Jarko Elen alebo občianskym menom Jaroslav Kaiser (5. apríl 1895, Komárov – 20. apríl 1978, Bratislava) bol slovenský spisovateľ, textár, básnik, prozaik, dramatik, zabudnutý davista, ktorý napísal viac než 500 a preložil 700 textov tanečných a masových piesní. Z jeho autorskej dielne sú známe piesne ako Stupavská krčma; Katarína, Katka; Ej, horička zelená či Milión hviezd. V neposlednom rade skladal pre prvú „slovenskú superstar“ Františka Krištofa Veselého (na tento rok pripadá tiež 120. výročie jeho narodenia) , napríklad hit Ej, horička zelená z rovnomenného muzikálu.
Kantor, ktorý tvoril
Študoval na reálnom gymnáziu v Písku, neskôr študoval strojné inžinierstvo na Českom vysokom učení technickom v Prahe, túto školu však nedokončil. Po absolvovaní učiteľskej aprobácie pôsobil ako učiteľ na Slovensku (Spišská Nová Ves, Topoľčany, Sereď, Ľubietová, Martin), ako riaditeľ meštianskej školy v Senci, neskôr opäť ako učiteľ v Bratislave a po vojne pracoval ako prednosta umenia na povereníctve školstva a osvety. V prvej polovici krušných 50. rokov pôsobil Elen ako riaditeľ strednej školy, v roku 1955 odišiel do dôchodku. Za sociálne ladenú tvorbu bol v prvej republike, ako sám hovorí, „často volaný na koberec,” no svojich ideálov sa nechcel vzdať.
Jarko Elen bol korešpondentom DAV-u, ale aj časopisov Mladé Slovensko, Svojeť a Pravda chudoby. Tu publikoval poéziu, poviedky (Hriech pátera Marcela; Tajomstvo holičského učňa Janka; Hadie tanečnice; Vôňa Talianska vo vlaku) aj práce dramatické (Rozchod; Tragédia Zeme; Západ; Jar; Vstup). Písal tiež grotesky, kabarety, skeče a od konca 20. rokov sa venoval hlavne hudobno-zábavným žánrom a tvorbe libriet, operiet a hudobných komédií (napísal desiatky libriet k operám ako napr. L. Holoubek: Svítání, J. Kowalski: Slavnost lampiónů). Ako sám Elen prezradil v rozhlase, Stupavská krčma sa dostal až ku krajanom žijúcim v USA, kde ju premenovali na Stupava City.
O Elenovi v encyklopédiách
Dejiny slovenskej literatúry (Pišút 1984, s. 584) uvádzajú Elena v rozsahu jeden odsek, v ktorom je zdôraznené, že ide o (pôvodom) Čecha, ktorý prišiel v roku 1919 na Slovensko a začal uverejňovať tvorbu v slovenskom jazyku. Podľa Pišúta stál pri zrode slovenskej proletárskej literatúry ako básnik, prozaik (román na pokračovanie Po rokoch, ktorý mu vyšiel v časopise Proletárka), dramatik (skeče, spevoherné texty, libretá), spisovateľ pre deti a prekladateľ (preložil desiatky opier a operiet).
ku ktorému Jarko Elen napísal „libreto a spevné texty“.
Snímka: www.slovakiana.sk
Encyklopédia slovenských spisovateľov (Rosenbaum, 1984, s. 124) mu venuje podstatne viac priestoru. Dozvedáme sa, že pochádzal z učiteľskej rodiny a že publikovať začal pod vplyvom A. Heyduka, ktorý v ňom prebudil lásku k Slovensku. Rosenbaum sa zmieňuje o vplyve O. Březinu, V. Nezvala a sovietskych básnikov a publikuje tiež informáciu, že Elen uverejňoval aj kresby (napr. portrét Jilemnického).
Jeho próza sa podľa Rosenbauma a kol. stotožňovala s úsilím davistov. Od sentimentalizmu (poviedka Hriech pátra Marcela) sa transformoval do pozície tvorcu sociálne vyhroteného pohľadu v poviedke Tajomstvo holičského učňa Janka, pričom dobové inšpirácie ho viedli skôr k exotickým námetom (Hadie tanečnice, Vône Itálie vo vlaku), pričom tvorba sa v celku blížila počiatočnej tvorbe Jilemnického.
Ťažiskom Elenovej tvorby je podľa autorov Encyklopédie hudobná zábava. Elen preložil také diela ako Aida, Traviata, Carmen, Samson, Dalia či Rosemary, Paganini a Dom u troch dievčatiek. Založil tiež niekoľko regionálnych časopisov, napr. Senecký spravodaj a Slovenský juh premenovaný na Južné Slovensko.
Väčší priestor získal v podrobnejších Dejinách slovenskej literatúry V. (Rosenbaum, 1984), kde sa dozvedáme, že spočiatku spolupracoval aj so Slovenskými pohľadmi, kde publikoval verše výchovného zamerania a tiež v periodiku Mladé Slovensko. Podľa Dejín V. Elen uplatňoval wolkrovský lyrizmus a baladickú príbehovosť.
Autor/autori však kriticky dodávajú, že si nevypracoval individuálny štýl, a preto nevydal ani jednu básnickú zbierku. Potom sa v poézii odmlčal a venoval sa tvorbe piesňových textov a operetných libriet. S Elenom sa stretával aj ďalší zabudnutý davista Josef Zindr, ktorý ho uviedol do slovenských literárnych kruhov.
Staručký Elen v rozhlase
Aký bol Jarko Elen?
Veľa o Elenovi hovorí rozhlasová relácia Vitajte v štúdiu. Vyrovnaný, optimistický a veselý dôchodca (ktorého predstavili ako stáleho štamgasta, píšuceho pri káve v Carltone) sa tešil tak zo svojho vnuka, ako aj svojich životných úspechov. Na sklonku života sa venoval hádankárom a hádankám. Pravidelne sa prechádzal s manželkou po Mlynských Nivách. Chcel sa stať maliarom, no rodičia ho v tomto smere demotivovali pre materiálny nedostatok umelcov. Učil sa na husle, no muzikantom sa tiež nestal. Nestal sa ani inžinierom, no stal sa kantorom. V tomto povolaní sa napokon podľa Elena uplatnili všetky jeho umelecké sklony, a tak si myslel, že predsa len dosiahol veľa z toho, o čom ako mladý muž sníval. „A preto som celkom spokojný, lebo verím, že svojou činnosťou som aspoň trocha prispel k dobre nálade svojich blížnych,” uzavrel Elen plný elánu. Odišiel 20. apríla pred 45 rokmi.
