Príhovor Z. Čaputovej na konferencii o našej zahraničnej politike v niektorých aspektoch vybočuje z jej bežných prejavov, ktoré bývajú skôr abstraktnými slohovými cvičeniami, než politickými prejavmi.
Dôležitým politickým aspektom jej príhovoru je jednoznačné zdôrazňovanie správnosti našej zahraničnej politiky napriek tomu, že podľa jej vlastných vyjadrení narastá rozpor medzi zahranično-politickými rozhodnutiami štátu a postojmi občanov. Už menej štátnicky charakter má jej návrh, ako tento rozpor prekonať. Podľa jej receptu je to možné zmeniť postupne, trpezlivým vysvetľovaním a dialógom „so všetkými, ktorí hľadajú a sú zmätení“. S tými, ktorí „nehľadajú a nie sú zmätení“, teda majú iný názor ako ministerstvo zahraničných vecí, sa dialóg podľa všetkého nevedie. Tí podľa Z. Čaputovej spadajú pod kompetenciu iných štátnych orgánov.
V príhovore Z. Čaputovej nikde nenarazíte ani len na náznak názoru, že štát by mal svoju zahraničnú politiku viesť v súlade so záujmami občanov, ktorí sú podľa našej ústavy zdrojom všetkej politickej moci. Teda štát by mal viesť dialóg nielen s tými, ktorí „hľadajú a sú zmätení“, ale predovšetkým by mal viesť dialóg s tými, ktorí majú odlišný pohľad na smerovanie našej zahraničnej politiky. Z jej pohľadu občan nie je základom politickej moci, ale je len objektom politickej manipulácie.
Prezidentka vyhlasuje našu zahraničnú politiku za správnu preto, že „stojíme na správnej strane dejín“. Napriek tomu občianska podpora tejto politiky, nachádzajúcej sa na „správnej strany dejín“, neustále upadá. Napríklad podpora transatlantickej orientácie je u nás zo všetkých krajín NATO najmenšia rovnako, ako sa kroky vlády v zahraničnej politike dostávajú do stále väčšieho rozporu s postojmi občanov. Uvedené konštatovania znamenajú, že slovenskí občania sa svojimi postojmi stavajú proti „dejinám“ sveta a naopak, naša politická reprezentácia na čele s prezidentkou sú na „správnej strane dejín“ sveta. Z. Čaputová vo svojej „dejinnosti“ prehliada, že zahraničná politika štátu musí vychádzať v prvom rade zo záujmov jej občanov, a nie z „pohybu“ dejín, ktoré sa okrem toho v EÚ, ako aj v NATO už dlhodobo prekrúcajú a falšujú. Naša súčasná zahraničná politika nie je celkom zjavne v súlade s vôľou občanov a občania majú tiež veľmi vážne pochybnosti aj o tom, či je politika v súlade s „dejinami“.
Správnosť našej zahraničnej politiky podľa Z. Čaputovej plynie z toho, že sme na strane svetového poriadku, ktorý sa opiera o „spoločné pravidlá“ a odmietame jeho zmenu, ktorá by sa opierala o „sféry vplyvu“. Neviem, kto uvedenú formuláciu vložil do prejavu Z. Čaputovej, ale z vecného hľadiska je to len propagandistický obrat, ktorý chce vyvolať dojem, že usporiadanie sveta, ktoré podporujeme, je usporiadaním, ktoré sa opiera o slobodne dohodnuté „spoločné pravidlá“.
Uvedené tvrdenie Z. Čaputovej je zjavnou manipuláciou s existujúcimi faktami. V prvom rade tie tzv. spoločné pravidlá dnešného reálneho svetového poriadku sú vo svojej podstate svetu nanútené imperialistickou politikou USA. Spoločné dohodnuté pravidlá, obsiahnuté v Charte OSN, boli po rozpade socializmu jednostranne nahradené pravidlami USA. Post-socialistické európske štáty sa tak ocitli pod ekonomickým, ideologickým a vojenským tlakom USA a NATO, ocitli sa vo sfére vplyvu USA. Naši ponovembroví politici, nepripravení na zmeny, ktoré sa udiali po rozpade socialistického tábora, nastolili v zahraničnej politike kurz smerujúci k transatlantickej spolupráci bez toho, aby sa občania mohli k danej orientácii vyjadriť, t. j. vohnali nás do NATO. „Spoločné pravidlá“, o ktorých hovorí Z. Čaputová, tak nie sú spoločne dohodnutými pravidlami, ale pravidlami, ktoré sme pod tlakom USA spoločne akceptovali s inými štátmi.
NATO je existujúcim dôkazom toho, že nie sme na strane „spoločných pravidiel“, ale pod vplyvom záujmov USA. Ak by sme boli na strane „spoločných pravidiel“, teda pravidiel fixovaných v Charte OSN, tak podľa princípu rovnosti všetkých štátov, obsiahnutého v Charte OSN, by NATO muselo zaniknúť, pretože zjavne odporuje princípu rovnosti v oblasti bezpečnostnej politiky v Európe. Svojou štruktúrou vytvára „najbezpečnejší klub“ pre určitú skupinu štátov, ktorý však na strane druhej ohrozuje bezpečnosť štátov, ktoré v danom „klube“ nie sú. „Klub“ NATO odporuje aj Charte európskej bezpečnosti, schválenej všetkými krajinami OBSE v Istanbule (1999), kde sa požaduje rovná bezpečnosť pre všetky štáty Európy, a nielen pre štáty NATO (bod 8).
Neustále opakované tvrdenie, že NATO je najbezpečnejším klubom sveta, a to napriek tomu, že nás jeho politika v súčasnosti posúva nad priepasť atómovej vojny, sú presne tými tvrdeniami našich politikov, ktoré vyvolávajú u občanov nielen „otázky a oprávnené obavy“, ale sú aj zdrojom „narastajúcej nevôle voči krokom, ktoré naša diplomacia podniká na presadzovanie našich národných záujmov“.
„Nekompetentnosť“ občanov, ktorí by mali byť podľa ústavy jediným zdrojom všetkej politickej moci, vyjadrovať sa k zahraničnej orientácii našej republiky, prezidentka jasne deklaruje tvrdením, že v predvolebnej kampani by otázka našej zahraničnej politiky nemala byť predmetom diskusií. Diplomacia by mala podľa nej stáť nad týmto predvolebným virvarom a mala by „uvádzať veci na pravú mieru“, pretože podľa nej je to práve naša diplomacia, ktorá presadzuje „naše národné záujmy“, hoci v národe tieto kroky diplomacie vyvolávajú „narastajúci odpor“.
Bez zaujímavosti nie sú ani odporúčania Z. Čaputovej ministerstvu zahraničných vecí, ako prekonať odpor občanov k jeho „národnej“ zahraničnej politike. Podľa jej mienky je potrebné viac zdôrazňovať prospech, ktorí majú občania, obce či mestá z existujúcej zahraničnej politiky. V uvedenej súvislosti prezidentka nespomenula „prospech“ našich občanov, miest a obcí, ktorí majú z nárastu zbrojárskej výroby, pretože by to bol asi do očí bijúci rozpor s tzv. hodnotovou politikou, rozpor, ktorý by odhaľoval „hodnotovú dvojtvárnosť“ jej politiky. Zdôraznila prospech, ktorý budeme mať z rekonštrukcie vojnou zničenej Ukrajiny, na ktorej „obrane“ sa dodávkami našich zbraní aktívne podieľame.
Je príznačné, že prezidentka ani slovom nespomenula nutnosť ministerstva zahraničných vecí viesť neúnavný diplomatický boj za mierové riešenie konfliktu na Ukrajine. Naopak, chválila ministerstvo za obhajobu dodávok zbraní na Ukrajinu, za presadzovanie ekonomických sankcií proti Ruskej federácii, zjednodušene, chválila ministerstvo nie za politiku mierovej spolupráce, ale za politiku vojnovej konfrontácie.
Prejav Z. Čaputovej na konferencii o našej zahraničnej politike možno hodnotiť ako obhajobu zahraničnej politiky, ktorá nás vohnala do vojenského konfliktu s Ruskom a ktorá nie je ochotná pristúpiť na jej zmenu, a to ani napriek tomu, že odpor verejnosti k danej politike narastá. Politiku ministerstva zahraničných vecí vníma ako politiku, ktorá presadzuje „naše národné záujmy“, hoci veľká časť občanov jej jasne odkazuje, že je to politika odporujúca našim národným záujmom.
Jednoznačná podpora našej súčasnej zahraničnej politiky zo strany prezidentky sa pravdepodobne opiera o domnienku, že rozpor jej politiky s postojmi občanov je len dočasnej povahy, je dôsledkom nejakého nedorozumenia a v krátkom čase sa urovná. Nechce pripustiť, že uvedený rozpor je v určitej miere prejavom všeobecnejšieho rozporu, rozporu medzi súčasným usporiadaním sveta, ktorý nerešpektuje dohodnuté „spoločné pravidlá“ a jednostranne presadzuje záujem USA, a formujúcim sa novým multipolárnym usporiadaním sveta, ktoré by sa malo opierať o vzájomný konsenzus všetkých rozhodujúcich mocností sveta. Na uvedenom základe by nové usporiadanie sveta malo mať demokratický charakter oproti súčasnému unipolárnemu, nedemokratickému usporiadaniu sveta.
Z. Čaputová svojím vystúpením dokazuje, že je na strane „starého“ unipolárneho sveta, a nie na strane „nového“ multipolárneho sveta, ktorý sa formuje. Do akej miery je jej strana tou „správnou“ stranou dejín, ukáže blízka budúcnosť.
3 thoughts on “Pár postrehov k našej zahraničnej politike”
Správanie sa dnešných držiteľov moci v takmer všetkých európskych štátoch i členov europarlamentu nápadne pripomína kolektívnu hypnózu fanatikov postihnutých démonom súhlasu a nadšenia z toho, že v rozpore s realitou a záujmami občanov svorne vykonávajú deštrukciu materiálnych, kultúrnych a spoločenských hodnôt , na dlhé roky rozbíjajú vzťahy medzi štátmi, ktoré sú prirodzenými partnermi. Títo ľudia stratili súdnosť a schopnosť vnímať realitu. Zabudli, prečo boli zvolení a prečo vznikli inštitúcie, ktoré reprezentujú. Neochvejne a zaslepenene pochodujú proti záujmom ľudí, na ktoré sa ešte občas formálne, v rámci „demokracie“ odvolávajú. Stratili už akúkoľvek legitimitu. Je len otázne, akým spôsobom ich čo najskôr moci zbaviť bez krviprelievania a materiálnych škôd.
Súhlasím, tiež to tak nejako vidím.
Každá mládež v každej dobe sa chce nejako uplatniť, najlepšie úspešne, teda úspech sa vyhľadáva. „Dnešní držitelia moci“ sú prišelci „z ulice“ ako (prevažne) ľudia bez znalosti ako má a ako funguje štát a národné hospodárstvo. Tieto pojmy sú pre nich len abstraktné heslá (akási vzdialená teória). Títo ľudia sú v drvivej väčšine) v týchto oblastiach nedovzdelanci a bez (manažérskej) praxe vo veľkých hospodárskych organizáciach (štátnych alebo súkromných). Pozitívnych výnimiek je málo. Z tohto plynie tragédia ich „riadenia“, resp. podieľania sa na riadení štátu a národnej ekonomiky.
Zároveň pre všetkých mladých chýbajú pozitívne vzory, živé autority našej doby. Myslím tým (manažérsku) ligu na úrovni Imrich Karvaš, Peter Zaťko a podobných. V dnešnej dobe tak Vladimír Soták by sa k nim mohol priblížiť. Podobne Štefan Rosina st. A kto ešte? To dosť dobre nevieme. Niet ďalších originálnych osobností so silnou prevahou pozitívnych kvalít. Klub 500 dáva o sebe málo vedieť (škoda). Smerom na verejnosť tak pôsobí len celá plejáda negatívnych alebo kontraverzných osobností (kde vedú túto ligu Vladimír Mečiar, Róbert Fico). Trochu pozitívne sú vnímaný Béla Bugár, Iveta Radičová. Postupom doby sa zlepšuje aj obraz Jána Čarnogurského. Silne negatívne (a s veľkou nedôverou a neľúbosťou) sú vnímaní Mikloš s Dzurindom. V takýchto spoločenských pomeroch je preto výbeh súčasného „politického kindermanažmentu“ tiež bezbrehý, nemá vzory (autority), ktorých by sa pridržiala, chce úspech za každú cenu, tú cenu si nevie komplexne spočítať, tápa a robí zmätky, pritom každý jednotlivec chce vyniknúť, tak sa predvádzajú a predháňajú jeden (mladý nedouk alebo niekedy rovno hlupák) pre druhým.
No a potom sú ešte aj „peniaze“. Byť súčasťou vládnej moci skýta vždy možnosť (nadštandardného) zárobku. Už aj oficiálny príjem je pre mladých politikov taký, aký by väčšina z nich v prostredí (súkromného) trhu (ešte) nezarobila. Ešte nedorástli na to, aby sa presadili v súkromnej sfére. To prichádza až s dĺhšou praxou alebo s preferenčným pozadím, ktoré však nemá každý (napr. bližší vzťah s vlastníkmi alebo vrcholovým manažmentom firmy).
Mladí v politike tak majú veľa motivácie snažiť sa vyniknúť sa každú cenu (lebo tú cenu si neuvedomujú pre krátkozrakosť mládi). Preto je politický kindermanžment pre krajinu aj nebezpečný a určite škodlivý. Na tvorbe vyváženej politiky treba aby sa zúčastňovali všetky generácie. Objektívne 20-30 roční mladí ľudia nemôžu mať toľko (profesných) skúseností ako 50-60 roční starí kozáci. A Slovensko potrebuje vyváženú politiku so zdravým rozumom a vyhýbaniu sa naivite nadbiehania cudzím (cudzokrajným) záujmom a ich preferencii pred záujmami domácimi.
Pozrime sa na slová (pojem) „zmätenosti“ občanov ešte trochu z iného uhlu než to videla prezidentka Z. Čaputová.
Trúfalosť súčasného „politického kindermanžmentu“ (ktorí sa hrá na „verejných politikov“, kam ako do vyššej politickej ligy nedorástol, totiž priama cesta rebelanstva a krikľúnstva z ulice do výšin politiky neznamená, že sa tam automaticky zrodila z ničoho aj kvalita) berie svoju guráž z pasivity (nečinnosti) občanov a občianskej spoločnosti, ktorá sa málo hlási ku slovu vo verejnom spoločenskom priestore. No a tu je (vznikol) vážny kameň úrazu prečo demokracia nefunguje ako má, ako by si ju občania želali – a to je parazitizmus vládnutia neoliberálneho kindermanažmentu ako praktická reakcia na spoločenskú pasivitu občanov.
Pripomeňme si najprv náš základný zákon demokratickej (občianskej) spoločnosti o tom, čo predstavuje a tvorí demokraciu. Demokratický Zákonodárca to vidí takto:
Ústava Slovenskej republiky
Druhý oddiel
ZÁKLADNÉ ĽUDSKÉ PRÁVA A SLOBODY
Čl. 24
(1) Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.
(2) Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní.
(4) Podmienky výkonu práv podľa odsekov 1 až 3 možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných.
Tretí oddiel
POLITICKÉ PRÁVA
Čl. 26
(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
(3) Cenzúra sa zakazuje.
(4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
(5) Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.
Vláda nesmie používať štát (ako nástroj verejnej moci) na to a tak, aby zaviedla pomery cenzúry (cenzoringu). Otcovia demokracie (od Sokrata a ďalších v starovekom Grécku cez Francúzsku revolúciu 1789 a výkon c Európe po 1. a 2. Svetovej vojne) a náš Zákonodárca v ústave Slovenskej republiky zafixoval dôležité základné politické princípy a pravidlá ktoré predstavujú a tvoria „demokraciu“. Bez ich fungovania alebo pri ich zásadnej manipulácii demokracie „v praxi“ niet (stratí sa).
Rôznosť názorov a rôznosť informácií tvoria a predstavujú funkčnosť demokracie slova. Zavedenej a intenzívne presadzovanie povinnej uniformity (jednotnosti) názorov (jednej strany) vedie k „zmätenosti“ občanov. O „zmätenosti“ občanov a strate podpory pre zahraničnú politiku súčasnej (ultra)neoliberálnej vlády premierovania E. Hegera (i v predĺžení z poverenia) na Slovensku zahovorila Prezidentka Z. Čaputová na konferencii MZV SR , marec 2023, len nedovidela pravé príčiny „zmätenosti“. Občania od postupnosti a sprísňovaní zavedenia cenzúry vo verejnom komunikačnom priestore už nevedia a kladú si často otázku, či žijú v demokratických alebo akých pomeroch. Povinná uniformita názorov pod dohľadom štátneho cenzora sme tu mali do r. 1989. Za posledné obdobie rr. 2020-23 (od kampane Covidu, za ktorú a jej hospodárske škody nikto už dnes nezodpovedá, vinníci sa ani nehľadajú a teda ani nikto nebude potrestaní ani doma ani v medzinárodnom meradle) nám tieto pomery navracajú späť v inom rúchu, ale o rovnakej mocenskej podstate – ako občanom na dôležité spoločenské témy vnútiť jeden „správny“ a spoločensky žiaduci (uniformovaný) názor – iné ostatné názory sú vo verejnom komunikačnom priestore „nesprávne“ a (politicky) v tejto dobe nežiadúce.
Položme si teda otázku: Sú takého spoločenské pomery ešte „demokratické“ alebo sme prekročili (Rubikon) dovolené ústavno-demokratické základy a hranice, ktoré „robia“ demokraciu „živou“ (a nielen „papierovou“) a vstúpili sme do zakázanej zóny riskantného hrania sa a manipulácie s demokraciou, ktorá je cestou (postupného) „usmrcovania“ demokracie a teda (cieľovo) cestou do Pekla (?).
Je poznateľné, že sa nám roztvorili nožnice a zväčšuje sa rozdiel (asymetria) medzi demokraciou ako ju chápe (na jednej strane) väčšina občanov so zdravým rozumom a (na druhej strane) vládou neoliberálneho kindermanažmentu (rebélov z ulice), ktorí si už bezbreho dovoľujú viac než dosť. Iná je otázka (ale samozrejme nemálo súvisiaca), ktorú teraz tu nebudem rozoberať, že prečo (až) musel prísť na politickú scénu Slovenska (v rr. 2018-20) a živelne sa sformovať nový (útočný) rebelujúci politický kindermanažment (inak neznalý riadenia štátu, ale za to veľmi hlučný na témy intenzívnej a extrémnej korupcie a sofistikovaného miestneho rozkrádania štátnych a verejných zdrojov), ktorý vtedy bol tou novou pravdivou hlasnou trúbou o sklznutí (prepadnutí sa) našej doby do extrémnej domácej oligarchickej demokracie. A bez radikálneho politického prevratu s uchopením moci rebelov z ulice, z ktorých po voľbách 2020 sa vytvoril politický kindermanažment, by sa však v tom zlom trende (oligarchicky zmanipulovanej demokracie v záujme vyšťavovania štátnych a verejných zdrojov) nielen že nič nezmenilo (a nezastavilo), ale „zmätenosť“ a skepsa občanov by eskalovala do absolútnej straty viery v právo, spravodlivosť, poriadok a vôbec vo funkčnosť demokracie pre obyčajných občanov (bežný ľud). Slovensko s atak či tak ocitlo v predkatazickej fáze, ktorá akoby (aj dnes) ešte nemala riešenie.
Občania zase nevedia koho by mali voliť(?). Lebo jední sa vypracovali a sprofesionalizovali na sofistikovaných zlodejov (rozkráčov) a druhí zase vôbec nevedia rozumne riadiť štát (im priorita ekonomiky nič nehovorí, oni naivne naletia na šírenie demokracie kdesi ale len v jednom prípade v zahraničí, a v domácej ekonomike spôsobia katarziu cien a eskaláciu zadĺženia štátu i občanov). Čo a kto je teda (v súčasnosti) väčším zlom (a väčšou škodnou) pre Slovensko?
Občania (tak) majú znova dilému, ale možno aj o to ide (v tejto falošnej spoločenskej hre). Čím väčšia zmätenosť občanov, tým menej je jasné čo treba robiť, z čoho začať a kam ďalej (?!?).