Redakcia Slova ma oslovila otázkou, či aj v USA sa, podobne ako v Európe, prepisujú dejiny druhej svetovej vojny. Pokúsim sa odpovedať. Moja odpoveď nebude založená na prieskumoch verejnej mienky ani na analýze vyučovania dejín na rôznych stupňoch, budem iba prezentovať svoje osobné dojmy získané životom v tejto krajine.
Začnem prekvapením, ktoré som zažíval v dobe asi pred 25 rokmi, keď sme ešte v našej rodine mali TV. Boli napríklad majstrovstvá sveta v atletike. Beh na 5 000 metrov muži. Zábery na pole bežcov, mená vedúcich bežcov, ale bez ohľadu na jeho pozíciu vždy aj informácia o tom, kde je bežec USA. Finiš a strih na tabuľku výsledkov (4 sekundy). Poradie prvých štyroch krajín bolo povedzme Keňa, Maroko, Nemecko, USA. Kamera sa zameria na bežca USA a redaktor kladie otázky. Potom nasleduje 5 – 7 minútový medailón o tomto bežcovi, ako začínal, kde trénoval, čo všetko vyhral a tým sa časť o tomto behu končí. Vyhlasovanie víťazov, alebo dokonca hymna Kene sa prirodzene neukazuje. Pravdepodobne by to nikoho nezaujímalo.
Druhá svetová vojna. Začala sa útokom na Pearl Harbour v decembri 1941. Japonci na nás zákerne a samozrejme úplne nepochopiteľne zaútočili a naši mladí chlapci sa začali húfne hlásiť do armády. Málokto pripúšťa, že Franklina D. Roosevelta neustále žiadali vtedajší oligarchovia, aby im „dal vojnu“ a on sa snažil vyhovieť im. Neuvádza sa, že v čase japonského útoku už bola vyslaná do japonských vôd naša vojnová loď s tým, aby vyprovokovala casus belli. Tiež sa neuvádza, že USA horlivo aj finančne podporovali v Japonsku tie politické sily, ktoré volali po vojnovom riešení napätia s USA a prirodzene nik nespomína politiku USA, ktorá konflikt s Japonskom dlhodobo provokovala uvaľovaním rôznych sankcií a blokácií. Japonci si o to všetko žiadali, pretože akosi nechceli pochopiť, že jediným pánom v Tichomorí môže byť iba Amerika!
No a nasleduje zoznam rôznych víťazných a hrdinských akcií, ako povedzme bombardovanie Tokia (naši hrdinovia museli pristáť v Číne) a všetky námorné bitky. Výročie Pearl Harbour sa oslavuje každoročne a pri rôznych opakovaných analýzach nik ani nenaznačí otázku, prečo v čase zákerného a nečakaného útoku nebola v prístave ani jedna lietadlová loď, a možnosť, že by snáď americké velenie o útoku vedelo, sa nepripúšťa.
Tento naratív vládne bezo zmeny, nik ho neprepisuje, ak neberieme do úvahy skutočný historický výskum povedzme Howarda Zinna (letca v Európe v druhej svetovej vojne), ktorý sa však dá ignorovať, pretože je len vyjadrením nenávisti k Amerike. [People’s History of the United States.]
V Európe? No áno, rozdali si to Nemci a Rusi, Rusi zvíťazili, ale skutočne dôležitá akcia bolo naše vylodenie v Normandii. To sa tiež oslavuje. Nikoho nenapadne popierať význam bitiek pod Moskvou, v Stalingrade či pri Kursku, pretože tieto udalosti širokú verejnosť nezaujímajú a teda neexistovali. Detaily o tom, či sa Druhý ukrajinský front skladal iba z Ukrajincov, alebo či bolo nutné bombardovať Plzeň či doslova spáliť Dražďany, sú skutočne nezaujímavé. Vyhrali sme vojnu a zostali sme chrániť Európu pred komunizmom. Naša dôsledná politika a neprekonateľná sila ako aj túžba porobených (Sovietskym zväzom) národov po slobode nám priniesla aj zaslúžene víťazstvo v studenej vojne, ktorú rozpútal Sovietsky zväz, Ríša zla.
Mal som priateľa v San Franciscu, ktorý slúžil v Nemecku a bol v raketovom útvare „chrániacom“ Frankfurt. Ochranná stratégia spočívala vraj aj v tom, že časť rakiet bola namierená na mesto! Ak by ho „ruské tanky“ začali zaberať, alebo by bolo jasné, že ho zaberú, mesto by bolo nutné ochrániť tým, že sa zničí, aby sa nedajbože nedostalo do rúk komunistom.
Prepisovanie dejín? Skôr ohlupovanie verejnosti. Iste Slovensko zaregistrovalo rúcanie rôznych sôch v Amerike pred pár rokmi. Vo väčšine to boli a sú sochy pripomínajúce občiansku vojnu. Generáli Lee alebo Jackson museli zmiznúť, generál Sherman, ktorý barbarsky pálil mestá Konfederácie, je stále hrdinom.
A nad tým všetkým čnie obrovská postava Abrahama Lincolna, ktorý sa v rôznych prieskumoch verejnej mienky vždy umiestni medzi prvými troma „veľkými“ prezidentmi. Áno, len vďaka nemu skončilo otroctvo a iba o otroctvo išlo v občianskej vojne. Apoštol slobody, mučeník.
Socha Abrahama Lincolna. Foto: Pexels
Mnohí vedia, že občianska vojna bola najkrvavejšia v dejinách USA. Čo je potlačené, je skutočnosť, že Lincolnova administratíva bola ochotná dohodnúť sa s južnými štátmi tak, aby sa otroctvo nešírilo na sever, ale aby tiež nebolo okamžite zrušené a išlo aj o to, čo môže byť legálne v nových teritóriách. Lincolnovi v prvom rade išlo o zachovanie celistvosti USA, nie o otroctvo.
Ďalej sa všeobecne nevie, že odtrhnutie štátov Konfederácie od Únie bolo právo zakotvené v Ústave USA! Inými slovami, Konfederácia nepáchala nič protizákonné svojím odtrhnutím. Tiež sa všeobecne nevie, že Jefferson Davis, prezident Konfederácie, bol ministrom vo vláde Abrahama Lincolna!
Ministrov si v USA vyberá prezident! Takže Davisa osobne poznal a mali spolu pozitívny vzťah. Aký asi génius musel byť Lincoln, keď sa s takýmto človekom nedokázal dohodnúť, keď jedinou odpoveďou na celkom zákonný akt bola vojenská agresia? Agresia vedúca k najkrvavejšej vojne v dejinách krajiny! Skutočne veľký prezident?
Isteže, dejiny píšu a prepisujú víťazi. Všade, na Slovensku aj v USA. Priemerného Američana svet mimo Ameriky nezaujíma. Vie, že Rusi sú zlí a Ukrajinci dobrí, ale toto rozlíšenie nie je časťou každodenného života.
Seattle, máj 2020, násilné protesty po tom, čo policajti pri zadržaní zabili černocha Georga Floyda. Foto: Flickr | Autor: Kelly Kline
Máme svoje problémy. Otvorená hranica s Mexikom. Stúpajúca zločinnosť. Rozvrátená infraštruktúra: Kto neverí, nech si príde zajazdiť na aute v LA, vo Washingtone či v New Yorku, alebo sa vyberie na let Seattle – Raleigh/Durham v čase začiatku školských prázdnin.
A hlasy proti podpore Ukrajiny silnejú. A za zavedenie poriadku do našich miest. Koho zaujíma streľba v chersonskej oblasti (nie že by niekto vedel, kde to je), keď ju máme v strede Seattlu? A história už vôbec nie. A v tom je moja nádej pre súčasnosť, že sa konečne odvrátime od Ukrajiny, ako sme to boli nútení urobiť vo Vietname, v Iraku a v Afganistane. Zničíme a odídeme. Hnusné, ale vždy lepšie než ostať naveky. Rokovanie sa snáď skoro začne a mier dostane šancu.
(Autor žije v USA, Issaquah, WA)
