Tretia časť sa končí návštevou v kolešni Berackovcov nad Kokavou nad Rimavicou, kde sa Armin ukrýval spolu s ďalšími povstalcami. Vo štvrtej časti okrem sledovania tragického Arminovho osudu autor sprostredkúva rôzne pohľady na prípravu povstania a aj na prísne utajované plány Spojencov.
Úvodné foto: Pamätník obetiam v Kremničke
Autor: Marian Sabo – Vlastné dielo, CC BY-SA 4.0
PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [1.] PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [2.]
PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [3.]
Arminov príbeh
(dokončenie)
V nostalgickej nálade sa vraciame kratšou cestou do Kokavy.
„Peši je to tak na štyri hodinky,“ podotýka pán Beracko a odbáča z „hlavnej“ cesty na koľaje vyjazdené v tráve. Brána, drevená stodola, murovaná chalupa. Pod podstienkou stolík a dve kreslá.
„Tu sme u vás?“
„Hej, nech sa páči ďalej.“
Foto: Autor
Cez dlhú chodbu vstupujeme do kuchyne. Náš hostiteľ melie kávu a nalieva po kalíšku domácej slivovice.
Sŕkam horúci nápoj, prelievam silnou pálenkou. A je mi dobre. Až podozrivo.
Hostiteľ mení tému:
„Neviem, načo na tú Ukrajinu stále len lifrujú nové zbrane. Vo svete má byť rovnováha. Potom by ani vojny nebolo. Len aby to aj sem neprišlo. I keď,“ pyšne sa usmeje, „tu máme všetko. Aj vodu, krumple v pivnici a drevo na kúrenie. A hádam by nás tu ani nenašli.“
Prešlo sedemdesiat osem rokov a mentalita zostáva. Alebo história chystá repete?
Sedíme, popíjame. Zuzana obzerá starý riad, Pedro fajčí pod podstienkou.
Reč sa zvrtla na veci viery.
„Ja si vážim každé náboženstvo, len nech je úprimné,“ vraví domáci. „Človek by nemal konvertovať. V akej viere sa narodil, v takej by mal aj žiť.“
Je neuveriteľné, ako i táto veta rezonuje s Arminovým osudom. Stal sa z neho Kamil, do zaisťovacieho listu mu poznačili náboženstvo rímsko-katolícke. Aj tak ho strčili do studenej cely, preplnenej Židmi.
Chýbajúce údaje o mieste a totožnosti bdelého poriadkového orgánu chýbajú. Usudzujem, že Armina zatkla hliadka Wehrmachtu a odovzdala heftlinga slovenským orgánom činným v trestnom konaní. Áno, trestnom. Bol to Žid. Výnimkovaný, ale Žid. A na tento „zločin“ boli paragrafy. A tak sa s ním aj nakladalo.
O pomeroch vo väznici bystrickej „Sedrie“, presnejšie väznici krajského súdu, publikoval známy banskobystrický psychiater prof. Nábělek svedectvo svojho taktiež „zaisteného“ otca:
„Židovskí väzni boli natlačení v oddelených celách. Ležali na zemi (vonku mrzlo), bez prikrývok a jedla. My kresťania sme to mali predsa len lepšie. Aj so slovenskými dozorcami sa dalo dohodnúť. Pred Vianocami 1944 sme sa zozbierali, kúpili si prasa a usporiadali zabíjačku. Samozrejme sme hojne pohostili i bachárov, ale dali sme si podmienku, že z hostiny sa ujde i židovským väzňom.“
A tak väzenský zabíjačkový guláš bol pravdepodobne posledným poriadnym jedlom, ktoré sa Arminovi ušlo. A možno sa ho ani nedožil. Prvá hromadná poprava sa v réžii Einsatzkommanda 14, ktorému velil SS-hauptsturmführer Georg Heuser a 5. roty POHG pod velením nadzbrojníka Jozefa Nemsila konala 5. novembra 1944, iba 3 dni po Arminovom zatknutí. Posledná 5. januára 1945. Tieto dva dátumy s najväčšou pravdepodobnosťou vymedzujú čas Arminovej smrti. Autobusy so začiernenými sklami vozili zaistencov (nebol súd – neboli teda odsúdení) do blízkej Kremničky, kde ich 747 – kresťanov, Židov (450) i bezvercov vrátane americkej vojenskej misie postrieľali a zahrabali do protitankového zákopu.
Záverečný úsek Arminovho života opísal vo svojej výpovedi jeden z členov Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy Jozef Stolár, ktorý si na jeden deň popravy v protitankovej priekope v Kremničke spomína nasledovne:
„… Ráno sme sa všetci dostavili do väznice, kde som videl stáť niekoľko nákladných krytých áut, v ktorých boli naložené zaistené osoby. Krátko na to dostali sme príkaz, aby sme nastúpili do dvoch nákladných áut k zaisteným osobám a tieto v priebehu cesty strážili. Na ostatných dvoch nákladných autách sedeli už nemeckí vojaci. Za krátku dobu po tomto sme všetci odišli z väznice, avšak neviem už, ktorým smerom. Asi po polhodinovej ceste autá zastavili a bol vydaný rozkaz k zostúpeniu z vozov (…) Pamätám sa len na to, že toto miesto sa nachádzalo na úpätí nejakého kopca. Bolo to asi 150 alebo 200 metrov od cesty, po ktorej sme prišli. Tam sa nachádzalo pole oranisko, po ktorom sme prešli a došli sme až k úpätiu uvedeného kopca, kde začínal les. Tesne na tomto úpätí bol vykopaný dlhý pravdepodobne protitankový zákop, kde sme hromadné vraždenie prevádzali (…) Keď sme na rozkaz zostúpili z vozov, nariadili nám, že máme zaistiť priestor okolo nákladných áut, čo sme učinili a spoločne s nemeckými vojakmi, ktorých bolo celkovo asi 20, sme sa rozostúpili. Potom bol vydaný rozkaz zaisteným osobám, aby zostúpili z vozov. Pri zostupovaní nebolo so zaistenými ešte zachádzané hrubo. Keď zaistené osoby zostúpili, sústredili sme sa do húfu a takto s naším obkľúčením sme ich odviedli cez uvedené pole k protitankovej priekope, kde si museli všetci ľahnúť na zem. Ako som si všimol, bolo to celkovo niečo cez 100 zaistených osôb, mužov i žien, a videl som tam niekoľko malých detí vo veku asi 3 až 7 rokov. Takýchto detí tam bolo asi 8 – 10. Ihneď po tom, keď si zaistení ľahli na zem, začali Nemci prevádzať vraždenie, a to tak, že brali jedného za druhým, odvádzali ich kúsok ďalej priamo na okraj protitankovej priekopy, kde strieľali zaistených ranou do tyla, a vhadzovali ich do tejto priekopy. Našou úlohou pri tomto vraždení najprv bolo to, že sme s časťou nemeckých vojakov, ktorí priamo vraždy neprevádzali, obklopili celé toto miesto a strážili sme, aby nikto zo zaistených neutiekol (…) V priebehu vraždenia zaistené osoby plakali, najmä ženy, a keď bola asi polovica týchto osôb povraždená, dosiahla psychóza u zaistených osôb takéto vrcholu, že sami začali skákať do protitankovej priekopy a zahrabávať sa medzi mŕtvych. Na základe tohto sme dostali i my príslušníci POHG príkaz, aby sme strieľali. Tak sa stalo, že všetci, ktorí sme boli prítomní, sme pomáhali Nemcom na vyvraždení celého zvyšku zaistených osôb (…) Keď boli všetky osoby takto zavraždené, počkali sme ešte nejakú chvíľu a keď sa niekto v priekope ešte hýbal, tak bol znovu strelený. Až po tom, keď sa v priekope už nikto nehýbal, odišli sme všetci i s nemeckými vojakmi k ceste, kde nás čakali uvedené nákladné vozy a spoločne s nimi sme odišli do Banskej Bystrice.“
(Anton Hruboň, 5. poľná rota Hlinkovej gardy, Historia nostra, 2010 file:///C:/Users/vlado/Downloads/5._polna_rota_Hlinkovej_gardy_The_5th_Fi%20(3).pdf)
Boli sme tam. Spolu so Zuzanou v sprievode mojej spolužiačky z púchovského gymnázia Jarky a jej manžela Mireka. Ona bývalá sudkyňa krajského súdu. On náčelník krajskej väznice. Ibaže takých štyridsať rokov po… „Svět je malý a o náhody tu není nouze.“
Obzeráme si pamätník popraveným, na ktorom od mojej poslednej návštevy pribudla kamenná menora aj hebrejský nápis. Pálime sviečky pod kamennou mohylou.
„Prepáč, vy nezažíhate sviečky, nosíte kamienky,“ prihovára sa mi Jarka.
„Dôležitá je úprimnosť spomienky. Na forme až tak nezáleží,“ odpovedám jej popravde. „A nakoniec, kamienkov je tu všade až-až.“
Zohýbam sa, zodvihnem prvý, čo mi prišiel pod ruku a kladiem ho vedľa blikotajúcich kahancov pod tabuľku s nápisom Miesto popravy.
Ešte zopár krokov hore brehom, pozdĺž bývalej protitankovej priekopy. Postavím sa na okraj a snažím sa vryť do pamäti obraz, ktorý Armin videl ako posledný v živote. Dno priekopy je i dnes holé. I keď namiesto trávy tam vtedy ležal sneh a v ňom sa černeli trupy mŕtvol. Chlapov, žien, detí
Oproti riedky lesík. Štíhle buky a hraby púšťajú prvé listy. Zem je vráskavá kresbou ich koreňov. Odmýšľam si spev vtákov. Namiesto neho salvy, krik a stonanie nezmyselne zabíjaných ľudí. Dnešnú horkú vôňu jari v tom zimnom dni na prelome rokov štyridsaťštyri a štyridsaťpäť nahradil pach teplej krvi, ktorá farbila sneh do červena a vytekala spodnou výpusťou ružovým potôčikom.
Spúšťam sa k ostatným. Ideme do mesta na obed.
* * *
Andor sa po návrate z Auschwitzu do Prahy pokúšal nájsť Armina i prostredníctvom rozhlasového vysielania. Na jeho výzvy sa ozval Arminov kolega a vojnový priateľ, s ktorým boli v Kokave n/R, Dr. Ján Fischer. Počul v čs. rozhlase pátraciu výzvu, ktorú zverejnil Andor. Svoje svedectvo poslal listom zo dňa 18. 6. 1945.
Napriek trpezlivému čakaniu sa Armin neozval. Zostala jediná možnosť, ako úradne ukončiť Arminov života – rozhodnutím súdu:
Toto konštatovanie mierne narúša hodnovernosť správ rôznych civilných i vojenských inštitúcií v exile i na povstaleckom území, podľa ktorého „sa Židia veľmi neochotne zapájali do ozbrojených akcií odporu, čo vyvoláva nechuť a odpor u vojakov z väčšinového národa“.
Bol Armin Hirsch, ktorý bojoval v SNP ako „vojak so zbraňou v ruke“ iba výnimkou, alebo sú tieto správy, ako to už pri oficiálnych a najmä tajných dokumentoch býva zvykom, podfarbené ideologickými predsudkami?
Považujem za nutné v tejto súvislosti uviesť informáciu, ktorá nemá priamy súvis s Povstaním, ale osvetľuje problém bojového nasadenia československých Židov v širších súvislostiach:
„Prínos menšín a propagandisticky nepohodlných skupín bol pre exilové vojsko nečakane vysoký….Na Blízkom východe sa tamojšia čs. jednotka skladala viac ako z polovice z vojakov židovského pôvodu. Na konci roka 1943 počet čs. vojakov v Británii, ktorých materským jazykom bola nemčina, prekročil 10 percent. V čase, keď čs. samostatná obrnená brigáda odchádzala koncom augusta 1944 na francúzske bojisko, sa plná tretina ich príslušníkov hlásila ku židovskému náboženstvu.“
(Zdenko Maršálek, Česká, nebo československá armáda?, 11. august 2017 VÝBĚR-RED/ CTENARKNIH.BLOGSPOT.COM, Literární noviny, i-edícia)
* * *
Nedávno sa mi dostal do rúk článok od Jána Bobáka, riaditeľ Slovenského historického ústavu Matice slovenskej v Bratislave. Je špecialistom na dejiny Slovenska v 20.storočí. V spomínanej stati osvetľuje tzv. Čatlošov plán z roku 1944 (gen. Ferdinand Čatloš bol ministrom národnej obrany vojnovej Slovenskej republiky; po vojne si niečo odsedel a dožil niekde ako subalterný úradník. Otec sa s ním tuším stretol na školení účtovníkov v 60-tych rokoch 20. storočia.) To, čo v roku 1949 dostalo hrdý názov Slovenské národné povstanie, malo mať podľa pána generála oveľa širší medzinárodný kontext. Nielenže malo otvoriť východoslovenské priesmyky Červenej armáde a pustiť ju bez bojov a rýchlo do Karpatskej kotliny, a tým aj na Budapešť a Viedeň, ale aj koordinovať tieto aktivity s protifašistickými prevratmi v Bulharsku a Rumunsku a najmä s velením Červenej armády. Plán zaujal i samotného generalissima Stalina, ktorý na schôdzku s Čatlošovým emisárom na letisku vo Vinici (na dnešnej Ukrajine) vyslal samotného maršala Žukova (do príprav bol zapletený i Gustáv Husák). Plán gen. Čatloša bol vskutku ambiciózny – presahoval hranice Slovenska. Počítal s bojovým nasadením slovenskej armády po boku sovietov, Rumunov a Bulharov v smeroch Viedeň, Budapešť, Brno a Olomouc. Severne od Púchova mali už pôsobiť výlučne vojská Červenej armády.
Sovietsky maršal čakal, Čatlošov emisár neprišiel. Prečo? Historik Bobák sa domnieva, že hlavnou príčinou boli intrigy londýnskej exilovej vlády, ktorá vsadila na pplk. Goliana a jeho verziu územne obmedzenej akcie.
Medzi oboma koncepciami bol totiž podstatný rozdiel v povojnovom osude Slovenska. Čatloš videl Slovensko v tábore víťazov ako samostatný štát. Golian plnil pokyny londýnskeho exilového ministra obrany gen. Ingra s cieľom povojnovej reštitúcie Československej republiky. Preto údajne došlo k prezradeniu povstaleckých zámerov pod Duklou a následnému odzbrojeniu strategicky dôležitých východoslovenských divízií, preto vznikli pred oficiálnym vyhlásením SNP provokácie typu postrieľania členov nemeckej diplomatickej misie pplk. Otta v Martine, nekoordinované, vskutku „partizánske“ ozbrojené útoky na strednom Slovensku (obsadenie Ružomberka) a podobne. V ich dôsledku začal Wehrmacht obsadzovať Slovensko. „Začnite s vysťahovaním“, nariadil pplk. Golian dňa 29. augusta 1944 a Povstanie, nepripravené, zradené a rozpoltené začalo. Bol to vôbec zázrak, že sa udržalo dva mesiace.
Historik Bobák patrí, povedzme to jemne, k národne orientovanému krídlu slovenskej historickej vedy. Má problémy s čechoslovakizmom a podlieha nostalgii za vojnovou Slovenskou republikou. Ak k tomu pridáme jeho pôsobenie v bratislavskom Ústave marxizmu-leninizmu (1985 – 1988) – horribile dictu, na poste vedúceho Odboru pre zahraničných Slovákov Matice slovenskej (od 1990) a následne i riaditeľa Ústavu pre zahraničných Slovákov Matice slovenskej, máme všetky dôvody, aby sme ho považovali za zaujatého, ak už nie priamo za dezinformátora v zmysle aktuálne používaného newspeaku protagonistov liberálnej demokracie. Je to však dôvod šmahom ruky zmiesť zo stola aj jeho informácie o tzv. Čatlošovom pláne?
Skúsme sa na veci pozrieť z širšieho pohľadu, povedzme z pozície vojnovej britskej vlády, menovite jej premiéra Winstona Churchilla, od ktorého záviselo bytie a nebytie exilovej čs. vlády prezidenta (samozrejme taktiež v exile) Dr. Beneša.
Za zmienku stoja dva diskrétne plány, za ktorých otca sa pán Churchill všeobecne pokladá. Ide o tzv. „Stredomorskú stratégiu“ ( Mediterranean Strategy, 1940 – 1945), v rámci ktorej sa plánoval námorný výsadok na pobreží Juhoslávie(1944). Druhým ešte prísnejšie utajovaným plánom bol tzv. „Nemysliteľný plán“ (Operation Unthinkable), ktorý mal začať 1. júla 1945.
Oba plány mohli mať totiž zásadný vplyv na prípravu, priebeh i neslávny koniec Slovenského národného povstania koncom roka 1944, ako aj tragické následky pre obyvateľov podhorských obcí (Cimenná, Kľak, Kalište, Ležáky, Ostrý Grúň, Tokajík), zajatcov z radov slovenskej armády i partizánov a zvyšky židovskej komunity ako takej.
Pozrime sa, ako vyzerala v hlavných rysoch situácia na východnom fronte. V júni 1944 začala postupujúca Červená armáda tzv. Operáciu Bagration. V jej dôsledku zničila kompletné uskupenie nemeckého Wehrmachtu Centrálnu skupinu armád, zajala na tristotisíc jej príslušníkov a postúpila hlboko do vnútra nemeckej obrany. V auguste 1944 prekročila hranice Rumunska. 23. augusta 1944 kráľ Michal zosadil pronemeckého diktátora maršala Antonescu, vyhlásil prímerie a následne sa Rumunsko pridalo na stranu spojencov. 2. septembra 1944 prakticky rovnaký krok urobilo i Bulharsko.
Churchillov lekár Lord Moran si do svojho denníka zapísal: „Winston v týchto dňoch nikdy nehovorí o Hitlerovi. Neustále hovorí o nebezpečenstvách komunizmu. Jeho nočnou morou je, že Červená armáda sa bude šíriť ako rakovina z jednej krajiny do druhej. Táto fóbia sa premenila na akúsi posadnutosť a zdá sa, že nemyslí na nič iné.“ Lord Moran ďalej píše, že Churchillovou odpoveďou na sovietsku ofenzívu do Rumunska bolo zvolanie: „Bože dobrý, Rusi sa šíria Európou ako príliv.“ (Kennedy, David, 2005, Freedom From Fear The American People In Depression and War. Oxford University Press in https://en.wikipedia.org/wiki/Percentages_agreement ).
Churchill sa rozhodol presvedčiť prezidenta Roosewelta o nutnosti námorného výsadku Spojencov na juhoslávskom pobreží s cieľom vojensky preniknúť do tzv. ľubľanského alpského priestoru, ďalej do Rakúska s cieľom obsadiť Viedeň ešte pred príchodom Červenej armády.
Roosewelt tieto plány definitívne zamietol počas Druhej quebeckej konferencie (September 1944), s odkazom na prioritu vojenských operácií na severozápade Európy. To vyvolalo Churchillovo neskrývané roztrpčenie.
Britský premiér sa pokúsil zachrániť situáciu a podpísal so Stalinom tzv. „Percentuálnu dohodu“ (Percentages Agreement, Oct. 1944) o vzájomnej deľbe sfér vplyvu na Balkáne.
V tejto situácii riešila londýnska exilová vláda (nepochybne v úzkej súčinnosti s britskými autoritami) rozsah a načasovanie Slovenského národného povstania. Predstava o bleskovom prieniku Červenej armády cez (východoslovenskými divíziami uvoľnené) horské priesmyky do Karpatskej kotliny, priamo pred brány Budapešti a Viedne ešte na jeseň 1944 musela byť pre Britov neprijateľná. Rovnako ako sa Dr. Beneš nevedel zmieriť s tým, že „slovenská zrada“ v roku 1939 by mala byť odmenená vlastným štátom po víťazstve spojencov. V tomto svetle sa zdá byť logické, že Povstanie dopadlo, ako dopadlo.
Len na margo, ako ilustráciu Churchillovej obsesie, spomeniem i super tajný tzv. „Nemysliteľný plán“ (Operation Unthinkable), podľa ktorého mali víťazné európske sily Spojencov, spolu so zajatými jednotkami Wehrmachtu (sic!) počiatkom júla 1945 napadnúť Červenú armádu a vytlačiť ju zo strednej Európy (Walker Jonathan, Operation Unthinkable – Churchill’s plans to invade the Soviet Union, The History Press, https://www.thehistorypress.co.uk/articles/operation-unthinkable-churchill-s-plans-to-invade-the-soviet-union/ )
Prečo to všetko spomínam? Lebo ak naozaj existoval nejaký „Čatlošov variant“ a bol by sa podaril, mohol strýko Armin prežiť. A s ním aj moji prarodičia Adolf a Netty Hirschovci. Keby…To sú tie ošemetnosti variantného výkladu dejín.
Takto to zaznamenal aj Yad Vashem v Jeruzaleme:
Kamil Hirsch
Prof. Kamil Hirsch was born in Dubkova, Czechoslovakia in 1899. Prior to WWII he lived in Humenne, Czechoslovakia. During the war he was in Kremnicka, Czechoslovakia.
Prof.Hirsch was murdered in the Shoah.
This information is based on a List of persecuted persons found in List of Jews murdered and buried in mass graves in Kremnicka, 05/11/1944-09/02/1945.
Last Name: Hirsch
First Name: Kamil
Title: PROF.
Gender: Male
Date of Birth: 10/01/1899
Place of Birth: Dubkova,Trencin,Slovakia,Czechoslovakia
Permanent Place of Residence: Humenne,Zemplin,Slovakia,Czechoslovakia
Place during the war: Kremnicka,Zvolen,Slovakia,Czechoslovakia
Place of Death: Kremnicka,Zvolen,Slovakia,Czechoslovakia
Status in the source: murdered
Related item: List of Jews murdered and buried in mass graves in Kremnicka,
05/11/1944-09/02/1945
Type of material: List of persecuted persons
Source: List of Jews murdered and buried in mass graves in Kremnicka,
05/11/1944-09/02/1945
Item ID: 8578437
Treba oceniť i Arminovho posledného zamestnávateľa – Obchodnú akadémiu v Humennom. V jej výročnej správe za školský rok 1946/47 je zverejnené smútočné oznámenie o smrti ich bývalého profesora Ing. Kamila Hirscha – „po potlačení Povstania zahynul z rasových dôvodov“.
Po vojne bol Kamil Matyščák identifikovať Arminove telo medzi exhumovanými z Kremničky, ale nepodarilo sa. Prečo? Neviem.
A to bola definitívna (?) bodka za osudmi Armina Kamila Hirscha, donedávna najvzdelanejšieho člena rodiny.
(Pokračovanie)
PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [1.] PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [2.]
