Keď hlavy štátov a vlád členských krajín NATO prijali na summite vo Walese roku 2014 deklaráciu, v ktorej sľúbili, že zvýšia svoje vojenské výdavky na 2 percentá HDP, varoval som, že je to samoúčelné zbrojenie, ktoré sa na tomto čísle nezastaví. Táto suma totiž nebola určená podľa konkrétnych potrieb obrany štátu, ale zbrojárskeho priemyslu. Márne som tiež pripomínal, že tento dokument má charakter politického vyhlásenia, nie medzinárodnoprávne platnej zmluvy, a preto interpretovať ho ako „záväzok“ je podvod. Napriek tomu politici odvtedy tento sľub, ktorý sme fakticky dali Američanom (lebo jedine tí na to tlačia) falošne interpretujú ako našu povinnosť.
Neprešlo ani desať rokov a ministri obrany štátov NATO sa na včerajšom rokovaní v Bruseli dohodli, že ani 2 percentá HDP na zbrojenie už nestačia, hoci je to enormné číslo. „Samozrejme, musíme minúť viac. Moja vízia je taká, že namiesto doterajších dvoch percent výdavkového stropu by sme mali prejsť na spodnú hranicu 2 % HDP,“ povedal na tlačovej konferencii generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg. To znamená, že členské štáty budú tlačené do toho, aby míňali na vojenské výdavky ešte viac. Poľský premiér Mateusz Morawiecki sa už nechal počuť, že „zbrojenie je naša priorita“ a Poľsko vynaloží tento rok na obranu až 4 percentá HDP, teda z pomerného hľadiska viac ako Spojené štáty. Je viac než isté, že Varšava nám bude vnucovaná ako vzor, hoci 2 % HDP na obranu dáva zatiaľ len deväť členských krajín NATO. Zarážajúce je, že Stoltenberg ďalšie zvyšovanie vojenských výdavkov neodôvodňuje primárne vojnou na Ukrajine, ale tým, že „termín súčasného záväzku sa končí na budúci rok, takže musíme prijať nový“.
Tento šialený samoúčelný militarizmus ochromuje schopnosť západných štátov čeliť rastúcim ekonomickým, sociálnym a environmentálnym problémom. Ak je čoraz výraznejšia časť prostriedkov viazaná na armádu, strácajú sa zdroje nevyhnutné na riešenie narastajúcej chudoby, krízy bývania, potravinovej bezpečnosti či klimatickej zmeny. Ministri obrany boli v Bruseli dotlačení k tomu, aby podpísali nové politické usmernenia, ktoré im určili „investičné požiadavky na potenciálne budúce vojenské aktivity“. To už vyzerá, akoby nešlo o alianciu suverénnych štátov. Samozrejme, to bol len pokus o sarkazmus, pretože všetci vieme, že NATO dlhodobo funguje ako vojenský servis globálnych záujmov USA. Ale je choré, ak mlčky prijímame, že ministri sa včera dohodli na zvýšení výroby munície pre Ukrajinu a estónsky minister obrany Hanno Pevkur uviedol, že západní spojenci by mali v roku 2023 poskytnúť Kyjevu vojenskú pomoc v celkovej výške 100 miliárd eur. Toto už dávno nie je o tom, že „musíme si pomáhať“ alebo že „Ukrajina má právo na obranu“, ako v poslednom čase s obľubou hovorí Peter Pellegrini. To je o tom, že aliancia, ktorá si falošne hovorí obranná (čo minimálne od roku 1999 – keď NATO zaútočilo na Juhosláviu a prijalo doktrínu, v ktorej si vyhradilo právo prvého úderu kdekoľvek, čímkoľvek a kedykoľvek – nie je pravda), dnes celú svoju činnosť koncentruje alebo redukuje na všestrannú masívnu vojenskú podporu krajine, ktorá ani nie je členom NATO.
Spôsob, akým si ospravedlňujeme podporu tejto nezmyselnej a krutej vojny, je zvrátený. Vraj, musíme im posielať viac a viac zbraní, aby sa vojna neocitla na našej hranici. Ak nechceme, aby sa ruská armáda dostala až k hraniciam Slovenska, ak nechceme čeliť ďalšej eskalácii vojny, tak ju, preboha, zastavme! Ľudia nemusia zomierať, ľudia nemusia bojovať, všetko, čo chcú dosiahnuť, sa pri politickej vôli a zvýšenom diplomatickom tlaku dá dosiahnuť rokovaním. Šéf NATO Jens Stoltenberg včera otvorene klamal, keď na tlačovej konferencii tvrdil, že „ruský prezident nedáva najavo, že je pripravený na mier… a preto musíme aj naďalej rýchlo dodávať Ukrajine zbrane a strelivo“. On vie, že je to lož! Rusko navrhlo mierové rokovania niekoľkokrát, naposledy pred dvoma týždňami a Ukrajina ich zakaždým odmietla. A treba povedať, že Kyjev odmieta rokovať na priamy tlak západných krajín. Aj najznámejší ukrajinský vojnový reportér Iľja Ponomarenko tvrdí: „Mám pocit, že Západ už urobil rozhodnutie, že Rusko musí byť porazené. Západ už do tejto vojny investoval politicky, vojensky aj ekonomicky toľko, že už je za bodom, z ktorého by bol možný návrat. Misiu už treba dokončiť.“ A ja sa po tom, čo som vám tu opakovane uvádzal stanoviská najvýznamnejších vojenských a politických expertov, že to nie je možné, opakovane pýtam, ako si to predstavujú? Že dobyjú Moskvu? Pomiatli sa?
Zdá sa, že vojnový ošiaľ a nenávisť oberá mnohých o zdravý úsudok. K tejto téme už len toľko: Ukrajinský denník Európska Pravda priniesol už 10. septembra minulého roka reportáž o 18. ročníku najprestížnejšieho medzinárodného fóra na Ukrajine Jaltská európska stratégia. Vystúpil na ňom aj Volodymyr Zelenskyj so šokujúco tvrdým vyhlásením: „Žiadne rokovania s Ruskou federáciou nebudú.“ Ukrajinský prezident vtedy veril (krátko pred jesennou ruskou ofenzívou), že víťazstvo Ukrajiny je blízko, presviedčal, že Moskva už nemá hlavnú páku svojho tlaku na civilizovaný svet, ktorou je energia (hoci Rusi stále okupovali a okupujú Záporožskú jadrovú elektráreň a Zelenskyj neponúkol nijaký nápad, ako ju oslobodiť) a celkovo bol extrémne sebavedomý. Novinári hovorili o „inom Zelenskom, ktorý už nehľadá kompromisy“. Redaktor Európskej Pravdy si zarazene všimol, že hoci boli všetci šokovaní, nikto mu neoponoval. Lotyšský prezident Egils Levits ho dokonca povzbudzoval, aby ignoroval ruské požiadavky a nepoddával sa kompromisom, lebo reálpolitika je podľa neho politikou kapitulácie. Egils Levits je povolaním právnik, ale keby lepšie poznal dejiny medzinárodných vzťahov, vedel by, že to nie je pravda a že táto politika len v 20. storočí zachránila milióny ľudských životov. Lenže Levits sa namiesto toho prejavil ako fanatik, ktorý svojmu ukrajinskému partnerovi poradil iba to, že „s teroristami sa nevyjednáva“. Práve na 18. ročníku Jaltskej európskej stratégie predstavil Zelenskyj náčrt ultimáta, ktorý neskôr nazval „mierovým plánom“: Rusko musí stiahnuť svoju armádu, musí vydať svojich veliteľov pred súd, musí zaplatiť vojnové reparácie, uhradiť všetky náklady na rekonštrukciu Ukrajiny a uznať svoje aktivity ako okupáciu – bez toho k dialógu nepríde. Námestníčka ministra zahraničných vecí USA Victoria Nulandová mu na fóre toto stanovisko odobrila lakonickou poznámkou, že „čas rokovaní s Ruskou federáciou si vyberie sama Ukrajina“ – čo je to isté ako odložiť diplomaciu na neurčito.
Všetky tieto veci sa majú definitívne schváliť na júlovom summite NATO v litovskom Vilniuse. Mňa v tejto súvislosti znepokojila ešte jedna vec. Prezidentka a hlavná veliteľka ozbrojených síl nekoordinuje svoje stanoviská v týchto otázkach so štátmi Visegrádskej štvorky, ale s pobaltskými štátmi a Poľskom. Už som vysvetľoval, prečo je orientácia na Poľsko z hľadiska našich štátnych záujmov samovražedná misia. Zuzana Čaputová sa správa geopoliticky maximálne nezodpovedne a nekompetentne. Chápem, že militaristické a proamerické nasadenie Varšavy či Vilniusu je jej srdcu blízke, ale tu ide o Slovensko, nie o jej ideologické pudy. Je pozoruhodné, že v týchto otázkach sa alibisticky nevykrúca, ani na sekundu nepochybuje o svojich právomociach a sľubuje Američanom vopred aj to, čo je v kompetencii vlády. Preto by jej mali dať občania spätnú väzbu, že stačí: ďalšie zvyšovanie zbrojenia si neželáme! Všetky jej sľuby o pomoci dôchodcom, ubezpečenia, ako myslí na tých najchudobnejších, predstieranie záujmu o zlepšenie postavenia zdravotníkov a učiteľov sú len podlízavé falošné reči, ak si vyberie ako prioritu ďalšie neúmerné zbrojenie, ako to včera naznačovala na sociálnej sieti.
Slovensko si plní svoje záväzky vyplývajúce z členstva v NATO dostatočne a príkladne a chcem pripomenúť, že jediný explicitne vyjadrený záväzok v Severoatlantickej zmluve sa nachádza hneď v článku 1: „Zmluvné strany sa zaväzujú, ako je uvedené v Charte Spojených národov, riešiť akékoľvek medzinárodné spory, do ktorých môžu byť zapojené, mierovými prostriedkami tak, aby nebol ohrozený medzinárodný mier, bezpečnosť a spravodlivosť a zdržia sa vo svojich medzinárodných vzťahoch hrozby silou alebo použitia sily akýmkoľvek spôsobom nezlučiteľným s cieľmi Spojených národov.“ Na tento záväzok sme akosi zabudli, nedodržiavame ho, nevyžadujeme ho a nevyvíjame žiadne diplomatické aktivity. Je najvyšší čas vyžadovať od našich predstaviteľov aj a predovšetkým plnenie tohto záväzku, ktorý má pre nás na rozdiel od sľubu zvyšovať zbrojenie medzinárodnoprávnu záväznosť.
A ešte niečo. Väčšinu týchto informácií naše médiá vôbec nepriniesli alebo im nevenovali pozornosť. Z profesionálnych dôvodov si už dlhšiu dobu všímam, že ani zďaleka nie všetko, čo vychádza zo spravodajstva našich médií, je žurnalistika, že správy sú plné propagandy, dezinformácií a bulváru. Žasol som, že verejnoprávna televízia sa po stretnutí Zuzany Čaputovej s bývalými prezidentmi zaujímala o to, čo mali na obed a či im chutilo, hoci na včerajšej schôdzke skúsenejší prezidenti poučili súčasnú hlavu štátu o tom, ako využívať niektoré právomoci a vysvetlili jej, na čo slúži sporný paragraf 363. O niečo také však novinári nemali nijaký záujem. O čo vlastne majú záujem, keď sú takí hlúpi a nevzdelaní (česť výnimkám), že veciam, o ktorých referujú, vôbec nerozumejú, že nevedia ani len klásť správne otázky, nieto sa nad problémami hlbšie zamyslieť, keď tam stoja len ako také teliatka so zvončekmi? A potom sa ešte prihlúplo rehocú, lebo hoci s takým deficitom vzdelania by som im nezveril ani odhŕňanie snehu, nieto informovanie občanov, oni si fandia, že nepotrebujú nič vedieť, vystačia si s drzosťou a myslia si, že sú strašne cool? Veď je to čistá hrôza, kam sa prepadla úroveň žurnalistiky!
Onemel som, keď som si prečítal, že 20-ročný športový redaktor Denníka N, nie veľmi bystrý študent nejakého liberálneho VÚML, kádruje svetoznámeho profesora Harvardskej univerzity Jeffreyho Sachsa, ktorý vraj podľa neho „nadbieha ruskej propagande“ Prepáčte, milí pisálkovia komunálnej ligy a analytici okresného formátu, ale… preskočilo vám? Tu už naozaj neexistuje elementárna úcta k vzdelaniu, nejaký prirodzený rešpekt ku kompetencii, nejaká podpora excelentnosti? Kedy sa uskutočnil ten mentálny prevrat a vládu nad krajinou prevzala idiokracia? Veď ak majú novinári takto flákať svoju robotu, tak sú úplne zbytoční a ja odporúčam majiteľom médií, aby namiesto redaktorov posielali na tlačovky iba robotické držiaky na mikrofón, prípadne aby robili rozhovory chatboty – vyjde to lacnejšie a výsledok bude rovnaký. Mier s vami.
(Status na FB 16. februára 2023)
One thought on “Stačilo!”
Veľmi presný komentár. Áno, stačilo. Stačilo už na to, aby osoby zodpovedné za takéto a mnohé ďalšie rozhodnutia, direktívy a nariadenia boli predvolané na psychiatrické vyšetrenie. Stačilo na to, aby sme sa, hoci v hodine 12., vážne začali zaoberať revíziou zmluvných a spojeneckých vzťahov, ako aj otázkou legitimity Európskej komisie a Európskeho parlamentu v ich súčasnom zložení.