z mnohých vecí unavení… Na druhej strane treba popravde priznať, že s F. Ďurčenkom udrží tempo málokto. Nie pre každého sú výzvy v ktorejkoľvek etape života to pravé orechové… ale asi je to tak, že len tí aktívnejší posúvajú svet dopredu. Hoci v rozmeroch, ktoré celkový chod sveta nezmenia… Aj tak im však patrí vďaka a ocenenie – v tomto konkrétnom prípade členom Klubu v Polomke Kataríne Malčekovej, Pavlovi Maruškinovi, Miroslavovi Matejkovi a Veronike Aschembrierovej; k úspešnému výsledku prispeli aj ďalší ochotní a tvoriví spolupracovníci Róbert Vico, Monika Ďurčenková, Marek Majerčík.
V roku 2003 navrhla na základe medzinárodných úspechov Asociácia spisovateľov Slovenska Kláru Jarunkovú na udelenie Nobelovej ceny za literatúru. Keby tvorila v niektorom zo svetových jazykov, návrh by možno bol ľahšie uspel. Bola by to veľká sláva, výnimočná pocta. Bohužiaľ, nestalo sa. Vidí sa mi však, že väčšmi než na zahraničné by sme mali hľadieť na domáce publikum a jemu vysvetľovať, pripomínať a podčiarkovať to jedinečné, čím Klára Jarunková prispela k nášmu kultúrnemu povzneseniu, čím bola a zostáva v našej literatúre. Lebo uznanie zo strany iných poteší, ale to, čo pre svoj duchovný rozvoj a národné povedomie potrebujeme, je naše vlastné poznanie. Aj o znamenitých osobnostiach našej literatúry.
Na ceste k tomuto poznaniu pribudol do mozaiky nový kamienok. Vďaka zaň.
P.S.: Takmer by som bola zabudla: Prešla som už desiatky múzeí doma i vo svete. Ale iba v jedinom na celom svete mi po prehliadke ponúkli za kalíšok výbornej hruškovice – v tom na Červenej Skale. No nechcite sa tam vrátiť…
Snímky: Autorka
