Aspoň tak to hovorí najnovšie vydanie Indexu slobody tlače, ktorý zostavuje organizácia Reportéri bez hraníc.
Slovensko je v rankingu sedemnáste a, primitívne povedané, má teda slobodnejšie médiá ako Nemecko, Británia či Francúzsko. Susedné Rakúsko je v rebríčku dokonca výrazne nižšie, na 29. mieste. Hurá, v niečom sme veľmi vysoko! Problémom je kontext. Rebríček je pekným odrazom rozdelenosti spoločnosti: na jednej strane máme vraj výrazne slobodné médiá, na druhej ďalšie prieskumy ukazujú, že Slováci médiám veria pomerne málo.
A rebríček je v zásade pravdivý, aspoň v tom, čo meria. Novinári majú u nás veľmi málo obmedzení pre svoju prácu – zo strany inštitúcií (!).
V máloktorom západnom parlamente sa môžu novinári pohybovať tak voľne, ako v našom. V americkom Kongrese novinár môže do budovy vstúpiť iba na priepustku, v určitom oblečení (slušnom), po budove sa musí pohybovať len v sprievode zriadencov a kameru smie umiestniť len tam, kde mu ukážu, aj to len pre potreby interview.
V britskom parlamente nesmie nikto snímať vnútro budovy bez špeciálneho, veľmi zriedkavého povolenia. Ani televízie. Parlament má totiž vlastné kamery, z ktorých obraz poskytuje médiám.
U nás sa na tlačové konferencie ministerstiev či úradu vlády dostane takmer každý, kto sa preukáže nejakým preukazom pracovníka nejakého média. Na Západe to je často oveľa zložitejšie.
Na prístup k informáciám máme zákon, ktorý sa síce nedodržiava dokonalo (to nikde), ale väčšinu toho, čo novinári potrebujú, sa prostredníctvom zákona dokážu dozvedieť.
Nielen to. Novinári sú nás formálne pomerne slobodní aj vnútri redakcií. Západné médiá mávajú striktnú redakčnú politiku, nemôžete si pripravovať materiál, aký chcete, bez ohlásenia. Takú slobodu máte len v menších médiách alebo ju majú len najväčšie hviezdy.
A, čo je najviac, ani vás nemá kto regulovať. Ako som už niekoľkokrát písal, u nás je veľmi ťažké niečo od médií vysúdiť a musí ísť o úplne flagrantné porušenie vašich práv. Stačí, že sa text skryje za nejaké triky (nepovedia niečo úplne explicitne, len naznačia, že ste klamár či zlodej, na základe zmanipulovanej informácie) a už je to na súd na veľmi dlhé roky.
Prečo potom médiá píšu tak rovnako? Jednoducho, vedenia médií si vyberajú isté typy ľudí a tí sa správajú pomerne jednotne. Navyše sa zvyknú báť toho, čo si myslí niekto mocný. Kto nezapadne do atmosféry, ľahko sa mu stane, že bude vylúčený z kolektívu. A práce.
Už v čase bombardovania Juhoslávie bolo fascinujúce vidieť, ako naše redakcie informujú úplne jednotným, nekritickým štýlom. V hlavných médiách kritické komentáre k tomu, čo sa dialo (zvlášť o manipuláciách aj otvorených klamstvách o situácii vnútri Juhoslávie), písal doslova len jeden človek – ja.
A z celej škály médií sa kriticky vyjadroval len malý týždenník Slovo (šéfredaktor E. Chmelár). Bolo jediným naším médiom, ktoré napríklad prinieslo text navrhovanej dohody z Rambouillet – a kritický čitateľ tak mohol vidieť, aké podmienky sa Srbom diktovali. Inde ste sa to nemali ako dozvedieť.
Proste mnohí a mnohí ľudia celkom automaticky vnímali svet z hľadiska mocných. Tak, ako sa predtým nepatrilo kriticky vyjadrovať o Sovietskom zväze, tak sa v novom režime predsa netreba kriticky vyjadrovať o USA. Hotovo.
Dnes je to podobné a v niečom ešte výraznejšie – v tej túžbe chŕliť síru na tých, čo sú na „nesprávnej strane“.
Pritom v našich médiách sa v skutočnosti nájde dosť šikovných ľudí, nedá sa povedať, že by sme mali zlých novinárov. Naopak, médiá sú čisto technicky často robené veľmi zručne, mnoho novinárov má slušnú remeselnú šikovnosť v písaní, niektoré médiá sú dnes dokonca vcelku dobré v prinášaní širšej palety tém, vrátane pre spoločnosť okrajových a málo čítaných, ako je veda či školstvo.
Len to v rôznych okamihoch prebíja tá otrocká podradenosť.
Ja osobne s médiami žijem celý život. Prvý článok mi vyšiel, keď som mal, tuším, sedem rokov (v detskom časopise Zornička), v dospelosti som postupne prispieval do všetkých našich hlavných serióznych denníkov.
Keď som pred odchodom na štúdiá na Západe potreboval zarobiť, išiel som na rok robiť ekonomického redaktora v agentúre Reuters.
Keď som žil v Prahe, písal som popri práci do českých novín (Lidové noviny, MF dnes, Respekt). A prácu novinárov poznám, samozrejme, aj z druhej strany, keďže som často bol ten, kto im odpovedá na otázky. Či už to boli belgickí, britskí či, dajme tomu, ruskí novinári, keď som pracoval v Bruseli alebo slovenskí, keď som bol ministrom v Bratislave či neskôr.
Aj preto viem, čo práca médií obnáša, aj v rôznych pre verejnosť skrytých detailoch.
A je to dôležitá práca. Najmä v médiách hlavného prúdu. V ostatnom čase síce došlo k explózii „alternatívnych médií“, ale tie v skutočnosti len veľmi málo príbehov tvoria. Skôr reagujú. Ak je niečo „v mejnstríme“ takéto, oni povedia, že je to inak.
Hlavný prúd v skutočnosti stále rozhoduje, ako drvivá väčšina ľudí vlastne vníma, z čoho pozostáva spoločnosť a politika.
Čo je aj smutné – ak chcete o svete niečo skutočne zaujímavé vedieť, treba si študovať aj iné veci, ako mediálne materiály. Kedy ste si naposledy prečítali nejakú knihu? O čom?
Bohužiaľ, súčasná situácia znamená len to, že najnovší Index slobody tlače na Slovensku nadchne málokoho. Ľudia sú extrémne podráždení tým, ako im médiá doslova diktujú, čo si majú myslieť.
K zníženiu polarizácie spoločnosti médiá neprispievajú, skôr naopak.
(Status na FB 3. mája 2023)
