Najbizarnejšia politická operácia týchto týždňov: pokus o stranícke oživenie Mikuláša Dzurindu. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že Dzurindov projekt má veľmi nízku podporu. Aj jeho osobne ľudia v dominantnej miere odmietajú.
Napriek tomu dostáva v tlači dosť PR priestoru. A v tých textoch sa akosi zabúda na niekoľko vecí:
– Práve za vlády M. Dzurindu vznikol najväčší politický škandál v ére samostatnosti: Gorila. Navyše, aj keď sa v textoch minimálne spomína on a jeho súputník Mikloš, je jasné, že sa tu pod cenu rozpredávali strategické podniky, o čom premiér musel nejako vedieť.
– Za éry M. Dzurindu sa pevne etablovali veľké finančné skupiny aj dominantní oligarchovia. To bolo do určitej miery nevyhnutné (sám som koncom 90. rokov v komentároch upozorňoval, že nie mečiarovskí privatizéri, o ktorých všetci toľko hovorili, ale finančné skupiny budú ovládať Slovensko). Ale nebolo nevyhnutné, aby im vláda vytvorila až taký lukratívny priestor, ako sa to stalo (mimochodom, ak sa dnes hovorí o Slavii Capital v súvislosti s obvineným spolumajiteľom, treba dodať, že špeciálne táto skupina bola akýmsi dieťaťom časti SDKÚ).
– Za éry M. Dzurindu sa rozkradli strojárske podniky. O tomto sa vo všeobecnosti hovorí veľmi málo. Bývalé ZŤS síce boli v objektívne zložitej situácii už od 80. rokov (vtedy mnohé z nich vyrábali najmä zbrane a svet bol už „prezbrojený“), ale v 90. rokoch sa im darilo nachádzať zaujímavé nové výrobné programy a potenciálnych strategických partnerov. Bolo zjavné, že fabriky si musia prejsť zložitou reštrukturalizáciou. Ale mali zaujímavé výrobné kapacity, cenné inžinierske celky a dokonca aj pre zbrojnú výrobu bolo niekoľko lukratívnych trhov v Ázii (transportéry nakupovala indonézska námorná pechota, o húfnice mali intenzívny záujem Turci, a pre techniku na tankových podvozkoch bol záujem v Indii aj inde). Toto sa doslova neuveriteľným spôsobom rozobralo už za prvej Dzurindovej vlády, za ktorej bol hospodársky plán pre Slovensko kruto jednoduchý: montovne.
– Dzurinda je tiež „otcom“ nesplniteľných, ale drsne demagogických volebných sľubov: hádam si ešte pamätníci spomenú na sľub „dvojnásobných platov“. S týmto dedičstvom žijeme dodnes (od „diaľnice do Košíc“ až po Kollárove desaťtisíce nájomných bytov).
– Tieto vlády tiež hodne drsne oklieštili sociálnu pomoc a právomoci odborov.
– Nejako sa dnes už nepripomínajú zvláštne finančné toky a tendre z tej doby (napr. „kauza vláčiky“).
Naopak, stále sa vyťahujú dva mýty. Prvý, že práve vďaka Dzurindovi a Miklošovi sme v EÚ. Preboha, veď do únie sa dostali ešte aj Rumuni a dokonca Bulhari. Bolo to veľa práce v legislatívnej oblasti, kde sme sa museli prispôsobovať právu EÚ, ale určite sme do únie tak či tak smerovali.
Druhým mýtom sú údajné zázračné mikloš-dzurindovské reformy. V skutočnosti sem zrazu prišlo väčšie množstvo kapitálu dominantne preto, lebo vláda rozpredávala, čo sa dalo. Zvyšok, podobne ako v iných krajinách, ktoré sa integrovali do únie, prichádzal, keďže pre západné firmy bolo lukratívne využívať najmä tunajšiu lacnejšiu pracovnú silu. To isté sa dialo aj v susedných krajinách, bez ohľadu na to, kto kedy robil aké údajne zázračné reformy.
O týchto veciach je nutné hovoriť, pretože toto je základ nášho problému od roku 1989: namiesto toho, aby sme tu mali politiku tvorenú príčetnými, odbornými ľuďmi, ktorí by Slovensko konečne priviedli do lona bohatšej časti Európy, s mnohorakým, rozvinutým hospodárstvom vrátane bohatej plejády podnikov vlastnených domácim kapitálom (a Slovensko na to v princípe má), tak sa tu roky moceme v hlúpych rozprávkach o ázijskom modeli, zázračných finančných reformách a podobne.
A reakciou sú potom rovnako hlúpe alebo ešte hlúpejšie politické príbehy všelijakých „národniarov“, ktorí „schaosený“ národ lovia na obsahovo prázdne, zato hlasné kričanie a svoje vlastné klamstvá.
Netreba ísť do extrému a tvrdiť, že celých tých osem rokov bolo neužitočných. Určite sa na ministerstvách urobilo aj dosť užitočnej práce.
Ale promovať „Mikiho“ mýtmi a naopak vynechávať ťažko problematické aspekty jeho vládnutia je typicky polarizujúci počin: ľudia si mnohé pamätajú a keď sa im z médií tlačí úplne odlišný obraz, sú rozhorčení. Celkom oprávnene.
(Status na FB 21. apríla 2023, titulok SLOVO)
One thought on “Juraj Draxler: Rozhorčení sú oprávnene”
Pre správnu a prospešnú voľbu v septembrových voľbách by mali budúci voliči p o z n a ť pravdivú históriu.Ľudia /ako v tomto príspevku p. Draxler/ sú morálne p o v i n n í osvetľovať ju. Aby sa nikdy neopakoval nástup k moci takýchto „kazisvetov“.