To, že na stránkach SLOVA sledujeme aj expanziu turkojazyčného sveta do priestoru Eurázie (najmä do Strednej Ázie, pričom južný Kaukaz – cez Azerbajdžan – je už pod kontrolou) má svoju dvojitú logiku.
Jednak na Slovensku máme svoju historickú skúsenosť s Osmanskou ríšou, keď dorazila na Poniky a jednak nie je možné nevšimnúť si, že turkickému svetu sa dnes otvorene a hlasno hlási náš južný sused.
Mimoriadny samit
V hlavnom meste Turecka sa dňa 16. marca 2023 konal na úrovni hláv štátov mimoriadny samit Organizácie turkických štátov. Jeho mimoriadnosť bola zdôvodnená situáciou v Turecku po ničivom februárovom zemetrasení (len na pripomenutie – zem sa triasla aj v Sýrii), lenže skôr išlo o predvolebné stretnutie pod taktovkou (zatiaľ) prezidenta Turecka Redžepa Erdogana, ktorého predvolebné ratingy nie sú celkom optimistické.
Do prezidentských volieb v Turecku je ešte „ďaleko“ (prezidentské a parlamentné voľby sa pôvodne mali konať 18. júna, uskutočnia sa však 14. mája 2023), aj keď to „ďaleko“ je relatívne, najmä ak si predstavíme to, čo sa deje na Slovensku (oficiálne v tejto krajine, ktorej nerozumie vlastná hlava štátu) a aký je celkový vzťah k demokracii (o voľbách nehovoriac) odvolanej vlády, ktorá realizuje krádež demokratických hodnôt v priamom prenose.
V zásade tento prezidentský samit inicioval prezident Azerbajdžanu, ktorý s morálnym pohladením Turecka likviduje Náhorný Karabach, Ilcham Alijev, ktorý si je vedomý, že bez Ankary (aj keď má k dispozícii ropu), by dlho pri moci nebol. Kaspická ropa totiž nie je až taký výhodný a bezpečný prameň, ako sa prezentuje.
Iniciatíva I. Alijeva našla pozitívnu odozvu, takže do Ankary dorazili prezidenti Kazachstanu, Kirgizska a Uzbekistanu. Ďalej predseda Chalk Maslachaty (Národnej rady) Turkménska – tu budú voľby koncom marca, ďalej líder Severocyperskej tureckej republiky (ktorá nie je ani členom a ani pozorovateľom) a tiež premiér Maďarska Viktor Orbán. Samozrejme, že v Ankare boli aj zástupcovia ďalších krajín, pozorovateľov v Organizácii turkických štátov.
Napriek tom, že téma samitu, ktorá bola avizovaná a komunikovaná navonok, nebola nikým spochybnená, jej praktický obsah sa viac-menej zmenil na predvolebnú akciu R. Erdogana, ktorý v záverečnom slove ocenil hmotnú a morálnu pomoc Turecku zo strany členských krajín Organizácie turkických štátov. Samozrejme sa to týkalo aj tých, ktoré majú štatút pozorovateľa.
Stredoázijské ódy
Na vnútropolitické použite a využitie v Turecku zazneli od prítomných hláv štátov, aj na pomery v Strednej Ázii, veľmi silné komplimenty. Asi najsilnejší ponúkol exprezident Turkménska a v súčasností predseda parlamentu Gurbanguly Berdymuchamedov, ktorý okrem štandardného vyjadrenia sústrasti v súvislosti so zemetrasením navrhol nominovať R. Erdogana na Nobelovu cenu mieru za „…upevnenie mieru, bezpečnosti a stabilného rozvoja v regionálnom a globálnom rozmere…“
Pravda, po trom, čo bola v roku 2009 táto cena udelená Barackovi Obamovi, je na tomto svete možné už všetko. Aj to, aby šrot lietal, čo by si pochvaľovali najmä niektorí naši spoluobčania, aby na šrotoviská nemuseli tlačiť ťažké dvojkolesové káry plné liatinových uzáverov kanalizačných spustí, alebo iného kovu „náhodne“ nájdeného u susedov na záhrade. Proste by tam doletel.
Prezident Uzbekistanu Šavkat Mirzijojev v mene všetkých bratských národov vyzval voličov v Turecku, aby podporili kandidatúru R. Erdogana vo voľbách. Vidíte, aj taký skúsený politik, akým Š. Mirzijojev je, si dovolil takto vstúpiť na tenký ľad zasahovania do vnútorných záležitostí cudzieho štátu. Možno – okrem emócii v danej chvíli – očakáva, že recipročne R. Erdogan sa vyjadrí k téme uzbeckého ústavného referenda, ktoré sa bude konať 30. apríla 2023.
Kasym-Žomart Tokajev sa zasa vyjadril, že „…podpora Turecku zo strany svetového spoločenstva by nebola možná, ak by nebola jeho autorita taká vysoká a prezidentom nebol R. Erdogan…“ Preložené do normálne reči pre tureckého voliča – ak by nebol R. Erdogan, nebola by pomoc!
Aj tak sa dá… a je možné, že ak by nebol R. Erdogan prezidentom, nebolo by zemetrasenie ani v Turecku a ani v Sýrii…
Kazašský prezident ešte tézu pritvrdil: „…Turecko sa stalo silným, a vplyvným štátom s veľkou autoritou na medzinárodnej scéne..“ Takéto hodnotenia zo strany kazašského prezidenta zjavne vychádzajú z faktu, že krajina hraničí s Čínou a Ruskou federáciou, je pod nevyberaným tlakom Spojených štátov (čo potvrdili januárové udalosti 2022), a jazykovo blízke Turecko je tým menším zlom. Samozrejme za podmienky, že politicky nekompromisný a principiálny R. Erdogan ostane pri moci.
V ódach nezaostal ani V. Orbán, ktorý hovoril o „…fantastickom progrese počas prezidentovania R. Erdogana za ostatných desať rokov…“ Podľa maďarského predsedu vlády sú práve tieto fantastické roky garanciou toho, že rekonštrukcia zemetrasením postihnutých regiónov bude úspešná.
Čo je zaujímavé, jedine prezident Kirgizska Sadyr Žaparov hovoril o tom, že „…Kirgizsko súcití s bratským tureckým národom, ktorý určite prekoná túto osudovú skúšku…“ a nič viac. Buď jeho poradcovia neodhadli skutočnú podstatu samitu, alebo S. Žaparov stále cíti pachuť toho, že Ankara pomáhala jeho predchodcovi, keď bol vo väzbe a ktorého musel nakoniec pred pár týždňami prepustiť.
Prostriedky na spoločné projekty
Na samite Organizácie turkojazyčných štátov v Samarkande v novembri 2022[1] sa prezidenti dohodli na vytvorení – ako princípu – Investičného fondu Organizácie turkojazyčných štátov. Na mimoriadnom samite v Ankare už tento princíp pretavili do konkrét. Azerbajdžan, Kazachstan, Kirgizsko, Turecko a Uzbekistan vložia do fondu po 100 mil. $, takže jeho základný kapitál bude 500 mil. $, pričom bude vydaných 10 tisíc akcií v nominálnej hodnote 50 tisíc $.
Sídlom fondu[2] ako medzinárodnej finančnej organizácie bude Istanbul a jeho cieľom je napomáhať rozvoju vnútroregionálneho obchodu, financovania projektov malého a stredného biznisu a podporovať regionálnu logistiku, dopravu, poľnohospodárstvo a tiež turizmus.
Takže „zglejujúcim“ elementom Organizácie turkojazyčných štátov[3] sú okrem kultúrnej a jazykovej blízkosti aj peniaze a fakt, že Turecko je v porovnaní s ostatnými členskými krajinami vojenským a ekonomickým gigantom, čo znamená, že vo vzťahu k Strednej Ázii a južnému Kaukazu je regionálnym lídrom (s ambíciou na širší než tento regionálny status).
Pragmatické pochvaly
Lenže stredoázijské ódy na prezidenta R. Erdogana nevychádzali len z parametrov ako jazyk, kultúrna blízkosť a pod. Napriek tomu, že exprezident A. Kiska v roku 2015 po stretnutí s R. Erdoganom konštatoval, že „…Turecko je ostrovom stability…“, alebo že „…Turecko by sa malo stať členom EÚ…“ Obžalovaný exprezident hovoril o Turecku, na čele ktorého nie je až taký demokrat. Nakoniec, ktorá členská krajina NATO je demokratickejšia než Turecko? Že by Slovensko, kde najvyššia ústavná trojka považuje Ústavu Slovenskej republiky za „NAĎzbytočnosť“?
Asi a aj preto si stredoázijskí lídri myslia, že ak ostane prezidentom R. Erdogan, tak sa nemusia báť, že by Ankara zdvíhala varovný prst voči stredoázijským režimom. Možno aj preto tieto pochlebovačné reči na mimoriadnom samite.
Autor je vysokoškolský učiteľ
[1] Pozri: Turkický svet – randevú v Samarkande – Noveslovo
[2] Bližšie o fonde pozri: Сколько средств вложит Казахстан в Тюркский инвестиционный фонд – Капитал (kapital.kz)
[3] Podrobnejšie pozri: www.turkicstates.org
