„Rusi prišli obsadiť Ukrajinu“
Fakty: Rusko na Ukrajinu vtrhlo s približne 150 tisíc vojakmi. S takýmto počtom sa určite nedala obsadiť nieže celá Ukrajina, ani polovica, ani tretina.
Pre porovnanie, len v prvej vlne invázie do Iraku bolo nasadených približne rovnaké množstvo vojakov (plus 70 tisíc kurdských bojovníkov) – ale na zlomok územia, v zásade povodie Eufratu a Tigrisu (zvyšok územia sú púšte a polopúšte a kurdský sever). A proti nepomerne horšie vyzbrojenej armáde.
Hlavne: ak by Rusi principiálne chceli obsadiť Ukrajinu, lebo si proste nemôžu pomôcť a chcú to, mohli to oveľa ľahšie urobiť v roku 2014. Neurobili.
A pred rokom takisto zjavne neprišli obsadiť krajinu ako takú. Až do septembra, keď konečne pristúpili k čiastočnej mobilizácii, mali k dispozícii vzhľadom na obrovskú rozlohu Ukrajinu len veľmi obmedzené sily.
Mali iné požiadavky. Tie sa najprv pokúsili presadiť aj priamou hrozbou Kyjevu. Keď kyjevská vláda nespanikárila a Rusi videli, že boj o mesto by bol značne krvavý a deštruktívny, išli na plán B, dokončenie odrezania prístupu k Čiernemu moru a boj o Donbas. Dúfajúc, že pod týmto dlhodobým tlakom sa podarí presadiť to, že Ukrajina sa vzdá intenzívnej vojenskej spolupráce so Západom aj plánu formálneho vstupu do NATO, opustí niektoré prvky nacionalistickej agendy a nejako konštruktívne sa dohodne na tom, čo s regiónmi na juhovýchode.
„Vyjednávať s Rusmi? O čom, o porážke Ukrajiny?“
Fakty: Izraelský expremiér N. Bennett pred dvoma týždňami zverejnil, že Rusko a Ukrajina sa v skutočnosti už desať dní po začiatku invázie dohodli na podmienkach prímeria a pravdepodobne aj mieru. Ako to už vo vyjednávaniach býva, obe strany o niečo ustúpili. Rusi netrvali na zmene režimu a Ukrajinci zase boli ochotní dať Rusom rôzne bezpečnostné garancie aj deklarovať, že sa nebudú snažiť o vstup do NATO.
Podľa Bennetta, ktorý mierový plán sprostredkoval, všetko stroskotalo na tom, že Západ, najmä Boris Johnson, pritlačili Ukrajinu, aby bojovala ďalej. Bennett o tom povedal, že toto rozhodnutie považoval za chybné. Ešte raz: nie nejaký „Putinov agent“, ale izraelský expremiér.
Mimochodom, to, akým spôsobom sa o Bennettovom interview pred dvoma týždňami vo svetovej tlači, o našej ani nehovorím, informovalo, bolo tiež veľmi „zaujímavé“. To hlavné z toho prebral málokto. Ak už o rozhovore niekto informoval, tak s tým, že údajne Bennett prinútil Putina garantovať mu, že nezabije Zelenského. To ale nesúhlasí s tým, čo Izraelčan hovoril: on len skonštatoval, že na otázku Putinovi, či nezamýšľa dať Zelenského zabiť, mu ten povedal, že nie.
Taký „drobný“ rozdiel. Ale každý šikovný propagandista či dezinformátor vie, že v podobnej situácii je presne toto dôležité – drobne posunúť význam povedaného. Ak to takto robíte systematicky, nakoniec výrazne zmeníte aj výsledný obraz situácie.
„Všetci ste putinofili, platení ruskí agenti, naivní trollovia“
Fakty: Proti tomu, aby sa NATO rozširovalo na Ukrajinu, sa dlhé roky stavala elita amerického establišmentu. Už od 90. rokov ľudia ako George Kennan, Paul Nitze, Stephen Cohen, Jack F. Matlock a ďalší varovali, že Ukrajina je pre Rusko celkom jasná červená línia a USA by ju nemali prekračovať.
Kennan je krstný otec americkej povojnovej politiky „zadržiavania“ (containment), Nitze dokonca jadrovej odstrašovacej stratégie – teda ani len omylom nejakí sentimentálni mierotvorcovia. Jack F. Matlock bol americkým veľvyslancom v USA, Stephen Cohen zase popredným sovietológom.
„A nemala Ukrajina právo vybrať si, kam chce patriť? Ak do NATO, tak tam?“
Fakty: Ukrajinci nikdy v živote neboli za vstup do NATO. Ani v jednom prieskume verejnej mienky (ak nerátame ten propagandistický, ktorý už po začatí invázie zrazu vyšiel v médiách).
Jednoducho, „Ukrajinci majú právo na vstup tam, kam my si prajeme, aby vstúpili a nejaké Rusko do toho nemá čo hovoriť“. Asi tak.
Mimochodom, Ukrajina neutralitu až donedávna garantovala vo svojej ústave. O jej zmene ale pred pár rokmi neprebehlo žiadne referendum.
Ale najmä: do toho, kto si na vašich hraniciach umiestňuje vojenské inštalácie ako krajina, samozrejme, hovoriť chcete. A o to pri tých manévroch ohľadom členstva v NATO ide. Tvrdiť, že toto je len o nejakom pripojení sa do klubu priateľov cigár je čistá demagógia.
„Rusko na Ukrajine rozpútalo bezprecedentný teror proti obyvateľstvu bombardovaním kritickej infraštruktúry“
Fakty: Hádajte, kto povedal nasledovné? „Bohužiaľ, elektrinu treba aj na riadenie ozbrojených síl. Ak si prezident želá, aby mali obyvatelia vodu a elektrinu, stačí, aby pristúpil na (..) požiadavky a my s bombardovaním prestaneme. Možno to má dopad aj na civilné obyvateľstvo, ale to musí riešiť on.“ Nie, nebol to Putin. Takto sa vyjadril hovorca NATO počas bombardovania Juhoslávie na otázku novinárov, prečo NATO vybombardovalo srbskú infraštruktúru tak, že 70 percent obyvateľov nemá prístup k vode a elektrine.
Trpia Ukrajinci? Iste. Je to barbarské? Áno. Je to bezprecedentné? Nie. Nedá sa to porovnať s tým, čo s civilnou infraštruktúrou urobilo NATO v Juhoslávii.
„Rusi všade znásilňujú“
Fakty: Pravdu nevieme. Ale vieme, že príbehy o znásilňovaní sa miestami ukázali ako nezmysly. Bolo to tak v prípade šialených vystúpení niekdajšej ukrajinskej ombudsmanky (a bývalej političky), ktorá nakoniec musela odstúpiť, lebo jej príbehy už boli úplne neudržateľné a búrili sa proti nim aj ukrajinskí novinári. Podobne splnomocnenkyňa generálneho tajomníka OSN pre sexuálne násilie v konfliktoch Pramila Patten pred pár mesiacmi pred kamerami sebaisto rozprávala, ako ruskí vojaci dostávajú viagru, aby mohli efektívne znásilňovať. Keď bola pritlačená k múru, aby uviedla „zdroj“ týchto informácií, tak „jej to povedali ukrajinskí predstavitelia“.
V tejto súvislosti stojí za to si pripomenúť, ako pred rokmi americká veľvyslankyňa pri OSN tvrdila, ako Kaddáfí nechal svojim bojovníkom rozdať viagru kvôli znásilňovaniu. Neskôr sa to ukázalo ako čistá fabrikácia (nie, nie je pravda, že Američania klamali len o irackých zbraniach hromadného ničenia, ich predstavitelia klamú prakticky pri každej vojenskej intervencii).
Ale „znásilňovacia“ propaganda je proste populárna. Médiá veselo preberajú údajné odpočuté rozhovory ruských vojakov, kde sa tí chvália znásilňovaním a nikto si neláme hlavu otázkou, či ukrajinská tajná služba SBU je naozaj dôveryhodným zdrojom pre takéto príbehy.
„Putin na Ukrajinu vtrhol, pretože chce obnovu Sovietskeho zväzu“
Fakty: Rusko dlhodobo komunikovalo tri základné výhrady k dianiu na Ukrajine.
1. Bezpečnostné hrozby. Znovu treba zopakovať: USA v roku 1962 išli až na hranu jadrovej vojny, lebo považovali prítomnosť sovietskych rakiet na Kube za príliš vážnu hrozbu. Ešte začiatkom 80. rokov pri zvestiach, že Sovieti zvažujú na Kube spraviť ponorkovú základňu, vláda USA pripomenula, že podľa ich interpretácie dohody na konci kubánskej krízy Sovieti nemajú právo na Kube umiestňovať akékoľvek vojenské inštalácie strategického charakteru. A Sovieti to rešpektovali. V prípade Ukrajiny Rusi sústavne upozorňovali, že si jednoducho nemôžu dovoliť riziko, že im Američania na východnej Ukrajine umiestnia výkonné rakety, aj nejadrové (napr. nebezpečenstvo dekapitačného úderu), ale aj ďalšie kapacity (výkonné radary – veľmoci sú extrémne citlivé na to, do akej miery vie protivník radarovo kontrolovať ich územie, SIGINT kapacity, diverzné skupiny a podobne), ktoré by ich priamo ohrozovali. NATO bolo v tomto prípade len jedným z problémov.
2. Fakt, že ukrajinský režim sa priamo konštituoval ako protiruský, jeho integrálnou súčasťou bola výchova k tomu, že Rusko je zlo.
3. Ochrana obyvateľstva Donbasu. Tu bol ruský argument: Ukrajinci sa chystali znovu dobyť Donbas (ani sa tým netajili) a ľahko vyzbrojené sily separatistov nemali šancu im v tom zabrániť. Potom by vzhľadom na zajaté civilné obyvateľstvo bol ale protiúder v podstate vylúčený. Preto sme museli jednať ako prví. (Rusi berú a brali ľudí na Donbase ako svojich.)
S tým sa dá alebo nedá stotožniť, ale je to niečo značne odlišné od argumentu, že Moskva proste chce za každú cenu obnoviť Sovietsky zväz.
„Moskva neuznáva Ukrajinu ako štát, Ukrajincov ako samostatný národ“
Fakty: Ruská vláda nikdy nepoprela právo Ukrajiny na sebaurčenie a o Ukrajincoch sa vyjadruje ako o národe.
„Putin nemá pravdu, pretože v Rusku majú problémy s kanalizáciou“
Fakty: Áno, je to bežná prax – niekto, kto v jeden deň nadáva na nedostatok kritického myslenia obyvateľstva, na druhý deň použije takýto „argument“. V štýle menej intelektovo vyvinutého „fracka“ zo strednej školy: haha, nemajú tam dosť záchodov. A to má niečo hovoriť o oprávnenosti alebo neoprávnenosti argumentov ruskej vlády.
„Prokremeľské naratívy šíria obdivovatelia Ruska. A tých je na Slovensku veľa“
Fakty: To, že by Slováci v nejakej veľkej miere obdivovali ruský režim, je mediálny mýtus. Podľa prieskumov verejnej mienky (sám som pred časom dva také inicioval) napríklad Putin u nás nemá výrazne vyššiu podporu ako iní európski štátnici. A s výrokom, že Rusko by pre nás malo byť politickým vzorom, súhlasí doslova len pár percent ľudí.
Miešajú sa tu (manipulatívne) dohromady rôzne veci: niektorí ľudia nemajú žiaden extra názor na ruský režim, ale pociťujú súznenie s ruskou kultúrou a empatiu k ľuďom z postsovietskeho priestoru, ďalší vnímajú ruské požiadavky v konflikte ako oprávnené a nemá to nič s ich sympatiami alebo nesympatiami k režimu, ďalší síce nechcú žiť v Rusku, ale konflikt berú ako nejaký symbolický boj proti štruktúram, ktoré sa ani im nepáčia a podobne. Ľudia so slabou gramatikou, alobalmi na hlavách a každoročným očakávaním, že rubeľ vymení dolár ako svetovú menu, sú oveľa menšou skupinou, ako to manipulátori podávajú.
„Putinovi prekáža, že na Ukrajine je demokracia“
Fakty: Tvrdiť, že v roku 2014 na Ukrajine prebehla nejaká demokratická revolúcia, je lož. Janukovyč neustúpil demonštráciám, ustúpil tomu, že davy nacionalistických radikálov začali prenikať do vládnych budov. Chcel sa vyhnúť krviprelievaniu, a tak opustil Kyjev.
Potom prezidenta neústavne parlament zbavil moci. Po tomto prevrate nová moc začala zatvárať pobočky opozičných strán v regiónoch, nechala davy fyzicky inzultovať opozičných poslancov pred parlamentom. Viacerým poslancom vyhoreli domy, po niekoľkých opozičných politikoch sa strieľalo.
Konflikt to dokonal, hlavné opozičné sily boli rozpustené.
Na rozdiel od Ruska na Ukrajine ostávajú zvyšky k vláde otvorene kritických médií, ale sú to naozaj len zvyšky. Dnes je to veľmi podobný režim tomu v Rusku – a vtipné na tom je, že prezident to predsa nijako nepopiera. Veď už niekoľko mesiacov doma hovorí, že Ukrajina dlhé roky nebude žiadnou EÚ demokraciou.
„Budapeštianske memorandum!“
Fakty: Jedna z argumentačných klasík – Rusi porušili memorandum narušením územnej celistvosti Ukrajiny. Treba ale povedať, že to memorandum bolo písané vzhľadom na konkrétne okolnosti: Rusko malo garantované základne na Kryme, Krym autonómiu, Ukrajina mala v ústave neutralitu. Režim, ktorý nastúpil v roku 2014, sa nijako netajil tým, že toto všetko preň už neplatí.
To len na okraj – samozrejme, že narušenie územnej celistvosti proste je porušením medzinárodného práva, s tým nikto nič nenarobí. Len tie reči okolo daného dokumentu sú značne naivné, v niektorých prípadoch manipulatívne.
„Banderovci sú len ruská propaganda“
Fakty: Bandera bol prívrženec takých teórií rasovej čistoty, že by typickému aktivistovi s ukrajinskou vlajkou v profile z toho okamžite skyslo mlieko v kapučíne, keby si niečo z príslušných textov ráčil prečítať. (Mimochodom, aj pozdrav Sláva Ukrajine, hrdinom sláva nie je nejaký generický patriotický pozdrav, ale historicky špecificky banderovský.) Ultrapravicové úderky mali po roku 2014 na Ukrajine v mnohom garantovanú beztrestnosť, priamo na to dozeralo ministerstvo vnútra (Geraščenko okrem toho bol kurátorom aj takých vecí, ako web s profilmi „nepriateľov Ukrajiny“).
Sám som si myslel, že toto všetko Rusi propagandisticky preháňajú, až kým som sa na to podrobnejšie nepozrel. Často áno, ale veľmi často to sedí. Ukrajina je dnes v mnohom šokujúco nacionalistická. A nacionalisti hlásajúci, že Rusi sú Mongoli (spoločné príbehy predvojnových nemeckých nacistov aj ukrajinských nacionalistov) majú dnes dvere široko otvorené aj v našich médiách, kde môže slobodne hlásať hocijaké pseudohistorické voloviny. Spolu s tým, že treba zakázať Čajkovského, potierať pamiatku Bulgakova (pri ňom stačí, že nebol dosť ukrajinský, tak mu teraz strhávajú na Ukrajine pamätné tabule) a tak podobne.
„V Rusku nemôžete povedať, že na Ukrajine je vojna!“
Fakty: Toto sú tie milé momenty – o podobných výrokoch vás presviedčajú ľudia, ktorí v živote nevideli ruskú televíziu (až na nejaké pársekundové klipy s príslušným vysvetlením), ale oni vedia, čo sa tam hovorí a čo nehovorí.
Čiastočne pritom ide o obdobu situácie z vyššie spomenutej kubánskej krízy. Vtedy americká vláda trvala na tom, aby sa blokáda Kuby ani v médiách nenazývala blokádou, ale „karanténou“. A médiá to dodržiavali. Blokáda je podľa medzinárodného práva totiž aktom vojny, a to má potom svoje implikácie pre kopu vecí.
Samozrejme, okrem toho ruská vláda pochopiteľné nechce, aby obyvateľstvo panikárilo, že bude všeobecná mobilizácia, hospodárska mobilizácia. A tak sa radšej výrazu „vojna“ vyhýba.
Ale to neznamená, že ten sa nepoužíva, alebo, že dokonca za jeho použitie môžete ísť do väzenia a podobné nezmysly. V diskusných reláciách napríklad síce časť ľudí dodržiava oficiálne „špeciálna vojenská operácia“, ale niektorí si s tým hlavu nelámu a hovoria o vojne a občas niekto špeciálne zdôrazní: „veď je to vojna, hovorme o vojne“.
Ale vysvetľujte to ľuďom, ktorí to vedia lepšie, aj keď si tú televíziu v živote nepozrú, už len preto, že okrem lámanej angličtiny sa vo svete ničím iným nedohovoria.
A mimochodom, áno, zákony pre prípad narúšania vojnového úsilia, aj šírením rôznych správ, sú tvrdé, v mnohých krajinách. A aj v Rusku aj na Ukrajine vás za „nesprávne“ vyjadrenia veľmi ľahko šupnú na vyšetrovanie, niekedy aj odsúdia.
Pričom na Ukrajine je to tvrdšie v tom, že sa tam na súdne procesy často ani nehrajú. Už som tu zdieľal video športovca, dobitého bezpečnostnými zložkami za to, že bol trénovať v Rusku, dôchodcu, ktorému do bytu vrazili kukláči so samopalmi, lebo na internete napísal, že preňho Rusi nie sú nepriatelia, radšej chce mier. A o fakte, že vlastného člena vládnej mierovej delegácie bezpečnostné zložky proste zastrelili na ulici sa už aj škoda baviť.
„Kto nie je s nami, je proti nám“
Tak, ako každý konflikt, ani tento nie je úplne čierno-biely. A my máme ten luxus, že nie sme jeho priamou súčasťou. Vtedy je aj propagandistická mobilizácia pochopiteľná. Ale my môžeme nad situáciou rozmýšľať, prehŕňať sa jednotlivými faktami a podľa toho si utvárať názor.
Ja osobne napríklad síce chápem mnohé ruské argumenty, ale nie som si vôbec istý, že dokonca aj čisto z ich vlastného pohľadu bolo dobrým rozhodnutím ísť do tohto konfliktu.
Alebo inak: úplne chápem niekoho, kto má na to napríklad názor úplne odsudzujúci ako inváziu, tak Putina osobne.
Ale čo považujem za úplne neprijateľné, je tá miera otrockého omieľania úplne jednostrannej propagandy a, ešte horšie, aktívneho potláčania hocijakých „nepohodlných faktov“.
Aj preto pokojne tento text vytlačte a vylepte pred oči niekomu, kto sa o faktoch zásadne nechce baviť a aktívne šíri veľké objemy lží.
(Status na FB 22. februára 2023)
