Samarkand, ako perla Strednej Ázie, sa opäť (a nie po prvý raz v tomto roku) stal svojským geopolitickým centrom sveta. Nateraz – turkického sveta.
Totiž v piatok 11. novembra 2022 sa tam konal summit lídrov Organizácie turkojazyčných štátov, ktorá ako členov spája Azerbajdžan, Kazachstan, Kirgizsko, Turecko a Uzbekistan. A ako pozorovateľov Turkménsko (a teraz pozor, ako jedinú nemoslimskú krajinu) aj Maďarsko.[1]
Naviac V. Orbán na summite, celkom korektne a oprávnene skritizoval (nikto nebol proti) sankcie voči Ruskej federácii, ktoré vôbec, ale vôbec nepomáhajú ukončeniu špeciálnej operácie na Ukrajine a naviac podrývajú európsku ekonomiku: „…úlohou Maďarska je dosiahnuť taký stav, aby na Ukrajine bola dosiahnutá dohoda o prímerí a čo najskôr boli spustené mierové rozhovory, pretože len mier môže ukončiť potravinovú a energetickú krízu…“
Tri dimenzie
Pre poriadok a objektivitu treba pripomenúť, že pozorovatelia v danej organizácii majú veľmi širokú paletu právomocí a možností (napr. účasť na rokovaní všetkých orgánov Organizácie turkojazyčných štátov).
Summit lídrov turkojazyčných štátov, okrem pompéznosti, ktorá je pre Samarkand historickým faktom, možno ešte charakterizovať tromi momentmi:
Po prvé, zjednocujúcim jazykom nebola ani angličtina a ani ruština, ale dominoval turkický jazykový základ (spomenie si niekto na M. Baluďanského, rodáka zo Slovenska, prvého rektora Sanktpeterburgskej univerzity, ktorý prednášal v „slovanskom“ jazyku?)
Po druhé, summit pod taktovkou Turecka naznačil, že v prípade turkického sveta je (podľa jeho videnia) reč o jednotnej civilizácii turkických národov od Pamíru po Karpaty (a vice versa).
No a po tretie, summit bol svojským signálom Moskve, že snaha o jej postupné (aj keď de facto nereálne) vytesňovanie z turkického priestoru Strednej Ázie je na turkickom pracovnom stole.
Uvažovať o tom, že v skorej dobe sa táto organizácia stane plnohodnotným a vplyvným subjektom medzinárodných vzťahov, je zatiaľ kacírske, ale… ale po tom, ako si Turecko rukami Recepa Erdogana robí s európskou politikou – a nielen s tou – čo chce, nie je nereálne!
Nakoniec, minister zahraničných vecí Turecka Mevlüt Çavuşoğlu neformálne naznačil (a nikto nebol proti tomu), že krajinou so štatútom pozorovateľa je aj Seveocyperská turecká republika, aj keď sa daná téma na summite neprerokovávala.
Kazašský prezident, poznajúc nuansy (ne)priznania Kosova, Krymu, Južného Osetska, Podnesterska… sa k tomuto problému vyjadril kategoricky“ „…Kazachstan rozhodne podporuje teritoriálnu celostnosť všetkých štátov sveta a tiež považuje za rozhodujúce dodržiavať Chartu OSN…“
Minister zahraničných vecí hostiteľskej krajiny Vladimír Norov to vyjadril tiež jasne: „…o priznaní Severného Cypru (myslí sa Severocyperská turecká republika), ako nezávislého štátu, o tom nemôže byť reč…“
Samozrejme, že Organizácia turkojazyčných štátov nepadla z neba a nepadla dnes. Už v prvých mesiacoch po ukončení existencie Sovietskeho zväzu sa v roku 1992 konalo prvé stretnutie podobného formátu v Ankare, na ktorom sa zúčastnili vtedajší prezidenti Azerbajdžanu, Kazachstanu, Kirgizska, Turecka, Turkménska a Uzbekistanu. Špecifické bolo v tom, že rokovacím jazykom bola vtedy – ruština! No a potom nasledovali stretnutia: Istanbul (1992, 2001, 2010), Biškek (1995), Astana (1998), Baku (2000), tiež Antália (2006) a vo výpočte by sme mohli pokračovať…
Čo je však nemenným faktom, v členských a pozorovateľských krajinách žije cca 150 mil. obyvateľov na ploche viac ako 4 mil. km2, a to všetko v priestore Eurázie.
Vízia do roku 2040
Špeciálnu pozornosť výsledkov summitu si určite zaslúži strategický dokument Vízia turkického sveta – 2040[2], v ktorom sú zosumarizované základné parametre turkickej spolupráce od politiky, cez kultúrnu nadstavbu, až po regionálne „maličkosti“, ktoré zvyšujú turkickú autoritu.
Podľa reakcií na prijatie tohto strategického konceptu sa v roku 2022 a v Samarkandepodarilo dosiahnuť, že turkický svet sa zjednocuje a stáva sa homogénnejší. Ako červená niť sa dokumentom tiahne základný cieľ tejto koncepcie – vytvorenie prosperujúcich spoločností v turkojazyčných štátoch. Inak povedané, ak Ankara (Istanbul) prestane participovať na anglosaskom projekte pokusu o likvidáciu Ruska, tak potom môže (aspoň v Strednej Ázii)turkický svet postupne nahradiť ruský svet. Postupne, ale bez postkoloniálneho handicapu Veľkej Británie, ktorá je v polohe exitujúceho koňa, mocne sa držiaceho v Atlantiku utopených Spojených štátov.
Rýchla sumarizácia
Summit prijal nasledujúce dokumenty:
– deklarácia summitu Organizácie turkojazyčných štátov;
– protokol o zmene Nachičevanskej dohody o vytvorení Zväzu spolupráce turkojazyčných štátov;
– rozhodnutie o Pravidlách procedúry Organizácie turkojazyčných štátov;
– rozhodnutie o menovaní generálneho tajomníka organizácie (jeho námestníkov a tiež prezidenta Turkickej akadémie);
– rozhodnutie o vytvorení Turkického investičného fondu.
Výsledky summitu v Samarkande zhrnul na záverečnej hodnotiacej tlačovej konferencii minister zahraničných vecí Uzbekistanu, teda hostiteľskej krajiny, Vladimír Norov[3], ktorý hovoril výlučne o turkickej civilizácii: „…Organizácia vstupuje do novej (zodpovednej) etapy, kde budeme musieť riešiť mnohé prioritné úlohy…“
Samarkandským summitom sa ukončilo úspešné predsedníctvo Turecka v tejto organizácii a žezlo prebral Taškent, ktorý slovami svojho prezidenta vyjadril strategickú pozíciu: „…vstupujeme do novej etapy pod heslom – nová éra turkickej civilizácie…“
Generálnym tajomníkom sa na najbližšie volebné obdobie stalpredstaviteľ v Kirgizska, veľvyslanec Kubanyčbek Kasymovič Omuraliev (Кубанычбек Касымович Омуралиев).
V Samarkande bolo dohodnuté, nasledujúci summitu sa bude konať v roku 2023 v Kazachstane.
A ešte niečo. Na summite sa hlavy štátov dohodli, že rok 2023 bude Rokom pozdvihnutia turkickej civilizácie.
A to, samozrejme, neveští nič dobré… Prečo?
Neviem, či si čitatelia všimli, ale okrem Organizácie turkojazyčných štátov existuje, napr. Liga arabských štátov, Africká únia, Medzinárodná organizácia Frankofónie…, len nikde nie je vidieť ligu, či organizáciu slovanských štátov…
Je to smutné, ale pod vedením „usáckeho“ Poľska (cez projekt Trojmoria) a ešte „usáckejšej“ Ukrajiny (koncept zástupnej vojny NATO s Ruskom) sa slovanský svet dostáva na kolená.
Na niečo podobné ako Rok pozdvihnutia slovanskej civilizácie môžeme zatiaľ zabudnúť. Zatiaľ! A aj to je odkaz zo Samarkandu do Bratislavy. Alebo – „len“ slovanstvo v rámci globalizovaného progresivizmu nie je in, resp. deslovanizácia je in?[4]
Autor je vysokoškolský učiteľ.
[1] Pozn.: PV Maďarska V. Orbán na summite identifikoval Maďarsko ako jedinú „kresťanskú turkickú krajinu“.
[2] Bližšie pozri: Новая эпоха развития: о чем говорили на саммите Организации тюркских государств – Газета.Ru (gazeta.ru)
[3] Plné znenie hodotenia pozri: Выступление министра иностранных дел Узбекистана Владимира Норова на пресс-конференции по итогам саммита ОТГ – Народное слово (xs.uz)
[4] Pozn.: Počas druhej svetovej vojny bolo vyvraždených asi 30 miliónov Slovanov a zhruba o podobný počet sa znížil obyvateľstvo v slovanských krajinách následkom tejto strašnej vojny.
