Určite nič veselé. Ako by aj mohlo, keď britského expremiéra na skládke dejín ohlušuje moralizovanie bývalých spolubojovníkov v Iraku. Zatiaľ čo jemu zasvietila kariérna červená, bývalí spolubojovníci, respektíve ich klony sa pasujú na patrónov medzinárodného práva, zatracujú Putlera a s vytreštenými očami sa prežehnávajú nad ukrajinskými obeťami ruskej agresie. Pojem „koalícia ochotných, ktorý Washington používal ako argument, že invázia z marca 2003 je multilaterálnou akciou“ (svet.sme.sk, 22. 1. 2005), pred rokom vystriedal pojem zjednotený a slobodný svet. Ako to už býva, strešný pojem sa zmenil, osádka ostala: USA, Veľká Británia, Poľsko, Dánsko, Estónsko, Holandsko, Španielsko, Taliansko, Slovensko… Posiveného svedka však prekvapilo, že pod pôvodný pojem sa vošla aj Ukrajina. „Ukrajinských 1 650 vojakov predstavuje tretí najväčší neamerický kontingent v koaličných silách pôsobiacich na irackom území.“ (svet.sme.sk, 10. 10. 2003) Takže v očiach irackých sirôt, vdov i mrzákov sa podieľali na tom, že „podľa rôznych neoficiálnych odhadov zahynulo 14 000 až 100 000 irackých civilistov“. (svet.sme.sk, 22. 1. 2005) Citlivo vnímajúca prezidentka určite chápe Iračanov, že nerobili rozdiely medzi okupantmi, ale v „jubilejnom“ príhovore Ukrajincom v ukrajinskom jazyku ich okupantskú epizódku neuviedla.
Tony Blair musel prežrieť, že ani jeden štát vyspelej a demokratickej Európy neprešiel irackou sebareflexiou ako Spojené kráľovstvo. Vyšetrovacia komisia pod vedením Johna Chilcota konštatovala, že „invázia bola neprimeraná, jej právny rámec nedostatočný a britská vláda si vybrala inváziu ešte predtým, ako vyčerpala všetky mierové riešenia“. (svet.sme.sk, 6. 7. 2016) Vtedajší tieňový premiér John McDonnel „nevylúčil, že bude vyzývať na súd za vojnové zločiny“. (Tamtiež.) Jeremy Corbyn vyčítal Blairovi, že „poslal mladých mužov a ženy na smrť, aby zabíjali civilistov“. (Tamtiež.) Ktovie, či sa Blairovi nedvihol žalúdok zo správania strýčka Sama a jeho adlátusov pri prvom výročí ruskej agresie. Ako keby Irak, Afganistan, Líbya a ďalšie krvavé mokrade nikdy nejestvovali. A o pamäť záhadne prišli aj mainstreamové médiá. Poľský prezident preto mohol na varšavskom samite bez zábran konštatovať, že prítomnosť Joa Bidena je pre ukrajinských obrancov „signál, že slobodný svet a jeho najväčší líder, prezident USA, stojí pri nich“. (spravy.pravda.sk, 21. 2. 2023) Taktiež sme sa dozvedeli, že jeho návšteva je „dôležitým signálom pre bezpečnosť a signálom zodpovednosti USA voči bezpečnosti sveta a Európy. Amerika môže udržať svetový poriadok.“ (Tamtiež.) Ukrajinský prezident „poďakoval Bidenovi za vodcovstvo“. (Tamtiež.) Nečudo, že povzbudený Joe na verejnom mítingu, za ktorý by sa nehanbil ani Hollywood, ani severokórejský vodca Kim Čong-un, v žiare reflektorov udelil požehnanie Urbi et Orbi. Ešte zopár takých samitov a Európska únia dorastie po pudlo strýčka Sama, aby mohla naplniť svoj lezecký sen. Signálom, ak nie priam varovaním, by mal byť aj Blairov náhly úsmev… Kto si k nemu prisadne na skládku dejín? Koho očakáva ako prvého? Medzi nami, niektorí politici majú k skládke naozaj blízko.
No Bidenova všemohúcnosť a prozreteľnosť občas aj zabolí. Po návrate z európskej misie odkázal, že „Ukrajina v súčasnosti stíhačky F-16 nepotrebuje“. (ereport.sk, 25. 2. 2023) Bezpečnostný analytik Niklas Masuhr v tomto duchu „upozornil na zvýšené riziko eskalácie konfliktu, keďže stíhačky by mohla ukrajinská armáda použiť na podnikanie útokov na ruskom území“. (Tamtiež.) Len čo na to povedia minister obrany Naď a minister zahraničných vecí Káčer, a akým slovníkom! Navyše, keď sa „stíhačková názorová trhlina“ ukázala v tom najnevhodnejšom čase… Po definitívnej zmene nášho éteru na buzerplac, na ktorom nás mediálni frajtri drilujú, že správne srdce má farbu kaki a jeho búšenie musí byť zjednotené ako vojenský krok.
Bratislava sa minulý piatok rozsvietila modrou a žltou farbou na podporu ukrajinského ľudu. Niektorí jej obyvatelia zanietene pochodovali s ukrajinskou zástavou na chrbte. Koho na chodníku by nepokúšala otázka, prečo tak nespolucítili napríklad s Irakom, na ktorom sa pošmykol Blair. Posiveného svedka stopla predstava, že odpoveď by mohla zaznieť vo forme otázky: „Aký Irak? Aký Blair?“
Ak by skutočne zaznela, daj, Boh, aby len z nevedomosti!
