Bábka je večná a rozumejú jej ľudia na celom svete.
Teodor Zvara
A nielen čaro a čarovanie, ale aj očarenie. To všetko vanie z bábky. Veľmi výrazne to evokuje autobiografická kniha bábkoherečky, recitátorky, autorky mnohých televíznych inscenácií, spoluzakladateľky Štátneho bábkového divadla v Bratislave, zaslúžilej umelkyne Terézie Szabovej-Kornošovej Čaro bábky (IRIS, Bratislava 2022), ktorú redakčne pripravila Dagmar Smreková a obálku s použitím fotografie Tibora Marčeka navrhol Miroslav Smrek.
Je to, ako sa autorka vyjadrila, kniha spomienok na vlastnú umeleckú dráhu, ktorú si napísala na svoje veľké životné jubileum, teda 90 rokov, ktoré oslávila v roku 2022.
Jej oficiálny krst bude 20. mája 2023 o 13.00 v Rosenfeldovom paláci v Žiline na 8. ročníku festivalu Bábková Žilina.
Prečo sama?
Prečo sama, prečo jej tvorbu a život nezaznamenali pri príležitosti jej deväťdesiatky iní, nie je v tejto chvíli podstatné. Dôležité je, že si svoje očarenie bábkami, ich tvorivými možnosťami a poéziou nenechala iba pre seba. Aj keď to očarenie neprišlo pri prvom dotyku s postavičkami, ktoré môžu bez živého človeka ožiť iba v rozprávkach a mnohí sa hádam aj preto domnievajú, že krása a poetickosť bábkových predstavení je určená predovšetkým deťom. Aj to bol dôvod, že mladá Terézia, najmladšia členka Krajového divadla v Žiline nebola nadšená, keď sa v roku 1953 rozhodlo, že bude vypomáhať v tamojšom bábkovom divadle. Veď ona ako absolventka dramatického odboru Štátneho konzervatória v Bratislave, ktorú učili takí majstri ako Viliam Záborský, Jozef Budský, Július Pántik, Mikuláš Huba či Hana Meličková alebo Peter Karvaš (na ktorých v knihe šťavnato spomína) snívala o veľkých dramatických postavách! A chcela sa v nich na javisku predstaviť ako žena z mäsa a kostí dospelým divákom. Má vari namiesto toho predvádzať „iba“ bábky, navyše detskému obecenstvu? Ako-tak sa s tým zmierila, až keď ju vedúci žilinských bábkarov a prvý profesionálny technológ výroby bábok na Slovensku Teodor Zvara presvedčil, že „s bábkou dokáže také isté čary ako so svojím telom a výrazom na činohernom javisku“. A hádam si aj spomenula, aké dôležité je čo, kto a ako na človeka pôsobí v detstve, napríklad ako jej rodičia na ňu. Vari aj preto, že sa od detstva venovala gymnastike, tušila, že nielen prostredníctvom svojej duše, ale i svižného tela bábky po získaní zručnosti naozaj oživí. Ba možno nimi v deťoch zažne aj lásku k poetickosti a poézii. Ju práve poézia sprevádzala od prvej verejnej recitácie, ktorou sa predstavila ako päťročná na javisku Robotníckeho domu na Dunajskej ulici v Bratislave, ktorý sa od roku 1957 zhodou okolností stal sídlom Štátneho bábkového divadla. A v ňom najprv päťročná recitátorka Terka a potom bábkoherečka Terézia, ktorá tam za 33 rokov vytvorila vyše 130 postáv.
Prečo „len“ deťom?
V mnohých krajinách najmä na východnej pologuli, povedzme v Japonsku, Indii, Indonézii alebo Číne oceňujú a bábkové divadlo stále sledujú najmä dospelí diváci. Znamená pre nich poctu tradičnému umeniu i umeniu tých, ktorí ho udržiavajú pri živote, rozvíjajú a stavajú na jeho základoch. Ani u nás nespájame bábky predovšetkým s deťmi veľmi dávno. Ako uvádza prof. Ida Hledíková, PhD., ak načrieme do dejín divadelníctva hlbšie, „fenomén bábkového divadla je na Slovensku historicky spätý s európskou tradíciou takzvaných kočovných divadelných skupín (nielen bábkových), ktoré putovali po Európe už od 16. storočia“. A komedianti, ktorí s nimi putovali od obce k obci a od mesta k mestu hrávali iba pre dospelých. Pre deti začali hrávať až v 20. storočí, keď, zjednodušene povedané, dospelým divákom už prestali neinovované bábky a predstavenia stačiť. Bábkové divadlá pre deti, neskôr v spojení s čiernym divadlom, pantomímou a scénografickým umením, aj ako pastva pre oči a vnímanie i pre dospelých, však u nás postupne dosiahli takú úroveň, že slovenské bábkarstvo na Slovensku sa spolu s českým dostalo na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Pribudlo tam k indonézskemu divadlu wayang a k divadlu sicílskych marionet Puppi siciliani, čo význam našich bábkarov ešte podčiarkuje.
A za jeden z kamienkov v tejto svetovej mozaike sa môže považovať aj T. Szabová-Kornošová, okrem iného aj zakladateľka vlastného Divadla bábok či prvá vicemissis Česko-Slovenska v súťaži Eurobabička 2011 alebo absolventka odborov filozofia, ale i astronómia na Univerzite tretieho veku Univerzity Komenského v Bratislave. Tým skôr, že bola jednou z tých, ktorí do bábkarstva v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave vniesli nezvyčajný rozmer svetového formátu. Dokázali to čierno-divadelným hudobným predstavením autora, režiséra a výtvarníka Bohdana Slavíka Moment Musical, na ktorého tvorbe spolupracoval aj mím Milan Sládek a B. Slavík dožičil, aby v ňom jednotlivé výstupy dotvárali aj herci. T. Szabová-Kornošová inšpirovaná Lisztovým Snom lásky prispela poetickým výstupom motýľa a sedmokrásky. V roku 1968 sa Moment musical predstavil na svetovom bábkarskom festivale vo Francúzsku, a potom vo vyše 800 reprízach v ďalších štátoch Európy, v Iraku, Mongolsku, Číne i na Kanárskych ostrovoch. Podobne to bolo aj s ďalším muzikálom Concertino Unisono.
Prečo podrobne a s nadšením?
Pretože je založením aj dokumentaristka. Preto v knihe spomína nielen na svojich rodičov, študentské roky i profesionálne, spočiatku činoherecké začiatky. Uvádza aj spoluprácu s najrôznejšími scénami a médiami, režisérmi, napríklad s Jozefom Bednárikom, ktorý režisérsky stvárnil inscenácie jej autorských rozprávok. Nezabúda ani na kolegov bábkarov, napríklad Emíliu Tomanovú, Martu Žuchovú či Jozefa Skovaya a mnohých ďalších, ale ani na Michala Dočolomanského, Alfréda Swana, spevákov Petra Hečka, Pavla Hammela a ďalších, ktorí s ňou spolupracovali na poetických recitáloch. Bola nielen bábkoherečkou, ale aj autorkou scenárov a dramatizácií rôznych textov, recitátorkou s bábkami i bez nich či s viacerými činohercami. Jej Čaro bábky je plné zážitkov, komentárov a citácií, ktoré dokazujú, že T. Szabová-Kornošová bola interpretačná i autorská umelkyňa aj zriedkavo podrobná dokumentaristka. Svoje zážitky aj veľmi, veľmi podrobný, miestami až pripodrobný obsah predstavení divadla a mnohých veľmi známych inscenácií iných divadiel u nás aj v zahraničí opisuje s veľkým (zavše až s priveľkým) množstvom údajov, ktoré svedčia o jej precíznych záznamoch.
Do autobiografie zahrnula aj detailné, mimoriadne žičlivé spomienky na svojich bábkohereckých kolegov, dokonca s dátumami nástupu a odchodu z divadla, a iné, zavše sa aj niekoľko razy opakujúce rovnaké údaje, ktoré by boli viac ako v texte optimálne skôr v poznámkovom aparáte na záver knihy. Treba však vziať do úvahy, že usmernenie autora v tomto zmysle, ale aj pravopisné a redakčné spracovanie a či jazykové a pravopisné korektúry textov, ktoré sú užitočné aj pre profesionálnych spisovateľov, nielen pre autorov spomienok (pretože každý potrebuje korektora), patria vydavateľstvám. Mnohé na to však buď nemajú peniaze, alebo ani netušia, že by niečo také mali s knihami, ktoré vydávajú, robiť. Prípadne takouto profesionalitou vydavateľskej práce pohŕdajú.
Tak či onak, autobiografická kniha T. Szabovej-Kornošovej je zaujímavým vkladom do dejín slovenského bábkoherectva a bábkového divadla. A keď by sa raz robila jej reedícia, čo nie je vzhľadom na jej dokumentárnu hodnotu vylúčené, redakčnej pozornosti, akú si zaslúži dokument, sa zrejme dočká. Raz si takú odbornú reedíciu možno vynúti záujem čitateľov, pretože autorkine spomienky veľmi obrazné, plné zábavných historiek a zaujímavých zážitkov a myšlienok majú čo povedať najmä budúcim bábkohercom i hercom. Tak ako T. Szabová-Kornošová v závere Čara bábky: „Nikdy som neoľutovala, že som ,veľké divadlo‘ vymenila za ,malé bábkové‘, lebo som pochopila jeho nenahraditeľnú úlohu pri formovaní duše a srdca dieťaťa. Bábkam vďačím za smiech a radosť detí v hľadisku, medzi nimi aj mojich detí a neskôr aj vnúčat.“
Fotografie: Archív Terézie-Szabovej Kornošovej
