Parlamentné voľby 2023 v perspektíve a kontexte: V. Mečiar | M. Dzurinda | R. Fico | J. Čarnogurský | I. Matovič
Gnaeus Marcius bol patricij žijúci v období ranej rímskej republiky na prelome 6. a 5. storočia pred naším letopočtom. Za osobnú statočnosť, obetavosť i veľkorysosť vo vojne so susedmi Ríma Volskami (Volsci), ktorá vyústila do dobytia ich mesta Corioli, mu bolo senátom a ľudovým zhromaždením priznané čestné meno, agnomen Coriolský (493 p.n.l.). Coriolanus bol hrdý a ctižiadostivý muž, konzervatívec a aristokrat. Jeho rod (Marcia gens) sabínskeho pôvodu patril k prvým (patres), ktoré osídlili Rím (od 753 p.n.l.). Člen rodu, Ancus Marcius (640 – 616 p.n.l.), bol štvrtým zo siedmich rímskych kráľov. Keď Gnaeus predložil svoju kandidatúru na funkciu konzula, jedného z dvojice prvých mužov mladej republiky (od 509 p.n.l.), očakával jej hladké schválenie nielen v senáte, ale aj ľudovým zhromaždením, veď sa „zaslúžil o štát“ ako máloktorý z jeho súčasníkov.
Cincinnatova socha v Cincinnati, Spojené štáty americké. Wikipédia.
Rím bol v tom čase demokraciou, autentickejšou ako jej dnešné karikatúry vrátane slovenskej. Len pred nedávnom sa zrodil kompromis medzi patricijmi a plebejcami, ktorý bol reakciou na reformu, niektorí ju nazývajú ústavou, šiesteho kráľa Servia Tullia (578 – 534 p.n.l.), zaraďujúcu slobodných rímskych občanov do piatich tried na základe majetkového cenzu. Vytvorenie funkcií tribúnov ľudu s právom veta voči rozhodnutiam senátu a magistrátov (intercessio) vyvažovalo počet hlasov, ktorými disponovali prvé dve triedy pozostávajúce z najmajetnejších občanov (100 centúrií) pri hlasovaní v stotinových komíciách (comitia centuriata), postačujúce na prehlasovanie zvyšných troch (93 centúrií). Plebejský tribunát bol výdobytok prvej secesie, dobrovoľného odchodu plebejcov z Ríma, čím bolo mesto prakticky vydané na milosť a nemilosť nepriateľom, a podmienka ich návratu (494 p.n.l.). Coriolanova kandidatúra cez tribúnov ľudu neprešla, dokonca mu hrozil trest smrti vykonávaný v takomto prípade zhodením z Tarpejskej skaly. Dôvod? Arogancia a neskrývané pohŕdanie širokými vrstvami menej majetného osobne slobodného obyvateľstva i proletárov (proles), ktorí prichádzali do Ríma z vidieka na úteku pred biedou a vojnovým pustošením. Vojenské schopnosti a nechuť kandidáta podriaďovať sa autoritám znervózňovali aj časť senátu obávajúcej sa ďalšieho vnútorného rozkolu, ktorý by narušil beztak krehkú spoločenskú rovnováhu.
Rodina prosí Coriolana, aby nezaútočil na Rím (Coriolan supplié par sa famille). Nicolas Poussin( 1652 – 1653). Wikipédia.
Urazený Coriolanus vypovedaný z Ríma prešiel k prekvapeným Volskom a ponúkol im svoje služby. Spoločne porážali rímske oddiely a napokon obľahli Rím samotný. Coriolanus odmietol rímskych poslov, rovnako aj apel manželky s deťmi, ktorí ho zaprisahávali, aby pocity vyplývajúce z osobnej krivdy nestaval nad existenciu rodného mesta a životy jeho obyvateľov. Jeden hlas predsa len vypočul. Veturia, ktorá svojho syna od detstva viedla k ctižiadostivosti ako sa na aristokratickú Rimanku patrilo, ho varovala. Ak chce svoju pomstu dokonať, bude musieť prekročiť jej mŕtve telo. Coriolanus sklonil hlavu a od rímskych hradieb odtiahol s povzdychom, že ho premohla len jeho matka. Obaja vedeli, čo bude nasledovať.
Coriolanovým súčasníkom a nasledovníkom bol Lucius Quinctius (Quinctia gens) Cincinnatus (Kučeravý). Tento je nesporne historickou postavou, aj keď nie všetko jeho konanie je modernou historiografiou považované za fakt. Do dejín vstúpil ako modelový demokratický politik, prípadne jeho projekcia. V kritickom momente vojny s Aequami (Aequi) za ním prišla delegácia senátu, aby mu oznámila, že bol zvolený za diktátora. V republikánskom Ríme citlivom na neobmedzenú vládu jednotlivca to bol prejav najvyššej dôvery. Cincinnatus, ktorý práve oral, požiadal pred oznámením rozhodnutia senátorov, aby počkali, kým si oblečie tógu, ktorú mu z domu priniesla manželka. Potom sa so stoickým pokojom odobral do Ríma zvolajúc na Martovo pole zhromaždenie občanov podliehajúcich vojenskej službe. S čerstvými oddielmi prišiel na pomoc vyčerpanému vojsku obliehanému nepriateľom a spoločnými silami Aequov porazili. Po návrate do Ríma a triumfálnom pochode ulicami mesta zložil funkciu diktátora, za ktorého bol menovaný na obdobie šiestich mesiacov. Celá reťaz udalostí netrvala dlhšie ako pätnásť dní (458 p.n.l.).
Upútavka na Shakespearovu drámu prenesenú do súčasnosti vo filmovej podobe v réžii Ralpha Fiennesa stvárňujúceho zároveň hlavnú postavu (2011).
Druhý raz sa stal diktátorom o dve desaťročia neskôr. Tentoraz to už také čítankové nebolo. Jeden z bohatých plebejcov bol obvinený, že sa „korumpovaním“ (čítaj rozdeľovaním obilia zakúpeného z vlastných prostriedkov občanom v núdzi) zbedačených más usiluje stať kráľom. Kauza „obilie“ politicky zlomila väzy už Coriolanovi, ktorý nechcel dožičiť jeho distribúciu plebejcom na náklady štátu. V druhom prípade presvitá podozrenie z falošného obvinenia a politickej vraždy, niečo ako čílsky scenár zo septembra 1973 a zavraždenie prezidenta plebejcov Salvatora Allendeho. Údajný rebel (Spurius Maelius) bol zabitý pri potýčke v dave, keď v ňom hľadal útočisko. Po upokojení situácie Cincinnatus, tentoraz po dvadsiatich dňoch, opätovne zložil diktátorské právomoci. Augustovi Pinochetovi to trvalo oveľa dlhšie a dobrovoľné to nebolo. Toľko skutočnosť, legendy alebo kombinácie oboch.
Tieto a ďalšie mobilizujúce príbehy pripomenul epikurejsky prežívajúcej a zväčša ľahostajnej rímskej elite Titus Livius o štyri storočia neskôr, v čase keď sa Gaius Octavius stal Caesarom Augustom, jediným vládcom Rímskej ríše rozprestierajúcej sa na troch kontinentoch. Odteraz už Octavianus použil Cincinnatove úprimné vzdanie sa moci ako predlohu predstieraného, vykalkulovaného odchodu z najvyššej politiky, aby posilnil svoj mandát budúceho principa (princeps) – prvého muža v štáte – „uproseného“ k vláde senátom (27 p.n.l.). Plebejcov sa už nemusel báť. Stala sa z nich len beztvará masa zvyknutá na to, že ju živí a hrami rozptyľuje štát. Octavianus bol na začiatku svojej politickej kariéry v porovnaní so svojimi predchodcami, spojencami i súpermi, príslovečným „tretím vzadu“. S obrazom svojho prastrýka a adoptívneho otca zavraždeného v senáte (44 p.n.l.) uloženým v pamäti sa pre istotu nechal zvoliť za tribúna ľudu, ktorý bol nedotknuteľnou osobou (sacrosanctus) s právom kedykoľvek sa odvolať k ľudovému zhromaždeniu. Bola to poistka pre prípad, ak by skrytí sympatizanti republiky (stále ich nebolo málo), ktorá zahynula na bojisku pri Filippách spolu s jej vodcami Cassiom a Brutom dva roky po zavraždení Caesara, zmenili názor. Dnes sa tomu hovorí široký spoločenský mandát.
Situácia nemohla byť príhodnejšia. Polstoročie občianskych vojen, ktoré sa začali konfliktom medzi ultra- a stredopravicovými optimátmi a stredoľavicovými populármi (83 – 72 p.n.l.) a skončili pri Aktiu (31 p.n.l.) totálnou porážkou Octavianovho bývalého spojenca, dominantného Marka Antonia a jeho „feminae Aegyptiae“ (egyptskej ženy), bolo minulosťou, rovnako aj tradičná politická diferenciácia. Do senátu pribúdali ľudia lojálni víťaznej caesarovskej strane a provinciáli, novi homines/novi cives. Protiváhou senátu ako celku boli jazdci (equites), nižšia nobilita zaviazaná za svoj spoločenský postup a kariéru vládnucej julskej dynastii. V tejto sociálno-spoločenskej stratifikácii pravidelne a dobre platená profesionálna armáda vedená imperátorovi maximálne oddaným a mimoriadne schopným generálom Vipsaniom Agrippom zohrávala rozhodujúcu úlohu a predurčila vývoj Rímskej ríše na storočia dopredu. Princeps sa navyše obklopil kohortami pretoriánov, ktoré fungovali ako jeho osobná stráž i vojenská polícia. Vo svojich rukách sústredil všetku moc v štáte, hoci navonok sa jej akoby bránil, opak to Caesarovho počínania.
Okrem lokálnych ťažení zameraných na pacifikovanie nepoddajných Astúrčanov a Kantábrijcov v severnom Španielsku bolo na programe dňa dosiahnutie a udržanie stability ríše v jej vnútri i navonok. Octavianus, ktorý rozhodujúce bitky občianskych vojen pri Filippách i Aktiu pretrpel v prvom prípade so žalúdočnou nevoľnosťou v stane, v druhom kvôli morskej chorobe v lodnej kajute, netúžil po vojenských vavrínoch, najmenej po úplnom zničení Varových légií koalíciou slobodných germánskych kmeňov v Teutoburskom lese (september roku 9 n.l.) Jeho politickým programom bol Pax Romana – rímsky mier – pokoj zbraní v existujúcich hraniciach ríše ustanovenými na Rýne, Dunaji a Eufrate i za nimi. O takomto formáte rímskeho sveta sa Romulovým nástupcom v dávnych časoch, keď Rím bol stále len sotva viac ako malá rurálna aglomerácia splývajúca postupne do jedného celku, ani len nesnívalo. To však nebolo, pokiaľ ide o odchody z politiky, všetko.
Súsošie „Štyria tetrarchovia” – Diocletianus, Maximinus, Galerius, Constantius (okolo 300 n.l.). Dnes Bazilika sv. Marka, Benátky. Wikipedia. Objatia symbolizujú jednotu impéria a vzájomnú dôveru jeho vládcov.
O tri storočia neskôr Gaius Valerius Diocles Diocletianus ako absolutisticky vládnuci Pán a Boh (Dominus et Deus), udržiavajúc si vedúcu pozíciu Augusta, sa dobrovoľne podelil o moc s ďalšími tromi mužmi vytvoriac nový model vlády štyroch – dominátnu tetrachiu. Uvedomoval si, že potláčanie vzbúr zovšadiaľ sa vynárajúcich lokálnych uzurpátorov moci si vyžadovalo viac prostriedkov a námahy ako tie, ktoré štát vynakladal na boj s vonkajšími nepriateľmi. Po dvadsiatich rokoch vládnutia a stabilizovaní pomerov po veľkej kríze impéria vrcholiacej „obdobím tridsiatich tyranov“ (260 – 268 n.l.) sa svojho postavenia dobrovoľne, opäť Cincinnati modo (na spôsob Cincinnata), vzdal (podobne no oveľa mierumilovnejšie ako diktátor Cornelius Sulla terorizujúci Rím proskripciami pred štyrmi storočiami) a usadil sa v Splite (antické Spalatum) venujúc sa záhradníčeniu (305 n.l.). S pribúdajúcim vekom a čoraz viac unavený životom vládcu samotára, zrejme tušil, že buduje palác na piesku a snaží sa, podobne ako kartáginský hippie a libertarián, neskôr biskup z Hippa Aurelius Augustinus, ktorý si uvedomil pominuteľnosť svetských vecí podstúpiac zásadnú duchovnú premenu, preliať more do lastúry. Imperátorov odchod na politický dôchodok znamenal okamžité vypuknutie bojov o najvyššiu moc v štáte medzi jeho dravými nástupcami. Diocletianova autorita v ríši bola stále vysoká, a tak ho súperiace strany pozvali ako mediátora do panónskeho Carnunta vzdialeného len pár kilometrov na západ od dnešných slovenských hraníc, aby rozhodol o ich postavení a nárokoch (308 n.l.). Riešenie nemalo dlhé trvanie, keďže nespokojných (Constantinus, Maximianus, Maxentius, Maximinus Daia) bolo viac ako tých druhých (Galerius, Licinius). Vývoj vyúsťujúci do ďalších bojov a všeobecného úpadku sa už nedal vrátiť späť.
* * *
Čitateľ sa môže právom pýtať, čomu slúži takýto rozsiahly úvod s dôrazom na historické detaily dávnych udalostí, ktoré majú so súčasnosťou pramálo spoločné. Modelové situácie sa opakujú v dejinách pravidelne, rovnako v ríšach ako v malých štátoch či štátikoch. Bol to Caesar, kto pri prechádzaní malou galskou alebo hispánskou dedinou na žartovnú poznámku jedného z členov svojho sprievodu o mocenskom boji prebiehajúcom akiste aj na tomto bohmi zabudnutom mieste, s plnou vážnosťou poznamenal, že radšej by bol prvým tu ako druhým v Ríme. Alebo, ako poznamenal Chesterton, kruh, aj keď je menší než iné, zostáva vždy kruhom. Či v Ríme alebo na Slovensku, za inštitúciami a politickým systémom stáli a stoja ľudia so svojou individuálnou kvalitou, fyzickou a mentálnou výbavou, osobnými hodnotami, preferenciami, ambíciami, silnými odbornými a ľudskými stránkami i slabosťami. Politický príbeh Slovenskej republiky, a nielen ten, by sa dal „napasovať“ do matrice prevzatej z rímskych dejín. Nechýbali by viaceré nosné prvky, ktoré históriu premosťujú so súčasnosťou. Pri porovnávaní a vyvažovaní oboch na lekárnických váhach je potrebné vyhýbať sa Prokrustovmu lôžku, na ktorom legendárny antický zbojník meral svoje obete tak, aby im bolo akurát. Ak boli prikrátke, naťahoval ich povrazmi, ak pridlhé a priveľké, o(d)sekával im končatiny. Napriek úskaliam podstúpme spoločne toto lákavé riziko.
Druhá polovica 19. a začiatok 20. storočia sú prehistóriou a rannou históriou slovenského politického vývoja charakterizovaného vznikom prvých dvoch politických strán v rokoch 1871 (Slovenskej národnej strany; SNS) a 1905 – 1913 (Slovenskej ľudovej strany; SĽS) a zároveň aj aktívnou účasťou slovenských politikov v ďalších politických stranách predvojnového Uhorska. Vznik Slovenskej republiky v marci 1939 bol v komplikovaných medzinárodných dobových pomeroch pre Slovákov ako celok dobrou správou. Jej krátkodobá existencia bola poznamenaná neospravedlniteľnými excesmi a perzekúciami časti občanov štátu iného vierovyznania, etnicity, politických afinít a averzií, čo ju nectilo a nepridávalo a ani dnes jej nepridáva na reputácii. Na druhej strane preukázala životaschopnosť Slovenska ako kolektívnej a štátotvornej entity, ktorá ešte predtým odmietla maďarizáciu a nepristala na čechoslovakizáciu. Takto to vidí aj renomovaná americká historička stredoeurópskych dejín Carol Skalnik Leff. Cezvojnové Slovensko existovalo pod kuratelou nacistického Nemecka rovnako ako Dánsko, Nórsko, vichystické Francúzsko i jeho zvyšok, o mannerheimovskom Fínsku ani nehovoriac. Ak by na samostatnosť, pre ktorú sa bolo potrebné rozhodnúť „…aber blitzschnell“, domáci politickí predstavitelia neprikývli, Slováci by nielenže nemali svoj štát, ale boli by rozptýlení v susedných, ktorým im ich dávnejšie i nie až tak dávne hriechy a hriešiky nikto nevyčíta.
Slovenská republika z rokov 1939 – 1945 pomohla Slovákom napriek ich vnútorným konfesionálnym a politickým ruptúram nadobudnúť politické sebavedomie a vyhnúť sa budúcemu írskemu, kurdskému či palestínskemu scenáru vlastných dejín. Morálne už bola za perzekúciu časti svojich občanov mnoho ráz odsúdená doma i v zahraničí. Jej existenciu, historické kontinuum, z dejín, ktoré, tak ako u všetkých, nie sú len čierne alebo biele, však nikto nevymaže, hoci pokusy o amputácie, vivisekciu a vnesenie umelých implantátov do nich sú zo strán jej priaznivcov a odporcov neustále prítomné, dnes možno ešte viac ako včera. Z dejín sa nedajú vyberať jednotlivé momenty tak, ako sa niekomu páči a ako sa mu to hodí. Ibaže by si dnešní akademickí a politickí cenzori a majitelia jedinej pravdy mysleli, že sú múdrejší a lepší od tých pred nimi a ich samých hodnotiť už nikto nebude. Môžu sa mýliť.
Postup, pri ktorom sú ideológia a subjektivizujúce prvky výkladu vnášané do spoločenskovedných disciplín nahnaných do režimových a režimistických mantinelov, je protikladom slobodného vedeckého štúdia a poznávania vrátane historického. V perspektíve dialektiky, nie marxistickej, ale pôvodnej gréckej, je to tak, ako má byť. Z takéhoto napätia a stretov sa totiž v konečnom dôsledku rodia myšlienky, ktoré sa zrážajú, prelínajú a splývajú, či už úplne alebo čiastočne. To ostatné závisí od toho, kto sú tí, ktorí históriu interpretujú a na ktorej strany barikády stoja. Veď čím by boli dnes bez inkvizície a odporu voči nej Giordano Bruno a Galileo Galilei? Stopercentná hierarchická poslušnosť a perfektný konsenzus vyžadované v armáde v spoločnosti, mimo stav jej ohrozenia zvonku, nie sú možné a ani jej neprospievajú, pretože ju neposúvajú vpred. Túto úlohu by mala plniť toľko proklamovaná pluralita názorov, ak ešte stále reálne existuje.
Skutočná a plnohodnotná slovenská politika, ktorá sa nesústreďovala len na problematiku lingvisticko-etnického prežitia, podchytenie a budovanie kolektívneho historického povedomia, politickej organizácie a politických reprezentácií ešte stále viac emancipujúceho sa ako už emancipovaného slovenského národa, ale na jeho sociálno-industriálny rozvoj a kultúrne povznesenie, sa začína v 60-tych rokoch v období vzniku a existencie Československej socialistickej republiky (11. júl 1960 – 29. marec 1990) a jej postupnej transformácie, opäť viac politickej ako ekonomickej, na socialistickú federáciu (28. október 1968 – 1. január 1969). Najviditeľnejšia je v spojení s menami, životnými príbehmi a osudmi Gustáva Husáka a Alexandra Dubčeka. Tieto politické „ťažké váhy“, odmysliac si poslušných a nevýrazných aparátčikov akých možno nájsť v každom čase a všade vrátane dneška, neboli jediné. Pripomenúť treba najmä Ladislava Novomeského, Jozefa Lenárta a Ondreja Klokoča, ktorým takisto ležal osud Slovenska na srdci.
Obdobie rokov 1989 – 1992, v ktorom postupne dochádzalo k rozchádzaniu a vzájomnému vzdaľovaniu sa oboch častí spoločného štátu bolo a stále je rozpitvávané do detailov. Už dlhšie sa ukazuje, že mediálny príbeh „Nežnej revolúcie“ vo svetle ďalších „revolúcií“, predovšetkým „farebných“, rovnako ako domáceho vývoja v oboch nástupníckych štátoch bývalého Česko-Slovenska v uplynulých troch desaťročiach, stratil zo svojej snehobielej čistoty až tak, že sa ho dnešné elity boja oslavovať spolu s verejnosťou. Jej kritická časť odmieta novembrovú mytológiu stratiac o nej v dôsledku toho, čo po nej nasledovalo, všetky ilúzie. Domácim imitátorom Západu, ktorí ho vo všetkom slepo a nekriticky nasledujú, je možné súčasnou lingua franca odkázať: „Do not blame us, blame yourselves !“ (Neobviňujte nás, obviňujte seba). Je to taká malá secesia plebejcov dneška. Patricijovia snažiaci sa naďalej mediálne udržiavať tlejúci plameň v ohnisku (svoju autoritu a mandát) vytvárajúc tak základ pre budúce mýty a legendy. Aj keď z hľadiska upevňovania štátneho a národno-spoločenského povedomia, ktoré si môžu protirečiť, čo bol aj prípad slovensko-českých vzťahov v záverečnej fáze spoločnej štátnosti, sa zdajú byť stále dôležité, vo svete reálnej politiky na nich až tak veľmi nezáleží. Kto chce byť priamym aktérom histórie a jej (spolu)tvorcom musí dokázať vystúpiť v rozhodujúcom okamihu z davu. Prijímanie rozhodnutí s ďalekosiahlymi následkami je odteraz na ňom. Od neho bude závisieť budúce hodnotenie jeho konania. Sústreďme sa na tých, ktorí boli a sú v modernej slovenskej politike najviditeľnejší.
Ako prvé je potrebné pripraviť scénu pre hercov. Revolúcie vytvárajú a odhaľujú charaktery. Rovnako ich vyplavujú na povrch, slovami básnika, zo „zradných vôd spodných“. Stoja na začiatku meteorických kariér. Spoločenský poriadok obracajú naruby bondovsky pretrepúc („shaken, not stirred“) spoločnosťou, rozvíriac ju a vytvárajúc nové vrstvy a skupenstvá. Bolo tomu tak aj počas deväťdesiatych rokov minulého storočia. Časom sa však búrlivé vody upokoja a ustáli sa aj hladina. Z revolúcie sa stáva evolúcia nasledovaná stagnáciou. Po istom čase sa celý proces zopakuje. Všetko sa začne opäť nenápadne. Mráčikom na modrej oblohe, malou vlnkou na hladine, do ktorej niekto hodil kameň spôsobujúci, že kalich trpezlivosti znovu pretiekol. Míľniky vo vývoji modernej Slovenskej republiky predstavujú parlamentné voľby v rokoch 1992, 1994, 1998, 2002, 2006, 2010, 2012, 2016 a 2020. Do tohoto vývoja vhupli Vladimír Mečiar a Mikuláš Dzurinda nasledovaní Robertom Ficom. Každý z nich bol, posledný stále je, majstrom slovenskej politiky. Pozornosť si zasluhujú aj dve ďalšie postavy v nej – Ján Čarnogurský a … Igor Matovič. Poďme však po poriadku.
Autorom prvých politických biografií vôbec („Porovnávacie životopisy slávnych Grékov a Rimanov“) s komparatívno-analytickými akcentami, ktoré jeho tvorbu odlišujú od kronikárskeho prístupu iných antických historikov (s výnimkou Tacita s jeho schopnosťou ponoru do psychológie zobrazených postáv i spoločnosti) bol Plutarchos (46 – 119 n.l.), pôvodom Grék, neskôr rímsky občan. Ak niekto z troch najvýraznejších slovenských politikov konca 20. a prvých dvoch dekád 21. storočia pripomína Coriolana, tak je to Vladimír Mečiar. Je rovnako robustný, fyzicky i mentálne, komunikačne priamočiary, hrdý až pyšný. Svojmu okoliu dominoval, mal nespochybniteľné vyžarovanie, osobnú charizmu. Azda nie pre čitateľov periodika Sme a sympatizantov v ňom uverejňovaných názorov, ale možno aj áno, len týchto na rozdiel od priaznivcov „Starého“ (prezývka VM vlastnými) vo freudovskom contradictio in adiecto odrádzajú namiesto toho, aby ich priťahovali. Z VM sa im, ich kamarátom a kamarátkam ježili chlpy. Na ich prejemnený vkus bol príliš testosterónový. Schopnosť postaviť sa mu, až na výnimky, na politickom kolbišti, títo spozabučkinovia, „gágajovia“ a „prdúsi“ často nahrádzali provokovaním, iróniou, sarkazmom a uštipačnosťou, ktoré prchký Gnaeus Marcius z Nemšovej opätoval neraz nevyberavým jazykom. Ako súčasť kortešačky pochopiteľné, na vykreslenie jeho komplexného a vyváženého obrazu, rovnako ako týchto zopár riadkov, to však nestačí.
Vladimír Mečiar, Nové slovo č 27 z 5. 7. 1990
Čo je v porovnaní s jeho rímskou dvojičkou paradox, Vladimír Mečiar bol politickým cítením plebejcom, a nijako to nezakrýval. Preto bol jednoduchými ľuďmi z Pasienkov i mimo nich milovaný. Boli vari menej ako intelektuáli, ktorí metafyzicky milujú ľudstvo, alebo aspoň tú jeho časť, ktorá rozmýšľa rovnako, a poza hrob nenávidia jednotlivcov, ktorí majú iný názor? Senátormi a patricijmi presadzujúcimi dnešnú demokraciu predstierajúcu vládu ľudu, takú tú v čipke, s výrazným mejkapom a premenlivým pohlavím (gender-fluid), je na Slovensku samozvaná progresívno-liberálna aristokracia dominujúca politicko-mediálnemu milieu hlavného mesta bez ohľadu na to, či jej členovia pochádzajú z Bratislavy, Prievidze alebo Giraltoviec. Prílišná sila a hrdosť Vladimíra Mečiara im nahrávali do karát pri vykresľovaní a interpretovaní jeho správania sa a konania ako arogantného slovenského Coriolana. Spomínané vlastnosti sa navzájom prebíjali a boli zdrojmi budúcej slabosti ich nositeľa. Bol pre ne totiž nemenej odmietaný ako obdivovaný.
Ak nebolo po jeho, nepochopený a sklamaný nevďakom (tak to videl on), otočil sa na opätku a odišiel. Jednoducho zmizol. Prvý raz v kauze ministra vnútra Andráša (KDH) v októbri 1990, keď ho prišla prosiť delegácia VPN, aby sa do úradu predsedu vlády vrátil, druhý raz v októbri 1998, keď napriek nominálnemu víťazstvu v parlamentných voľbách v zastúpení Jánom Smerekom z tribus Cassoviensis – košického kmeňa HZDS – bol pri koaličných rozhovoroch ostatnými politickými stranami odmietnutý. Očividne pohnutý vlastným osudom zaspieval a zamával televíznemu publiku. Ku cti mu slúžilo, že neprešiel k vtedajším Volskom. Tí by ho medzi seba aj tak neprijali, pre nich bol priveľký a ťaživý aj jeho tieň. Mečiarovmu comebacku v májových prezidentských voľbách v roku 1999 len s najväčším vypätím síl zabránila široká – ako sa vzápätí ukázalo priširoká – koalícia, vydesená, že Mečiar ledva vypoďkaný z parlamentu (poslaneckého mandátu sa vzdal v prospech Ivana Lexu) by sa mohol vrátiť do Prezidentského paláca cez hlavný vchod ukazujúc svojim politickým rivalom v lepšom prípade figu borovú, v horšom vztýčený prostredník.
Vladimír Mečiar však nebol svätec a toto nie je hagiografia Svätého Nauma Ochridského napísaná jedným alebo viacerými z jeho učeníkov. Bol a je človekom z mäsa a kostí, a teda aj s nedokonalosťami a chybami. Zaujímavou zostáva jeho výrečnosť, a to vo viacerých aspektoch. Ako politický vodca privrávajúci sa publiku musel byť presvedčivý. To si vyžadovalo hlboké vnútorné presvedčenie o správnosti toho, čo hovoril a presadzoval. Len on sám vie, či, napriek jeho nespornej autenticite, išlo vždy o názory, o ktorých bol skalopevne presvedčený, alebo (aj) o sugesciu a autosugesciu. Dokázal počúvať svoje okolie alebo len svojich pritakávačov ? Na prvý prípad to nevyzerá. S odstupom času je zrejmé, že si nedokázal priznať chyby, ktoré robil ako každý.
Ak sa divák a poslucháč zamerajú len na rečníka, vnímajú v prvom rade plynulosť ústneho prejavu, gestikuláciu, mimiku, mieru jeho pohotovosti a sebavedomia. O Mečiarovi v tomto ohľade platí to, čo o jednom zo svojich ironických senátnych kritikov povedal vcelku benevolentný cisár Tiberius, keď mu vľúdne vytkol, že „kolesá Hateriovej výrečnosti treba zastaviť, aj keď ide hore kopcom“. Pri pozornom a opakovanom počúvaní VM je zrejmé, že mal tendenciu uletieť, predbiehať sám seba, protirečiť si, zahmlievať a odporovať si. Striedavé používanie plurálu, viac majestátneho ako kolegiátneho, a neosobných väzieb stavajúcich otvorené veci do polohy faktov, boli preňho charakteristické. Po neúspechu v prezidentských voľbách sa utiahol do ústrania, aby sa do politiky ešte raz vrátil. Z rešpektu k nemu samému ako jednej z najvýraznejších slovenských politických osobností a hlavnému protagonistovi modernej slovenskej štátnosti sa komentára diania po jeho návrate do slovenskej politiky v roku 2006 z jeho Elby zvanej Elektra vzdávam.
Mikuláš Dzurinda navonok pôsobí subtílne. Ak by sme ho fyzicky postavili vedľa Vladimíra Mečiara vyzeral by ako kardinál Richelieu (s ambíciami svetského politika) alebo mušketier Aramis (ktorý chcel byť pôvodne abbém) pri Maximinovi Trákovi (Maximinus Thrax), vojenskom rímskom cisárovi nenávidenom pre jeho polobarbarský pôvod senátom a obľúbeným (neskôr aj zavraždeným) legionármi pre jeho fyzickú silu a vysoký vzrast (235 – 238 n.l.). Ak je Vladimír Mečiar podľa typológie Gaetana Moscu a Vilfreda Pareta politickým „levom“, Mikuláš Dzurinda má kvality teriéra, ktorý sa do svojej koristi zahryzne a už ju nepustí. V porovnaní s Mečiarovou razanciou bol Dzurinda elegantný, no vedel byť rozhodný a – politicky – smrteľný. V politickom ringu Mečiar pôsobil ako muskulatúrny Mike Tyson so zabijackým úderom, zatiaľ čo Dzurinda bol Muhammedom Alim známym predtým ako Cassius Clay. Protivníka utancoval k smrti a vyčerpaného skolil, aj keď bol a je flexibilným pravičiarom, zaseknutým ľavým hákom, pošepnúc mu ospravedlňujúcu formulku víťazného rímskeho gladiátora pred úderom z milosti porazenému súperovi – recipe ferrum! – prijmi železo (meč, dýku, trojzubec, atď.). Poslední z jakobínov ľavice, nie jej vtedajších a dnešných hybridov, Jozef Migaš a Pavol Koncoš, rovnako ako členovia „skupinky“ i pravicový občan Jozef Macejko neskôr známy z kauzy „vláčiky“, ktorý sa stal ministrom ako Claudius cisárom, teda nečakane a prekvapujúco, o tom vedeli svoje.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Ak je Vladimír Mečiar spontánnou emocionalitou a výbušnosťou povahovo blízky Coriolanovi, Dzurinda so svojou schopnosťou sebakontroly, uvážlivej komunikácie, chladnokrvnej politickej kalkulácie a intrigy (myslené neosobne a neurážlivo ako súčasť výbavy takmer každého politika) má blízko k Octavianovi. Najväčší rozdiel medzi obomi bol v tom, že práve Dzurinda, a nie Mečiar, bol aj s pomocou jemu naklonených médií vedomý až uvedomelý demagóg – démagógos – v pravom význame slova, nie v tom všeobecnom, ktorý častým a bezhlavým používaním devalvujú všetky strany slovenského politického spektra (aby sme sa vyhli uši trhajúcej floskule „naprieč politickým spektrom“) častujúc ním svojich oponentov. Pred predvolebnými i povolebnými sľubmi a radostnými omaľovánkami budúcnosti Mikuláša Dzurindu s jeho uhrančivým pohľadom a zaliečavým hlasom bledne aj bilbordový skupinový portrét HZDS s pozadím tatranskej prírody vydávanej za malebné Švajčiarsko. Avizovaný návrat dodatočne (z)mobilizovaného (niekým? samým sebou?) Dzurindu, ktorý pôsobí unavene a vyhorene, je, podobne ako Mečiarove pôsobenie v pozícii prívesku Roberta Fica počas prvého mandátu v pozícii premiéra, jeho politickou labuťou piesňou. Okrem nostalgických reminiscencií na „days of glory“ (dni slávy) spojených so vstupom Slovenska do NATO a najmä do EÚ, nemá slovenskej verejnosti dnes čo ponúknuť. Vravím to s pochopením, a možno, čo je v politike to najhoršie, aj s istým súcitom.
Nemecká literatúra má svoju „stratenú generáciu“ (verlorene Generation), ktorá si prešla peklom zákopov prvej svetovej zákopovej vojny, britská „rozhnevaných mladých mužov“ (angry young men) po tej druhej. Zdá sa, že rozhnevaných mladých mužov malo v Robertovi Ficovi a jeho kohorte generačných spolupútnikov aj Slovensko, keď po jeho odchode z SDĽ v novembri 1999 spoločne zodvihli z prachu koruhvu ľavice zakladajúc politickú stranu Smer hlásiacu sa k sociálnej demokracii. Fico v sebe spájal Mečiarovu robustnosť a bojovnosť s Dzurindovými taktickými schopnosťami „celoplošného“ politického boja. Preukázal svoju veľkorysosť voči dovtedy vedúcemu triumvirátu Peter Weiss, Milan Ftáčnik a Brigita Schmögnerová, ktorí z postupne z nezadržateľne slabnúcej SDĽ plynulo vplávali do nepresvedčivého projektu Sociálnodemokratickej alternatívy, i voči ich protipólu, priamočiaremu Jozefovi Migašovi, autorovi výroku o mnohých náčelníkoch a málo Indiánoch v slovenskej politike. Títo všetci pôsobili dosť namrzene sledujúc impozantný počet preferenčných hlasov, ktoré Fico dostal v parlamentných voľbách v roku 1998. Po nich sa už „Robo“ neuspokojil s kmeňovým postavením radového Indiána slúžiaceho starším kolegom náčelníkom. Po svojom nástupe k moci ich však veľkoryso a žičlivo podporil v ich ďalšom kariérnom raste od Moskvy cez Prahu a Londýn až po Brusel. Ako sa ukázalo, nemal vždy šťastnú ruku pri nomináciách na posty ministrov zahraničných vecí, kandidátov na prezidenta alebo najbližších spolupracovníkov, za spomenutie stoja Marek Maďarič a Peter Pellegrini, ktorí na rozdiel od trampolínových diplomatov a politických akrobatov aspoň mali a majú vlastné názory a postoje. Na marcové Idy roku 2018 sa pod silným mediálnym tlakom, na starého politického harcovníka priskoro, vzdal funkcie predsedu vlády práve v prospech druhého. Neznamenalo to však Caesarovu smrť ani Coriolanov odchod z Ríma.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Reflexy neúnavného bojovníka v slovenskej politickej aréne preukázal opäť pred tromi rokmi a odvtedy tvrdošijne napreduje. Ficovu bojovnosť a buldočiu zaťatosť spolu so schopnosťou odkomunikovať svoje názory navonok tak, aby sa nerozplynuli v prázdnote, uznávajú aj tí z jeho politických odporcov a mediálnych komentátorov, ktorí sa ho snažia objektívne „prečítať“. Sú si dobre vedomí, že propaganda na víťazstvo vo voľbách sama osebe nestačí, možno ju prenechať zápalistým žurnalistickým učňom brúsiacimi si ostrou rétorikou pero a ostrohy. Ešte zaujímavejšie je sledovať najmä tých, ktorí ho už politicky odpísali a otočili sa k novému slnku. Ak predvolebné prieskumy hovoria pravdu (hm, hm!), odídenci zo Smeru-SD môžu byť nervózni z toho, že neodhadli situáciu, okamih odchodu a svoje miesto správne. Na horných poschodiach zoznamu kandidátov na poslancov v odštiepeneckom Hlase to bude znamenať zvýšenú nervozitu a tlačenicu.
Pragmatickému Ficovi opätovne podávajúcemu ruku k spolupráci bývalým kolegom a spolustraníkom takmer zlomili väzy ľudia, ktorí sa skrývali za jeho chrbtom a robili si svoj súkromný biznis, najmä počas jeho posledných dvoch funkčných období. Sú regióny, predovšetkým na východe Slovenska, kde si bašovanie miestnych politických funkcionárov vtedy ešte jednotného Smeru pamätajú príliš dobre. Výsledky najbližších volieb ukážu okrem iného aj to, ako je v nich Smer vnímaný dnes a či mu tí, ktorým bolo menom štátu ublížené, pod tlakom nových morových rán dopadajúcich na slovenskú spoločnosť, odpustia. Kým niekde na slovenskom východe aspoň symbolicky nepostaví Akropolu, aká v Topoľčanoch alebo ich okolí už akiste dávno stojí, naďalej „tam nič nebude“.
V prípade Roberta Fica je ťažké nájsť jeho rímske alter ego. Je Coriolanom? Ak áno, plebejským, podobne ako Vladimír Mečiar, ale z hľadiska povahových čŕt menej ako on. O čosi lepšie si stráži emócie. Do politiky sa dokázal vrátiť najmä preto, že mu napomohla celková situácia, grambľavé vládnutie súčasnej koalície v podmienkach vygenerovanej „epidémie“, sociálnych hrôz a vojenského konfliktu na Ukrajine. VM také „šťastie“ nemal, búšil do koaličného betónu a mimovládok podporovaných nadšením verejnosti zo sľubovaného a napokon i splneného sľubu vstúpiť do EÚ. Je vari Robert Fico Octavianom? Oveľa menej ako Dzurinda, ak vôbec. Môže sa však stať slovenským Cincinnatom povolaným k vládnutiu voličmi „od pluhu“. Na to musí bezpodmienečne vyhrať jesenné parlamentné voľby nielen nominálne ako VM s HZDS v septembri 1998, ale aj s potenciálom zostaviť novú koalíciu a stať sa po štvrtý raz staronovým premiérom. Pri jeho „drajve“ a politickej vytrvalosti to nie je nemožné. Musí však ísť až do konca a napraviť chyby roku 2018 a predošlých. Hlavnou otázkou v jeho stále trvajúcom príbehu bude, či sú všetky prekážky, ktoré je odhodlaný na púti za stratenou mocou zdolať, viditeľné alebo aspoň predvídateľné.
V mori ľahko zabudnuteľných tvárí a nevýrazných, premenlivých osobnostných profilov posledných troch desaťročí si modelovo a typologicky pozornosť zaslúžia, ako to bolo už avizované, ešte dvaja politici. Prvým je Ján Čarnogurský, ktorý sa vzoprel komunistickému režimu odopierajúcemu právo na vyjadrenie iných názorov, ako boli oficiálne, kým ostatní mu vyjadrovali oddanosť a lojalitu, alebo boli konformní ako my ostatní. Pliagou sa stali dovtedy neviditeľní disidenti, z ktorých po roku 1989 každý v sebe objavil urputného demokrata, nejeden zahodiac vysoko cenenú stranícku knižku, ak mal to šťastie, že ho strana robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie medzi seba vôbec zobrala. Po uliciach, napríklad košických, zrazu behali interesantné typy ako Jozef Bakšay s vizážou pop-rockového interpreta z M(usic)TV vládnucej populácii s vekom do 30 rokov, aby sa z večera na ráno ocitli vo federálnych ministerských funkciách.
Ján Čarnogurský, detail karikatúry, Nové slovo č. 25 z 21. 6. 1990
Ján Čarnogurský bol už vtedy prirodzene inteligentný, racionálne uvažujúci, zároveň aj tvrdohlavý a zaumienený politik. Istá skupina voličstva mu dodnes nevie odpustiť, že v júli 1992 hlasoval proti prijatiu Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Toto si zaslúži vysvetlenie. JČ nebol proti samostatnosti Slovenska, bol proti spôsobu a momentu jej vzniku, a to je nebotyčný rozdiel medzi ním a tými, ktorí nemali a nemajú problém Slovensko reprezentovať a zastupovať dodnes, aj keď im jeho existencia od samého počiatku bola a je proti srsti. V tomto ohľade JČ vždy verejne uznal Mečiarovu politickú primogenitúru. Ďalší mu môžu zase vytknúť, že videl slovenskú hviezdičku v rodiacej sa EÚ (sic!) meniacej sa postupne na draka, proti ktorému pôvodne bojovala, keď si iní politicky nevideli ďalej od nosa, teda ďalej ako po kreslo v parlamente, národnom či federálnom, usilujúc o funkciu, v ktorej sa dalo nadlho zašiť a, česť výnimkám, neniesť za nič zodpovednosť. Akoby väčšina dnešných politikov a politických ašpirantov bola iná.
Hebrejec a farizej Saul-Šavol narodený v Tarze zdedil po svojom otcovi rímske občianstvo. Nestarajúc sa o výhody, ktoré v tej dobe so sebou prinášalo, po bleskovej duchovnej premene z Kristovho prenasledovateľa na jeho oddaného nasledovníka neúnavne šíril jeho učenie vo východných rímskych provinciách. Ján Čarnogurský prešiel postupnou premenou z bojovníka za autentické občianske hodnoty a výdobytky západnej demokracie na prívrženca Východu (ex Oriente lux) stelesňovaného Ruskom, no nielen ním a nielen politicky či geopoliticky, ale najmä hodnotovo. O úprimnosti a hĺbke tejto premeny založenej, ak je prismelé vravieť o filozoficky (opäť Chestertonom) chápanej a interpretovanej syntéze západného racionálneho katolicizmu a východnej mystickej ortodoxie, tak aspoň na ich vzájomných sympatiách a spoločných vlastnostiach, nemôže byť pochýb. Bodom zlomu bolo v Čarnogurského prípade uvedomenie si, že liberálny Západ po víťazstve nad komunistickými režimami v stredovýchodnej Európe odhodil kresťanstvo ako jednu zo svojich najsilnejších zbraní a svojím hedonistickým konzumerizmom a morálnym relativizmom dnes už prerastajúcim do útočnosti voči tým, ktorí odmietajú stáť v novom ideologickom zákryte, sa preň stal oveľa nebezpečnejším.
Ján Čarnogurský je nábožensky založený a veriaci, no nie je fanatik. Ako bývalý politik vedel veľmi dobre, čo znamená dávať cisárovi čo je cisárove a Bohu čo je božie. Ani jedno nerobil pre osobný prospech. Žije v reálnom svete. Z verejných funkcií dobrovoľne odišiel, keď videl, že sa jeho cesty politika skrížili s jeho vnútorným kompasom a osobným presvedčením. Piruety, nad ktorými sa dodnes zatajuje dych, predviedli iní. Vladimír Mečiar, Robert Fico a Ján Čarnogurský medzi takéto typy rozhodne nepatria. Má schopnosť vidieť veci v pohybe a perspektíve, nie je zákerný, pomstychtivý ani vypočítavý. Ak niečo povie, je to následok racionálnej úvahy. To, čo povie, myslí úprimne, vážne a stojí si za tým. K veciam sa vyjadruje jednoznačne, evanjeliovým áno-áno, nie-nie, čo u politika dneška spolu so zásadovosťou nie je dobrá vlastnosť. Na Slovensku s jeho sedmoslivkárskym fiškálstvom 19. storočia výstižne zachyteným Jánom Kalinčiakom v „Reštavrácii“ (1860) a fiškusstvom kmotra Činčurinku z ľudovej rozprávky zvlášť.
Jozef Ľudovít Holuby: Bošáckou dolinou (Kmotor Činčurinka fiškálom) – elektronická knižnica (sme.sk)
Tí, ktorí JČ v boji s VM a „mečiarizmom“ pred tridsiatimi rokmi tlieskali, sa mu obrátili chrbtom nepochopiac alebo ignorujúc jeho úprimnosť. On sa však nikdy nezmenil, to veci okolo neho. Zásadne. Nie je Coriolanom, tobôž Octavianom. Nebol by dobrým senátorom alebo tribúnom ľudu. Ani straníckym politikom. Je však nepochybne hlasom, ktorému treba pozorne načúvať, pretože veci pomenováva otvorene štýlom „padni komu padni“. Ak má byť budúca hlava štátu nadstranícka autorita, ktorá naozaj a odosobnene, nielen proklamatívne, stavia na prvé miesto záujmy celku, mohol by byť jedným z nemnohých „tretích vzadu“ v budúcich prezidentských voľbách. Ateisti, iné cirkvi a menšiny vrátane národnostných a sexuálnych, deti, mamičky ani dôchodcovia sa ho báť nemusia. Hoci politické strany budú dozaista presadzovať im užitočných a na nich závislých kandidátov, aby mali komu hodiť záchranné lano, keď nastane situácia, ktorá si to bude vyžadovať. Tak ako tomu bolo doposiaľ i dnes.
Posledným v tejto malej galérii slovenských politikov je Igor Matovič. Tí, ktorí očakávajú invektívy a urážky budú sklamaní. Nebudú nasledovať ani výčitky z nezvládnutej epidémie, respektíve naratívu, ktorý jej existenciu predstieral. V súvislosti s Mikulášom Dzurindom som tiež vedome nespomenul jeho presadenie povolenia na prelet leteckých síl NATO na údery na územie bývalej Juhoslávie. Niežeby nebolo dôležité, naopak, považujem to za morálne odsúdeniahodné, ale preto, že morálka v reálnej politike spravidla nie je argument a ambíciou tohoto príspevku je sústredenie sa na štýl konania vybraných jednotlivcov. Vrátane kritiky a názorov, na ktoré musia byť ako osobnosti verejného života pripravení a ktoré by mali vedieť zniesť.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Keď sa mladý poslanec Matovič stal pred viac ako dekádou po prvý raz členom Národnej rady, nerobil si ťažkú hlavu z autorít. Bolo mu jedno, koho atakuje. Robil to veselo a neúnavne a časti slovenskej verejnosti sa to páčilo. So smelosťou a drzosťou mladej generácie sa nepozeral na mená, zásluhy a vek, ale len na seba šibrinkujúc korupciou tých druhých. Nech nás viac ako desaťročie prítomnosti IM v slovenskej politike pripomínajúce jazdu na tobogáne a jeho zdanlivo úprimné liberté et égalité nepomýlia. V popredí záujmu Igora Matoviča bol a je vždy Igor Matovič. Od Napoleona, na ktorého storočia existujúce európske dynastie nahliadali ako na prišelca, spoločenského parvenu bez rodokmeňa, pochádza sebavedomý výrok, že je sám sebe predkom. IM nemá v porovnávaní s minulosťou dvojičku. Je si ňou sám, čo ani zďaleka nie je, ako v prípade francúzskeho cisára, kompliment alebo prejav uznania jeho schopností. Možno je na takýto stav vecí hrdý.
Dozaista sa v ňom však stretávajú črty viacerých historických osobností a mytologických bytostí. Napríklad Herostrata, ktorý podpálil Artemidin chrám v Efeze, aby zanechal stopu v dejinách alebo Narcissa smrteľne milujúceho svoj odraz zrkadliaci sa na vodnej hladine, v Matovičovom prípade pred jeho publikom a v ňom. Má v sebe aj niečo z moderného tribúna ľudu, Françoisa „Graccha“ Babeufa, z pohnutého obdobia Francúzskej revolúcie, jeho revolučný zápal a sociálny súcit spolu s politickou naivitou, ktorá môže prežívať aj popri prirodzenej prešibanosti. Z panteónu rímskych osobností má zase blízko k rovnako vnútorne nepokojnému a ctižiadostivému Catilinovi, ktorému bol senát pritesný bez ohľadu na počet jeho členov. Matovič si takisto musel mnoho ráz zo všetkých strán vypočuť oveľa tvrdšie alterácie Cicerovho povzdychnutia „quo usque tandem abutere Catilina patientia nostra?“ (dokedy budeš C. zneužívať našu trpezlivosť), pretože nakoniec už išiel na nervy všetkým. Partnerom, odporcom i širokej verejnosti. Nezdá sa, že by to ním zamávalo.
IM je politik inštinktu a okamihu. Reaguje spontánne, často pomstychtivo. Nevie plánovať, no vždy začína niečo nové. Bol by vhodný do pomerov renesančných talianskych štátov, ich sústavných žabomyších vojen a konfliktov, ktoré nič neriešili. Je slovenský Brancaleone, osobnosťou fanfarón a politicky (príslovkovo bez dĺžňa) dobrodruh. Mimochodom, renesančným politikom by mohol byť aj Mikuláš „Niccolò“ Dzurinda po vzore svojho polovičného menovca. Zásadný rozdiel medzi IM a MD je v politickom intelekte a predvídavosti, ktorých mal druhý na rozdávanie, a najmä v schopnosti budovať politické koalície a manažovať ich. V prípade IM sú tieto vlastnosti a schopnosti nulové a z tohoto stavu nemôže obviňovať nikoho iného len seba. Ak by nimi disponoval, pripomínal by Alkibiada, rovnako neukotvenú Coriolanovu grécku dvojičku z Plutarchových porovnávacích životopisov.
Priamo úmerná je tomu aj jeho politická životnosť. Rýchly pád sympatií verejnosti a dôvery jeho koaličných partnerov po voľbách 2020 je potvrdením faktu, že IM vedel zbuntovať a pobalamutiť masy, no nevedel, ako s touto dôverou naložiť. Ako premiér pôsobil bezradne. Úderné slogany a tlačovky vo funkcii premiéra neboli cestou a riešením, jednoducho už samy osebe nestačili, rovnako ako hľadanie vnútorných nepriateľov a ich predhadzovanie verejnosti. Nemusel sa pritom veľmi namáhať, svojou povahou a správaním ich priam magicky generoval a ťahal z klobúka ako kúzelník zajace. IM si zasluhuje pozornosť predovšetkým ako memento číhajúcich nástrah systémovej, antisystémovej i mimosystémovej politiky. Narobí šarapatu a nechce za ňu niesť zodpovednosť. Chyby vidí zásadne, a to je jeho jediná zásada, na ktorú sa dá spoľahnúť, u iných. Je produktom 90-tych rokov a začiatku 21. storočia, doby, keď dospieval a keď sa formoval jeho Weltanschau. Obdobia pripomínajúceho „hrmiace dvadsiate“ (roaring twenties) po prvej svetovej vojne, keď všetko bolo možné a dovolené. Buďme však spravodliví. Igor Matovič vtedajší ani dnešný systém nestvoril. Len sa v ňom naučil pohybovať a využívať ho vo svoj prospech. Keď z neho vypustí, ako to neúnavne sľubuje, vodu i vzduch, zahynie aj on sám.
Merkuriálny, nedbajúci na „dobré mravy“ a spôsoby, džínsovo-teniskový Igor Matovič, politik novej generácie nerobiaci si ťažkú hlavu z diplomatického protokolu (nie je sám), je v médiách a na sociálnych sieťach ako doma. Chýba mu však zmysel pre detail, plánovanie a vnútorná konzistencia. Jeho chápanie politiky je neprerušované staccato rozbíjajúce melódiu a meniace ju na kakofonický zhluk náhodných tónov. Verejným priznaním o plagiátorstve, na rozdiel od iných, ktorí svoje vzdelanie a spôsob jeho nadobudnutia taja, vyrazil verejnosti dych. Bol to jeho „masterstroke“, majstrovský ťah, svedčiaci o tom, že jeho pôvodca dokonale pozná „svojich Pappenheimských“, ktorí si pošomrú, vylejú srdiečko v komentároch a … tým to hasne. Tým im vyrazil z rúk aj jeden z argumentov o jeho nedostatku kvalifikácie na funkciu premiéra.
Udivujúce na celej veci nebolo len úprimné a šokujúce Matovičove priznanie, ale najmä to, že sa s ním nič neurobilo, hoci sám autor vyjadril pripravenosť znášať dôsledky. Rozhodlo, že na jednej lodi sa s ním ocitli viacerí podobní. A možno aj ďalší z radov jeho kritikov cítiac riziká epidémie šíriacej sa zo slovenského vzdelávacieho systému posledných dvoch dekád všeobecne a vysokého školstva osobitne, kde nešváry ako plagiátorstvo a obchod s akademickými titulmi nie sú ojedinelou záležitosťou. Zmes potmehúdstva i prebleskujúcej empatie voči verejnosti (veru áno) pôsobia v prípade Igora Matoviča niekedy až odzbrojujúco. Je vlajkonosičom súčasnosti, predvojom budúcnosti a predstaviteľom generácie, ktorá pre zachytenie momentu a scény, v ktorej sú jej príslušníci v centre diania, urobia všetko. Treba sa pripraviť na to, že nasledovať budú ďalší. Dnes by sa už členovia hudobnej skupiny (YPS) od svojich mám nástojčivo nedožadovali röntgenu, ale najnovšieho modelu mobilného telefónu. Ktovie, čo si politici novej generácie budú želať nabudúce. Hrozivé kontúry prianí niektorých z nich sú čoraz viditeľnejšie.
Videoklip skupiny YPS „Mama kúp mi röntgen“ (1985)
Slovensko smeruje k parlamentným voľbám, ktoré sa len s prižmúrením oboch očí dajú nazvať predčasnými. Pri moci alebo obchendujúc okolo nej sa vystriedali už dve – tri generácie politikov a zo tri desiatky i viac politických strán a straničiek. Pred zrakom verejnosti sa premlelo množstvo politikov a nemnohých političiek vrátane schopných. Zdá sa, že jediné, čo sa nemení a zostáva istotou, je na strane adeptov na funkcie zástupcov ľudu túžba odhryznúť si z koláča a na druhej nepredvídateľnosť, citovosť a pomerne ľahká ovplyvniteľnosť volebného správania značnej časti slovenského voličstva v zabetónovanom jedno obvodovom volebnom systéme. V ňom sú všetky politické strany štamgastami z jednej krčmy, ktorí sa dobre poznajú a rozumejú si, aj keď si príležitostne vynadajú alebo chňapnú po krku. „Na konci dňa“ (at the end of the day), ako znie ďalšia z obľúbených, mohutne rozšírených floskúl slovenského politického newspeak-u, slovenský volič na všetko zlé zabudne a hriechy a prehrešky im prepáči.
Bude potrebné sledovať, či niektorá má vo volebnom programe snahu o korekciu tohoto tridsať rokov pretrvávajúceho stavu a vytvorenie viac obvodového volebného systému, v ktorom sa kandidáti, dnes ešte tí neznámi „tretí vzadu“, rodia v regiónoch poznajúc ich problémy z prvej ruky, nie v ústrediach politických strán. Skutočná náprava pomerov sa môže začať až po voľbách. Nemala byť to len povrchná „zmena“ či „zmena zmeny“ ako doposiaľ, ale postupná výmena predchádzajúcej generácie politikov fungujúcich ako uzavretá „politická trieda“ (political class) tri desaťročia. Súčasní a najmä budúci politici – slovenskí Cincinnatovia – musia začať od seba tým, že postavia záujmy celku nad svoje a nebudú sa báť dočasne zverenú moc, keď nastane ich čas, prenechať iným. Najmä však tým, že budú počas celého výkonu svojej funkcie niesť za svoje rozhodnutia a konanie pred voličmi a verejnosťou priamu zodpovednosť. Rovnako musia trvať na jej vyvodení voči tým, ktorí sú bez ohľadu na politickú príslušnosť zodpovední za to, čo sa v posledných rokoch na Slovensku udialo a nezamiesť im dokázanú vinu, ako zvyčajne, pod koberec.
Dnešný korporátny absolutizmus istený brutalitou novodobých pretoriánov spolu s mediálnym vnucovaním jediných správnych názorov verejnosti spejú k diktatúre porovnateľnej s tými najhoršími. Že v demokraciách sa kvôli politickým názorom nezabíja a nevraždí, tieto medzi sebou nevedú vojny a neexistujú v nich gulagy a getá, reálne aj symbolické? Veľkoryso prehliadnime komplimenty, ktoré povrchní normalizační demokrati skladajú sami sebe a začnime otázkami, pre ktoré nemusíme ísť ďaleko. Napríklad: „Dôverujete súdom, prokuratúre, polícii a justičnému systému ako celku?“ „Veríte, že v súčasnosti existuje možnosť slobodného vyjadrenia vlastných názorov bez následkov, ktoré by mohli v prípade ich vyhodnotenia ako odporujúcich súčasnému režimu postihnúť vás a vaše najbližšie okolie?“ „Súhlasíte s tvrdením, že na súčasnom Slovensku neexistuje cenzúra politických názorov a perzekúcia v prípade, ak sa nezhodujú alebo priamo odporujú tým, aké presadzujú a šíria nadsluhujúca vládna garnitúra a s ňou spriaznené verejnoprávne a súkromné médiá?“ Ak ste na všetky odpovedali negatívne, nemáte čo váhať a mali by ste ísť 30. septembra k urnám. Zatiaľ volebným.
V rímskom i slovenskom príbehu o peripetiách uchopenia a výkonu politickej moci sa dajú vydestilovať celospoločenské, kolektívne a individuálne charakteristiky, momenty a typy osobností a ich konania, ktoré ich spájajú. Sú nimi ctižiadosť, vzdor, ambície silnejšie ako ich vlastníci a nositelia, dobré úmysly, zrada, veľkorysosť, súcit, bleskové kariéry i pády, oligarchovia, cynikovia, stoici, gambleri, vypočítavci i čestné postavy, kunktátori a apostatovia, muži aj ženy. Kým Rím je stále na očiach a známy, a preto využívaný, ako aj v tomto prípade, ako zrkadlo minulosti nastavené súčasnosti, malé Slovensko je pre vzdialenejší svet často neznáme. Nech nás to nerozladí a nevyvoláva v nás pocity menejcennosti alebo dokonca zbytočnosti. Aj my máme svoje miesto pod slnkom a vlastné dejiny. Sme síce menším, no stále kruhom. Napriek všetkým sklamaniam a nenaplneným očakávaniam z minulosti buďme opäť neúnavní optimisti a doprajme si luxus viery v prajnú a priaznivú perspektívu. Nie tých druhých, ale našu vlastnú. Toto je to, prečo sme stále ešte tu a prečo sa oplatí žiť a existovať.
Ak sa chceme vyhnúť secesii ako poslednému riešeniu nevypočutých plebejcov, využime možnosť, ktorú poskytujú nadchádzajúce septembrové parlamentné voľby. Aby sme mali šancu veci zmeniť, je potrebné ísť voliť minimálne s takým odhodlaním a v takých počtoch ako v rokoch 1992 a 1998 (s účasťou 84 %). Nech teda platí Ad comitia, Quirites! Hor sa do volieb, spoluobčania! Tí druhí tam budú určite. Ďalšia príležitosť vyjadriť, verejne a odhodlane, svoj názor už nemusí prísť.
